Vrana

Tichý trepot krídel sa ozýval vo večerných hodinách po námestí, ktoré bolo obklopené množstvom činžiakov po celom jeho obvode. Niektoré dýchali prázdnotou, iné svietili ako vianočná výzdoba. V jednom z okien, ktoré nezakrývala roleta, sa prezliekal muž. Nedbalo zo seba zhodil uhľovočierne sako. Rýchlymi pohybmi si rozopínal košeľu. Začal si ju zvliekať z rúk.
Zacvakala zobákom. Už dávno nevidela takého pekného chlapa. Keď si začal odopínať opasok, pokúsila sa pritisnúť si oči k okennému sklu, ale černastý zobák jej to nedovoľoval. Odrazu ju niečo ďoblo do hlavy. Práve v najlepšom. Bola to ďalšia vrana a aj cez jej vtáčiu tvár bolo vidieť, že je namosúrená.
„Len som sa chcela pozrieť,“ povedala rýchlo na obhajobu a poškuľovala do izby za oknom.
„No práve, buď sa doňho zahryzni alebo odleť!“
Sťažka si povzdychla. Nebolo to spravodlivé, ale čo taká vrana narobí? Posledný krát sa ľútostivo pozrela do izby a skočila do neznáma. Žiaľ v doslovnom slova zmysle. Vždy na to zabudla. Nezamávala krídlami a dodatočne neplachtila po oblohe. Slovom, iba sa rútila dolu tmou. Odstredivá sila jej rozfukovala perie. Začala kývať hlavou. Nejako jej to nepomáhalo. Keby si len spomenula, čím má tak zúrivo trepať. Znenazdajky akoby jej svitlo.
„Ahá, rukami! Teda krídlami.“
Boli to dva mohutné švihy. Konečne prerážala nočnú oblohu tak, ako sa na pravého vtáka patrí. Obidve vrany spolu odleteli do noci za potravou, ktorú by aj tak nenašli za sklom.