Kniha bez názvu a s otvoreným koncom (úvod)

Bývať v malom meste je teda fakt bohovská sranda. Na ktorýkoľvek jeho koniec, z jednej strany pevne ohraničený takmer skrachovaným závodom, ktorý žije už len zo zašlej komunistickej slávy, hypermarketom, do ktorého takmer nikto nechodí a ďalším závodom, ktorý má najlepšie časy za sebou, človek prejde bez toho, aby sa o to nejakým zásadným spôsobom snažil. Ľudia však na fakt, že žijú na pľaci, ktorý im pre život podvedome už dávno nestačí, zabúdajú pod tlakom uponáhľanej doby. Tá zväčša spôsobuje, že sa na zastávkach a staniciach, neuvedomujúc na mini rozlohu svojho dobrovoľne, prípadne nedobrovoľne zvoleného bydliska, ocitajú desiatky minút pred odchodom vlaku, či autobusu, mrvia sa po uliciach v túžbe zrýchliť čas a najmä dych ulíc, ktoré sú bežne ľudoprázdne po ôsmej hodine večer a pravidelne počas nedieľ.

Odkedy padol komunizmus a uvedomelí rodičia prestali chodiť s deťmi, partiou zvyšných dospelákov z dvora a zodpovedajúcim počtom špekáčikov do hory, kde dovtedy pravidelne inhalovali čerstvý vzduch a utužovali rodinné a spoločenské putá, nedele sú naozaj neznesiteľné. V našom meste to cítia všetci. Keď sa podvečer stmieva, vyliezajú z panelákov, obývaných susedmi, ktorých už dávno nestretli a ako psi vetria správny smer. Vždy ten istý. Plzeň. Staropramen. Borovička. Niekedy zabrzdená  Plzňou a Staropramenom. Fakt bohovská sranda. Hoci tento pravidelne sa opakujúci obrad, v ktorého posvätnosť stále mnohí veria, nie je veľmi dobrou ukážkou smiešnosti, sú okamihy, na ktorých sa človek, znalý veci a miestnych pomerov, ozaj schuti pobaví. Keď sa vráti domov z  New Yorku. Alebo z Bratislavy. Napríklad. Aby bolo všetko kóšer, treba dodať aj to, že mnohí senzitívnejší si po návrate namiesto smiechu nad milým, malým a dôverne známym útočiskom trieskajú hlavy, pod rúškom noci vyronia slzu a sami pred sebou sľúbia, že veci tu u nás dajú do pohybu. Potom si párkrát posedia medzi známymi a život je znenazdajky tam, kde býval voľakedy. A niet sa čo diviť. Hoci je to naozaj malé mesto, na krížovej ceste vedúcej do jeho zmenšených útrob, smädný pútnik, turista - začiatočník, minie takmer stovku krčiem, kultúru, ktorú nám okolité mestá kvôli tomu neutíchajúcemu dennému a občas aj nočnému ruchu len ticho závidia. V krčmách sedia stovky miestnych mudrlantov, vymaľovaných tými najsýtejšími farbičkami. Vtipných i takých, ktorí humoru rozumejú ako hus pivu, dobrých známych i tých, ktorých by človek najradšej ani nepoznal, má však tú smolu, že s nimi chodil do jednej škôlky a potom ešte aj na plavecký do jedinej miestnej plavárne. Všetci sa, aspoň tak zhruba, poznajú z videnia. Ak sa náhodou niekto obesí, stačí zájsť do krčmy na jedno pivo a jednoducho sa opýtať na meno toho, ktorý sa nevedel dočkať svojho konca. Všetci evidujú kto (rá) pribral(a), ktorá otehotnela, kto si kúpil nové auto a kto sa kedy ožral alebo sfetoval ako bomba, vie sa, kto je hlásnou trúbou a ideológom miestnych náckov, ktorí našťastie už viac ako pri pive a rečiach, ktoré môžu viesť len totálni mentálni degeneráti, vysedávajú so svojimi zatiaľ nevinnými potomkami na zanedbaných detských ihriskách. Lokálne policajné orgány však pošepky hovoria o tom, že chlapcom sa sláva (o ktorej sa im približne raz za týždeň aspoň sladko snívalo) ešte nezunovala. Riadia biznis s napálenými cédéčkami, nálepkami a nášivkami na medzinárodnej úrovni, pretože pár z nich sa naučilo celkom obstojne po anglicky.

Blek or wajt, položil by si rečnícku otázku zosnulý Majkl Džeksn, ktorý bol mimochodom v čase svojej záhadnej smrti a ešte dosť dlho po nej celkom dobrou a neutíchajúcou témou, rezonujúcou naprieč síce početným, no nie veľmi farebným spektrom lokálnych podnikov. Pár dní po jeho úmrtí nás o šokujúcej správe v dobrej viere informoval kamarát, ktorý väčšinu svojho života - najmä toho pracovného, trávi práve v hlavnom meste. Ozaj - a počuli ste, že Majkl Džeksn je mŕtvy? Né, ty hovado! Fakt že né! Sa to síce nezdá, ale informácie prúdia. Po železnici, pretože sme jeden z hlavných železničných uzlov, po cestách prvej, druhej a dokonca aj tretej triedy, pretože ich tu jednoducho máme. Po vzduchu, po optických kábloch financovaných Európskou úniou, aj telepaticky. Čítame noviny, pozeráme telku, zaujímame sa. Všetko, čo vstrebeme, vyklopíme pri prvom vhodnom krčmovom okamihu. Aby bolo o čom a aby sme sa navzájom mentálne posúvali. Boli doby, kedy celé mesto vďaka starším a skúsenejším iniciátorom kultúry intenzívne meditovalo nad albumami Pink Floyd, aj doby, kedy všetci čítali Terryho Prachetta. Nové módne vlny otriasali identitami tých, ktorí boli ochotní hltať - z neba doslova padali fotografi, ktorí celé večery neúnavne debatovali o najnovších trendoch, pixeloch a megapixeloch, divných číslach a písmenách, ktorým rozumeli len zasvätení, či turisti, ktorí sa, pokiaľ to len trochu šlo, pod väčšinu kopcov, na ktorých kedy stáli, doviezli autom a na ich vrchole pravidelne zhúlili minimálne jeden joint. Cyklisti boli väčšinou neškodní a trochu skromnejší jedinci so silným individuálnym prežívaním, o ktorých sa až tak veľa nevie. Len to, že sú.

Momentálne je u nás jedným z najdiskutovanejších problémov koniec mayského kalendára. Až na jedného, ktorý sa v našom meste objaví len zriedkakedy, ho síce ešte nikto neštudoval, všetci však z rukáva vytriasajú slušné kôpky teórií a vyhranených názorov na vec, ktorá je mimochodom, aj tak všetkým už dávno a úplne totálne jasná. A síce - sme v totálnej riti! Ale nevzdávame sa a s osudom sa pobijeme. Niektorí tvrdia, že existujú predpoklady, podľa ktorých by sme mali prežiť bez väčšej ujmy. Naše mesto má totiž dobrú polohu. Geniálnu. Predkovia boli ozajstní machri. Stratégovia, ktorí budúce problémy svojich potomkov vyriešili v okamihu, keď bosou nohou vstúpili na územie nikoho a zazreli modré vody, husto zelenajúce sa lesiská, kopčiská a úrodné lány navôkol. Chlapci z nášho mesta sú preto pripravení aj na to, že most, ktorý k nám na konci druhej svetovej vojny priviedol našich rumunských osloboditeľov, nikdy neprekročia maďarské šíky, snažiace sa o návrat Veľkého Uhorska. My im dáme buta tótov, chrapúňom! V zálohe máme nabrúsené mačety a aby sme vzdali poctu  Tarantinovi, ktorého tvorbu máme povinne už dávno napozeranú, nechýbajú samurajské meče. To ostatné by už nebol rovný boj muža s mužom, ale totálny masaker, hektolitre maďarskej alebo akejkoľvek inej dobyvateľskej krvi vypumpovanej bez opýtania.

Zatiaľ, kým nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo, je tu, u nás, hotový raj. Zasľúbená zem. Ostrovy priateľstva, ktoré vždy ešte viac utuží joint veľký ako kukurica, kolujúci minimálne cez desať, väčšinou pravých rúk. Atmosféra, v ktorej túži vyrastať každé sídliskové dieťa s kľúčom na krku, zanedbané, nepochopené a so slovníkom, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani dogrcaný ožran v poslednej krčme jednej z najdlhších a najtajomnejších slovenských dolín ešte obývanej ľuďmi. Tu by sme ho dali do parády, vykosili všetku burinu, ktorá v ňom raší ako zmyslov zbavená. Pojali by sme ho medzi seba a vysvetlili mu, ako to na svete beží. Stačí sa len pozrieť navôkol, použiť sedliacky rozum a zrátať si, koľko je dva plus dva. Veci sú hneď jasnejšie.