Vek Múzy

 

 

 

 

„Miláčik, dnes nie!“

A práve TOTO hovorím Múze, ktorá ma kope snáď každý večer, keď zaspávam. Po tom ráznom ďalšom odmietnutí to naoko vzdá, otočí sa a pozerá do stropu.

 

Múza: Kedy už TY prestaneš pracovať a začneš si užívať?!

Ja: (zamrmle) Možno až vtedy, keď prídem domov neunavená                          a nezničená.

Múza: Pozri sa na bohémov! Tí ma zbožňovali, keď som im dávala denno-denne dávky lásky, nádeje a optimizmu.

Ja: No hej, ale ako skončili? Ako totálni zúfalci! Zober si napríklad Andreja Sládkoviča a Máriu Pišlovú. Obaja boli zamilovaní, dokonca napísal aj také dielo ako je Marína. 291 básní! Vieš čo to je? Kvôli jednej žene?!

Múza: Ale keď  boli spolu, boli šťastní!

Ja: A kto už je v dnešnej dobe šťastný? Veď už pomaly aj globálne otepľovanie bude samozrejmosť.

Múza: (nadšene) Vidíš! A preto ťa mám táák vééľmi rada, že ti prinášam, ako boží posol, inšpiráciu!

Ja: Vieš čo je vôbec šťastie?

Múza: Že ma máš? (úsmev)

Ja: (zamyslí sa) Šťastie je... keď robíš, čo môžeš, avšak robíš to správne...hm ...s dobrým pocitom.

Múza: Som šťastná múza!

Ja: To som si všimla (usmeje sa) a zabudla si povedať, že si tvrdohlavá!

Múza: (veselo) A keďže, podľa tvojej ešte neobjavenej filozofie, je šťastný len ten, kto robí svoju prácu rád, tak ja mám dobrý pocit, keď ťa kopem (zaškerí sa)

Ja: Sadistka.

Múza: Tak šup-šup vstávaj, lebo tu v tejto čarokrásnej zemi treba niečo nové. Čo myslíš, načo som tu?

Ja: Fakt ťa poslali za mnou? Nemala si ísť do nejakej tej ženskej väznice?

Múza: Som jednoducho skvelá! (zagáni)

 

Teda opäť vstanem z postele a zažnem lampičku na stole. Otvorím notebook  a zapnem ho.

 

Ja: O čom budem písať? (vstane a odchádza do kuchyne uvariť si kávu)

Múza: Mám pre teba niečo špeciálne! (tajomne)

Ja: (volá z kuchyne) Dúfam, že ma za to nevyhodia zo školy (príde ku stolu a zívne si)

Múza: Ako by TEBA mohli vyhodiť? To sa dá?

Ja: No áno! Oknom z prvého poschodia. (odpije si z kávy)

Múza: Môžem?

Ja: Kedykoľvek. (zívnem)

Múza: Tak nadpis: „Správa o pobyte na Slovensku“

Ja: Čo? Nechápem. Aká správa? To má byť akože umenie ?

Múza: Nepýtaj sa a píš! Ver mi.

Ja: Ale veď...kam to chceš poslať?

Múza: Dám šéfovi, nie?

Ja: (nechápavo pozriem na ňu) Ty máš šéfa?

Múza: Áno, mám! Všetky múzy majú svojho šéfa!

Ja: No dobre. Už sa ťa na nič nevypytujem, lebo si budem pripadať ako totálny cvok.

Múza: Tak píš: Už ani nerátam roky, čo pracujem v organizácii MÚZA, v oddelení Stredná Európa so špecializáciou na Slovensko. A za tie roky som si túto maličkú zem zamilovala. Zelene hory plné zurčiacich potôčikov, spevavého vtáctva, rastlín a živočíchov. A národ je známy svojou pohostinnosťou a obrovským srdcom a ľubozvučným jazykom, s ktorým dokáže rozprávať a rozprávať a ...kričať a šepkať...a...

A už od čias, keď som našepkávala klasicistom ideu slovanskej vzájomnosti, neskôr romantikom...ach (povzdychne si) sama som bola zamilovaná do tejto krajiny a vôbec som nerozmýšľala nad svojimi skutkami. Ľudo Štúr chodieval ku mne na besedy, a Milom Hurbanom a Miškom Hodžom sme kuli plány na niečo nové, prospešné! Niečo, čo by malo obrovský význam! A pri návšteve rodičov sme dostali nápad! Vlastný jazyk!

Ja: (pozrie na ňu s otvorenými ústami)

Múza: (usmeje sa) Asi sa čuduješ.

Ja: (zarazene) To si mi kedy chcela povedať?!

Múza: Veď ti to diktujem, moja zlatá! Tak píš!(pokračuje)

Avšak aj tak sa mi to podarilo! Títo ľudia už mali svoj jazyk. A so zákonom Márie Terézie sa ho aj deti učili. Napísalo sa básní ani maku, inšpirovaných prírodou, vlastenectvom a tým hlavným – láskou. Pretože láska k vlasti ich všetkých dohnala k bojom za svoje práva. A pretrvali aj počas vojny. Myslím, že som spravila vynikajúcu vec.

Ja: Vieš koľko mojich spolužiakov by ti za „ypsilony“ a vybrané slová poďakovali? (ironicky)

Múza: S Hatalom nemám nič spoločné! U neho bývalo chladno.

Ja: Máš šťastie!

Múza: Pokračujeme?

Ja: Môžeme.

Múza: Slováci sú natoľko vytrvalí, že aj v časoch vojen a tvrdého chleba, keď realita bola ako prebúdzajúca facka slnečného svitu a vzduch bol ťažší ako život sám, nezabudli na svoje korene. Na svoju vlasť, svoj jazyk, o ktorý tak usilovne a cieľavedome bojovali!

Ja: Koľko máš vlastne rokov? Si nesmrteľná, tvrdohlavá, veselá, inšpiratívna... koľkým ľuďom si už dala inšpiráciu?

Múza: Od nepamäti som to prestala rátať. To vieš, my nemusíme vedieť rátať (zagáni)

Ja: (povzdychne si) Závidím.

Múza: Diktujem ďalej: Mali ste vidieť tú radosť, keď sa svetu oznámilo, že vznikla Slovenská republika. Slovenská republika! Nič krajšie a vzácnejšie neznie viac! Je to krása, ako keď sledujete ako rastú vaše deti a život ich učí návod na použitie. Táto krajina, táto vlasť, táto zem pod Tatrami... som hrdá na ňu! Viem, že riskujem, ako múza by som mala len inšpirovať, ale dovolím si povedať, že milujem túto krajinu a s Vaším dovolením tu dožijem svoj vek múzy.

Ja: Koniec?

Múza: (veselo) Ešte nie :

Na druhej strane dúfam, že mi pomôžete udržať túto hrdosť, lásku, oddanosť a šľachetnosť v srdciach Slovákov! Potrebujú to! Moderný svet otvára brány k nepoznaným veciam, skúsenostiam, univerbizácii. A na tradíciu sa akosi zabúda. Chcem zabrániť zabúdaniu, ako vlastne títo obyvatelia dospeli k svojmu jazyku a k všetkému, čomu ich mladí hovoria: „Samozrejmosť“! Chcem opäť pozdvihnúť srdce básnikom, ktorých láska otvára okná duše dokorán a rozprestiera tú krásu okolo nich. Chcem byť ešte múzou spevákom, maliarom, architektom, spisovateľom, serióznym novinárom, politikov, učiteľov, úradníkov... a všetkým, ktorým slovo „slovenčina“ pripomína aspoň niečo z minulosti a hreje ich láskavé teplo ich rebelských predkov, ktorí sa postavili voči maďarskej vrchnosti a útrapnou cestou vybudovali samostatnú, serióznu, stabilnú a hlavne demokratickú republiku: Slovensko.

 

  Začína sa rozvidnievať. Slnečné lúče prenikajú cez okno do izby, plazia sa po zemi až ku stolu s notebookom. Múza je preč. Zmizne so slnečnými lúčmi.

A šálka, ktorá bola plná kávy, zostala prázdna...

---