Prva kolekcia basni

01. náš panelák

stretol som ho vo výťahu

a bol strašne opitý

vynaložil veľkú snahu

no aj tak zostal odkrytý

snažil sa to celý život prekuknúť

no nemohol tomu vôbec uniknúť

pivom mu smrdelo z úst

a že odtiaľto nemá silu ujsť

tu žije toľko stratených

keď sme boli mladý, mali sme sa radi

no život mení a aj to sa vytratí

v pieskovisku sme sa hrávali

chodili sme len tak z miesta na miesto

vzdušné zámky sme si stále stavali

dospelácke problémy sme vtedy nemali

no ty mlčky klopíš svoju tvár

a už sa moc nebavíme

a už nás nespoznávam

je to o tom ako vyrastáš a starneš

čoraz viac zabúdaš na mladé roky

a myslíš, že teraz máš viac problémov

len preto, že už vieš riešiť kopu prvých

aby som mohol už byť doma sám

možno som tu naozaj žil dvadsať dlhých rokov

to je však jedno, lebo teraz odchádzam

revolúcia začína a končí mladosťou

a potom už len prichádza starosť za starosťou

a teraz už len zostáva spraviť zopár krokov

s plným kufrom tu teraz stojím celkom sám

možno som tu naozaj žil dvadsať dlhých rokov

to je však jedno, lebo teraz odchádzam

02. návrat

Odišiel si – opustil si miesta, Ku ktorým si vždy patril

A už si sa z toho nepozviechal

Áno, víchor kruto vyhadzuje z hniezda mladé vtáky

A kus zo seba si tam nechal

A smútok napĺňa srdce

Pri tvojich spomienkach

Hustý mrak zastiera slnce

Zvädnutá snežienka

Zabudni na to – už sa to stalo, Je to skrátka tak

Kto hovorí, že sa na to miesto už nikdy nevrátiš

Odišiel si, no nasadni zas na vlak

A nájdi tú časť seba, skôr ako ju navždy stratíš

Tvoje oči zočia staré známe domy

Počuješ starých priateľov v diaľke sa smiať

A tá chvíľková krása ťa celkom ohromí

A príjemný vánok ti začne tvár ovievať

V ktorej sa hneď zračí dobrá nálada

A hľa – prvý slnečný lúč na teba dopadá

Je to betálne!

Je to perfektný pocit!

Je to ako keď dočítaš dobrú knihu

Ako keď dopočúvaš album plný nových vecí

Tak tvoja hlava ostane potom

Plná príjemných emócií

Je to ako keď pochopíš, že môžeš mať niekoho rád

A aj bez toho, že mu odpustíš

Je to tak ďaleko, že to až nevidím

No my aj tak veríme, že sa to raz podarí

Cítim sa ako potkan, čo sa norí do nory

Ako tá tučná speváčka, čo opúšťa scénu

Alebo ako ten úchylák, keď zbije svoju ženu

Majte sa pekne, rozpadávam sa

Nikdy som nepovedal, že zostanem až do konca

“A teraz som už konečne dosiahol tento BOD letkom!

VERIL SOM VO VÁS, ALE VIERA NIE JE VŠETKO!"

A tak si len trhám vlasy a krvavé slzy roním do plachty

A pod krivými zubami praskajú moje špinavé nechty

Ale muselo to prísť, bolo to neodvratné

Lebo jeden z Vás mi otvoril moje oči matné

Cítim sa ako ten hnusný politik s bezzubým úsmevom

Ako ten satanista, keď zabije kresťana

Alebo ako môj kamarát, keď ma zas raz doráňa

Muselo to prísť, a ja sa teda lúčim

Toto JE KONIEC, za to Vám fakt ručím

A ja cítim už konečne pravdu, ktorá bola tak dlho skrytá

A ja len kývam svojou rukou a snažím sa o úsmev

Ale tá najväčšia smršť vládne v mojom vnútre

A ja iba cítim, že sa borím ako sklo

“Budú mi chýbať Vaše bozky, aj keď bolo ich málo!

A ja sa už nikdy neposkladám, to hovorím Vám!”

Opúšťam krvavé srdcia, zlé oči a tým pádom zostávam sám

Nepriateľmi nikdy nebudeme

Aj keď na seba nikdy nezabudneme

A už odpadol zo mňa aj ten kúsok, čo tvoril tento kolektív

S ktorým som nikdy nevypil ani zopár pív

A teraz už len zadŕžam dych, až kým sa nerozplyniete

Aj keď budem to vždy počuť, utekajúc ulicami

A ignorovať pohľady, ktoré sa otáčajú s Vašimi tvárami

Snažil som sa tu nájsť len úkryt a pochopenie

No príliš negatívne voči mne bolo Vaše cítenie

Klamárske bozky, úsmevy bez mena, trasenie rukou

Aj za tými mi bude navždycky ľúto

Ale nič sa nedá robiť, ja navždy odchádzam

A veľkú časť zo seba vo Vás nechávam

Nechávam zážitky, fotografie, spomienky

Škrvny na pamäti aj svoj život podenky

A ktoré si spievam už iba vo sne

Všetko čo je v pamäti, aj to, čo sa nahralo

Ba aj všetko, na čo sa zabudlo

“A keď tento kus vo Vás nechá Váš kamarát

Čaká ho už iba ten posledný pád!”

A tak teda kričím: “Majte sa!” a padám

Cez sklo na streche

A cez strechu na ústach

Cez ústa na oku

A cez oko na ihle

"A EŠTE NIKDY SOM SA NECÍTIL TAKÝTO CELÝ

AŽ KEĎ SOM TOĽKO ZO SEBA NAVŽDY ODDELIL!”

Keď už teda raz a navždy odchádzam

Tu máte moje srdce, ktoré Vám dávam sám

Možno Vám pomôže prečkať cestu k pohrebu

A už si ani neverím, že niekto ma raz zloží

Zostanem na zemi, rozbitý navždy...

MOŽNO raz príde JEDNA, čo nepatrí k Vám

A ja sa zase raz celý poskladám

No bude to trvať aspoň TISÍC dní

Niekomu bude možno smutno, niekto si spomenie:

"Však s ním bolo dobre!", no niekto skríkne: "Nie!"

Niekomu budem chýbať, niekto bude len zívať

“ALE MY AJ TAK VŠETCI VIEME, AKÝ KONIEC VŽDY BÝVA!”

Stačí len jedno slovo

stačí len jedno gesto

stačí len jeden pohyb

stačí len jedno “áno”

vôbec viacej netreba

no možno je iba nesmelá

Jedným slovom môže všetky zámky zbúrať

no jedným slovom ich aj môže postavať

jedným správnym pohľadom pohnúť mašinou

ako mohli spraviť aspoň tisíce pred ňou

Jedným úsmevom môže všetko dostať

no jedným úškrnkom môže aj všetko zrušiť

o čom ona ešte ani netuší

niečo, čo pred ňou môže ostať navždy skryté

a len pod mojou kožou vyryté

závisí len od nej, či to chce vôbec hľadať

Stačí len ten jeden správny pohľad, a dostane všetko, čo bude chcieť

teda všetko, čo bude v mojích silách, môže vyznať

dokonca aj všetko, čo nebude až tak veľmi chcieť

len ona to ešte možno nevie, alebo si nechce priznať

môže ma o všetky jej želania ukrátiť

a vôbec to nemusí v tej istej miere vrátiť

Má veľkú silu a ani o nej nevie

možno sa jej bojí a ju nikdy nepoužije

A necháva ma len čakať,

až kým nepríde ďalšia

ktorá ma zas len nechá čakať,

až kým nepríde ďalšia...

pamätáš sa ešte na ten pocit

sko sme spolu vyliezli

až na ten najvyšší vrch

a more svetiel pod nami

nám šepkalo, že sme sami

a ŽLTÉ SLNKO NA OBZORE

ZASTIERALO ČERVENO-čierne zore

ruky sa stretli a pohľady tiež

vedel som, na čo čakáš

vedel som, čo som chcel povedať

no povedal som to aj tak ináč

pamätáš sA ešte na tie dni

keď jedinými ohrancami boli len stromy

a svet zostával stáť

no my sme leteli stokrát viac

ticho – dnes by som chcel len

no bolo to príliš dlhé

a neúprimné

asi ako táto pieseň

a navôkol nekonečná, žltá jeseň

všetko je chladné ako ostrie noža

chladné ako moja koža

dnes tu sedím celkom sám

na vyblednuté svetlá

spiace stromy

a chladné hviezdy pozerám

a už len vo sne ťa objímam

(Mám už len na šatách cigaretový pach

a chuť tvojho rúžu na perách)

A ja môžem už iba plakať…

Nemám už chuť skrývaťsa za riadky

Nemám už chuť používať skratky

Nemám už chuť používať slová

Nemám už chuť písať texty na zamyslenie

A iba dúfať vo vaše pochopenie

Nemám už chuť dopredu sa stavať

Radšej len v pozadí budem závidieť a čakať

Nemám, nemám, nemám chuť

Chcem na to všetko navždy zabudnút

Nemám, nemám, skrátka nemám chuť

Nemám už chuť riešiť vaše problémy

Nemám už chuť pomáhať a byť príjemný

Nemám už chuť počúvať aký dobrý sú iný

A snažiť sa, pracovať na sebe a prebiť ich činy

Nemám už chuť sa do tváre usmievať

Nemám už chuť stále o tom istom písať

Nemám už chuť sa pred vami predvádzať

Tak ma vymažte z vašej hlavy

A môžte sa v kľude na druhých pozerať

Však to vás aj tak asi bude viac baviť

(Lebo keď sme sami spolu, tak sa so mnou rozprávate

No keď prídu druhí, tak hneď za nimi utekáte)

Chcem na to všetko navždy zabudnúť

Nemám, nemám, skrátka nemám chuť

Kto vedel, že to môže takto dopadnúť

Ale napokon si uvedomím

Že sa týmto stávam iba nemým

Ja nebudem ako ostatný

Lebo ja budem podstatný

A v tom momente ma schytí hnev

Že aj keď ma to už nudí

A už mám dosť všetkých tých ľudí

Predsa len iným je môj cieľ

A zase sa usmievam do tváre

A zase len dvíham k perám poháre

Zase mám chuť sa predvádzať

A zase mám chuť znova prehrávať

A zase som to JA

A tým je hra Znova vyhraná!

07. trest

dnes ste to teda všetci riadne prehnali

a tým pádom ste v mojich očiach navždy skonali

a vaša fyzická smrť ešte len príde

teda, ak mi to všetko vyjde

ste predo mnou ako stena

stena, ktorú raz musím preraziť

stena, ktorá bola tak vyvolená

cítim len neuveriteľnú nenávisť voči vám

a tým pádom už ani sám seba nepoznám

pozrite, čo ste zo Mňa spravili!

Ja som bol tak šťastný a vy ste ma zmenili

Mohli sme mať veľa srandy dokopy

Ale ľudia stále robia do cesty zákopy

A potom ich posmešky zinkasujú slabí

“Ty rozoberáš príliš ťažké témy

a tým pádom si vlastne nemý!"

svoje zapierané komplimenty si kľudne môžte nechať

lebo my si už nemáme čo povedať

máte vlastne pravdu, ja som ten

vonku vybuchujúci

doma sa ovládajúci

a smutno premýšľajúci

ale to už nikto nevidí

najväčší triumf asi bude

päsťou rozraziť vaše usmiate tváre

alebo nekonečné zabŕdanie

vytiahnuť brokovnicu alebo nôž

a prerezať či prestreliť životnú niť

ja už vám toto nedokážem odpustiť

z nejakého dôvodu, možno z nudy

zákerne ste mi zničili chvíle pohody

a teraz tu vládne bezvýchodisková situácia

no nebol som niekedy k druhým takýto aj ja?

08. to, čo so mnou žije v byte

žije to tu so mnou

a ja cítim, ako to dýcha

hlavne keď všetci odídu

hlavne keď som večer sám

je to stále v tieni

ale je to veľké

a hrozné

a škaredé

a cíti, že sa toho veľmi bojím

pozoruje ma to

a čaká to iba na

vhodnú chvíľu

aby mohlo zaútočiť

najprv to bolo malé

ale potom to rástlo s tým

ako som sa správal

a ako som žil

raz keď všetci zase odídu

a budem zase sám s tým

tak potom to už nevydržím

a v kúpeľni sa odstrelím

zaZnie výstrel – hrozitánske ticho

a len zo spálne bude počuť chrapľavý, tichý smiech

09. Bábka

v kúte šedej izby sedí bábka sama

pri ošarpanej stene od rána do rána

nekonečné ticho, všade prach a špina

nikto sa už nestará, a je to len jej vina

cez prasknutý strop kvapká trocha vody

ale veď ona chcela byt na najvyššom poschodí

figúrka bez tváre

pripnutá špagátmi

pozerá smutne

do čiernej tmy

pri telefóne telefónny zoznam

ale každý sa robí, že nikto nie je doma

schovala sa do tieňa

a je to iba jej chyba

už je úplne umelá

ani nevie, čo jej už chýba

tlmený výkrik na perách

a chlad ostria na žilách

dorezaná koža

už ani nevychádza von

veď už na to nemá

už len tak sedí a pozerá

o slobodu pripravená

je to všetko ako vŕtačka

Nebude môcť nikdy zabudnúť

A všetko sa jej stále vracia

A keď aj chce, tak vietor začne duť

Na motúziky už nik neťahá

Ale tak to už vždy býva

A to už je naozaj koniec

A je to vlastne len jej chyba

10. MIGOR (MAGOR IGOR)

si na svojej ceste nikam

je to ako tvoje dýka

krátke, ostré a chtivé

a raz ťa to isto zabije

bojazlivý malý chlapec

sa skrýva v svojej najlepšej maske

bez vývoja, plytký a úbohý

ktorý nemá ani svoje myšlienky

mám len jedno na srdci

to, čo robíš ty

nadrogovaný a ožratý

zvládne každý introvert

ale skús to tak triezvy

strach a hnev sa vo mne bijú

no ja už veľmi ťažko odpúšťam

som zvedavý, aký budeme, keď sa stretneme

aký budeš ty, a ako sa ja zachovám

prehnali sme sa cez seba

ale aj to raz prebolí

tak teda radšej zmiznime obaja

ja so svojích vymyslených svetov

a ty vo svojom pervitínovom kanáli

ja si konkrétne nemyslím

že jeden zakomplexovaný pošuk

alebo banda schizofrenikov

mi NAOZAJ môžu ublížiť

si len zakomplexovaný pošuk

oblečený do sloganov a hesiel

si iba fotka, ktorá stráca farby

a ja len dúfam, že čoskoro vybledne

mám len jedno na srdci

to, čo robíš ty

nadrogovaný a ožratý

zvládne každý introvert

ale skús to tak triezvy

ty to nedokážeš triezvy!