Mozaika Zivota

"Som typ čo má rád spoločnosť a partiu dobrých ľudí, priateľov ktorích mám rada.. monotónnosť ma ubíja a dlhé zimné večere netrávim nikdy sama.. atd.."
    Toto by som v skratke napísala o sebe pred pár rokmi.... teraz..  teraz je to akési iné ,asi je to vekom.. Nieže by som sa stiahla do ulity šitej mne na mieru alebo nemala žiadnych priateľov to nie, ale pri mojej práci keď pracujem z ľuďmi a medzi ľuďmi, som rada že možem niekedy vypnúť a nájsť si nejaký ten deň iba pre seba..
Aspoň raz za čas sa mi žiada  odísť niekam von, von do prírody, bez telefónu bez rádia, vlastne na chvíľu sa vzdialiť od tohto besného sveta plného materializmu, budovania kariéry, falošnosti a pýchy, zhonu, negatívne mysliacich ľudí, ktorí často a radi pohlcujú našu energiu, šéfov ktorí čakajú zázraky a radi buzerujú, nervózne predavačky čo sa doma pohádali z poriadkumilovnou" polovičkou, pubertálne výčiny a chvastanie nezrelých mladíkov, sfetovaných susedov, vytrubujúce autá čakajúce na križovatkách, úradníčky ktoré si pomýlili pracovisko s kaviarnou a majú stále čas, nevyhriate trolejbusy účty , poplatky splátky úvery, meškajúce mzdy.. toto všetko na nás vplýva negatívne  či chceme alebo nie.. každý to rieši inak ako sa zbaviť  prachu a tlaku okolia niekto ide s priateľmi  von, niekto si pozrie film  s teplým čajom v ruke a čipsami na stole, iný ide do posilovne sa popasovať sa s činkami a niekto príde domov a namiesto oddychu ho doma čakajú ďalšie starosti..
  Ja rada spím to áno .. ale hlavne v zime ako taký medveď som schopná prespať celý deň v teplej posteli a nepohnúť ani prstom..  alebo idem na blízke pole a v tichosti počúvam ako mi  ligotavý sneh vŕzga pod nohami..
 Ale  zbožnujem leto  a teplú jeseň keď vetrík pofukuje a núti žltkasté lístky vetiev opustiť svoj rodný strom.. Nieje nad nič krajšie  ako vypnúť mobil, vziať klúče a vyjsť do prírody.. nie tu za roh..  nie tam, kde kričia rozmaznané decká boháčov, ale ísť tam kde sa zastavil čas.. .. Vyjdem horou pomedzi krásne sfarbené borovice v ktorích je aj kus histórie prejdem popri kríkoch obsypaných červenými šípkami, natrhám si maliny, alebo hodím šiškou .. len tak.. vychutnávam si šum stromov..počuť zvuky prírody.. chce to napiť sa zo studničky vody ktorá tu žblnkoce a človek ju neupravil žiadnymi prísadami.. a keď vyjdem hore na vrch a  do plúc pustím  čistý vzduch nasiaknutý vonou trávy, zjaví sa predomnou nádherný hrad zo zachovalými múrmi . Je to  zrúcanina v ktorej je kus histórie a minulosti.. z diaľky  počuť kukučku a  už len šum.. šum hor.. šum ticha.. počujem  ako steblá trávy praskajú, poddávaju sa mojim nohám ..
prejdem  cez hlavnú bránu na nádvorie zo studňou v ktorej kedysi bola voda..  neuveritelné..  na horných múroch  sú zvyšky muriva z balkóna, otvory po vrátach a oknách stáročiami zvetrávajú a občas sa z nich sypú kamienky.. to vietor ich sfúkava akoby chcel posunúť rýchlejšie čas..  sem tam spadne kúsok omietky.. ona je vlastne  ten hlavný  svedok príbehov vo vnútri hradu..
Z najvyššieho  nádvoria kde už tráva dusí skalnaté bralo je užasný výhľad na okolité dedinky vidno v nich zorané záhrady, rozostavané domčeky ukryté pod stromami..v diaľke sa rozlieha mesto.. komíny závodov a sídliska s nespočetne veľa obyvateľmi.. ..
Ale ja tam niesom .Niesom v tom zhone..Som tam, kde sa posúva čas pomalšie, kde šumia stromy a praská tráva pod nohami, sypu sa kamienky.. sedím  na brale , opieram sa o teplé múry  vyhriate slnkom, držím  kúsok opadanej omietky ktorá sa mi v ruke žmolí na prach a pozerám do dialky.. vychutnávam samotu.. a premýšľam .. usporiadavam si myšlienky a pocity, triedim si minulosť a zahadzujem  zbytočnosti ktoré už nemaju zmysel, zbieram nové nápady.. vsakujem do seba energiu ktorú mi dáva toto prostredie a múry.. nabalujem silu zas na nejaký čas kym sa sem vrátim..
Slnko začne klesať a ja viem že sa musím vrátiť, aj keď sa mi nechce odisť.. musím sa vrátiť do civilizácie plnej manažerov ,áut, nervóznych ľudí ,zaplatiť účty ísť na úrad..a  počúvať kritiku šéfa...