Pokračovať?

Skalné pódium, dážď a posledná cigareta. Teda, dážď.. pár osamelých kvapiek uzatvárajúcich okruh poslednosti. Nedávneho času. Priam literárny pocit z pohľadu na zahmlené kopce von či dnu od mojej kože. To, čo zostalo z posledných čias

Všetko vlastne začalo vcelku nevinne, ako jemné spomínanie. Niekto, a ten niekto pravdepodobne ja chcel odrámovať každodennosť. Vyjsť spoza a vnútra stien a vnoriť sa do akvária pohybu nočnej farby. S pečiatkou povolenia na vstup do emigračných zón nadšenia z prítomnosti svojho času. Z toho, že aj túto sekundu existuje.

Obul som si teda topánky, aj seba zahalil do zopár vraj potrebných zbytočností, s buchnutím prvého podpätku pred vstupom do obchodu Tesco prebral sa z letargie (mimochodom, bývam obďaleč, niežeby som nevedel). Večer ako každý iný, ibaže svoj. Už len to, že sa pohli hviezdy niečo značí. A kto si myslí opak nech radšej ostane doma. Vyhladované pohľady takých istých slečien skĺzajú z výkladov do vraj mužných ramien a každý krok nasleduje ďalší (opäť o sebe vravím). Dlažobné kocky miestneho korza cinkajú ako podladený klavír a mrakom sa z toho robí mdlo. Zatiaľ však poslušne čakajúc, kulisáci, komparz oblohy, dotvárajú pseudoprírodnú, polohravú scenériu miestneho parku.

V ňom zopár rovnako vystrelených duší. Pár odpísaných, predtým aj tak, však teraz už aj natruc krásnych. Priestorom letia slová, vety, telá, každý ako chce. A kto si čo vyberie. Opásaní oparom vínnej nevinnosti poflakujúc sa povetrím. Kľudne nech má každý svoj názor. To už je to najmenej čo zobrať. Aj tak by si to nikto nenechal. Múdro je aj opak zároveň. Paradox? Tých bývalo viac. Tu a teraz je všetko jasné ako to, čo nás ráno navštívi.