Joseph Heller - Hlava 22

Hellerove knihy: Hlava 22 (1961), Bombardovali sme New Haven: Divadelná hra (1967), Niečo sa stalo (1974), Gold nad zlato (1979), Boh vie (1984), Nebolo mi do smiechu (1986), Nemalujte si to (1988), Záverečná! (1995), Teraz a vtedy: Biografia (1998)

Novela "Hlava 22" je v podstate proti-vojnová kniha, kritizuje hlavne krutosť druhej svetovej vojny, aj keď v dosť netradičnej forme. Nie je to ani tragédia, ani komédia – je to niečo v strede. Je preplnená sarkazmom, extrémne čiernym humorom, a ako jedna z mála kníh dokáže čitateľa rozosmiať dokonca aj na tých najsmutnejších častiach, ale tento smiech je, samozrejme, smiech cez slzy. No "Hlava 22" nie je iba kniha kritizujúca vojnu – kritizuje takisto aj americkú spoločnosť (napríklad byrokraciu, alebo ako ”silný” stále ovládajú a sužujú ”slabých” so svojími nezmyslami), Heller tu ďalej ukazuje prstom aj na nezmyselné vyvraždenie Indiánov v Amerike, pranieruje zlé ľudské vlastnosti ako chamtivosť, zradcovstvo, hlúposť a tak ďalej. Väčšina situácií v tejto knihe je prezentovaná dosť sureálne.

Celý príeh sa odohráva niekedy ku koncu druhej svetovej vojny, potom čo sa stratégiou ”ostrovového boja” americká armáda dostala do južného Talianska, ktoré oslobodila. Jeho severná časť však stále ešte zostala pod nadvládou Nemcov. Na ostrove Pianosa, ktorý sa nachádza v Stredozemnom mori východne od ostrovu Elba je jedna zo základní americkej leteckej armády. Hlavný hrdina tejto knihy – kapitán John Yossarian je jeden z pilotov bombardérov na tomto ostrove. Jeho nadradený, ambiciózny plukovník Cathcart neustále zvyšuje počet misií, ktoré musia piloti odletieť, čo skoro všetkých pilotov doháňa k šialenstvu, lebo vždy príde moment, keď už má niekto splený počet svojích misií a už len čaká na rozkaz z Ameriky, aby bol nahradený niekým iným, ale počet misií sa zase zvýši. Na začiatku príbehu začínajú piloti asi s tridsiatimi misiami, no ku koncu knihy sa toto číslo zvýší, tuším že, na sto. Yossarian a ostatní vojaci si uvedomujú svoju beznádejnú pozíciu v labyrinte plnom hlúpej americkej mašinérie a spoločnosti vysoko postavených ľudí s absurdnými princípami. Termín ”hlava 22” sa v knihe objaví po prvýkrát, keď sa Yossarian zhovára s jedným z doktorov na ostrove – s doktorom Daneekom, a povie mu, že už nechce stále lietať misie, a spýta sa, či neexistuje nejaká cesta, ako sa im vyhnúť. Doktor mu vysvetlí, že jediný možný spôsob je vyhlásiť sa za blázna. Lenže keď je niekto blázon, tak nebude chcieť prestať lietať, lebo strach je reakcia zdravých ľudí. To znamená, že všetci musia lietať ďalej. A to je presne to, čo symbolizuje termín ”hlava 22” – zákony šialencov. Aj keď pre Yossariana je najväčším postrachom nemecký flak (proti-lietadlová zbraň), pravý nepriateľ je na jeho strane – je ním americká spoločnosť reprezentovaná leteckou armádou.

”Hlava 22” je dosť ťažká kniha na čítanie, má viac ako štyristo strán a je napísaná ”ťažkou rečou”. Už na začiatku konfrontuje čitateľa so svojou avantgardou – asi prvý tucet kapitol je napisaný v poprehadzovanom poradí, takže je trošku ťažké sledovať dianie. Novela tiež dáva čiteteľovi najavo, že to, o čom sa tu píše sa nestalo presne tak, ako je to podané. Skoro v každej situácií je veľa rôznych elementov, sú tu dlhé fylozofické dialógy o Bohovi, vojne, ženách, mužoch, ktoré sú často veľmi absurdné a nelogické, ale predsa v sebe skrývajú svoju pravdu. "Hlava 22" skrátka popisuje niečo, čomu my, normálny ľudia, nerozumieme, niečo čo je totálne nelogické – popisuje logiku nenormálnych ľudí, dohnaných k šialenstvu vojnou, svojimi nadriadenými a bezvýchodiskovou situácioun svojho života. Heller touto knihou skutočne vynašiel nový termín, ”hlavou 22” dnes popisujú ľudia niečo, čo je absurdné, nenormálne.

Ešte jedna zaujímavosť na koniec – Helleroví hlavní hrdinovia väčšinou prežívajú tie íste dobrodružstvá a dostávajú sa do tých istých situácií ako autor v čase keď písal knihu, v ktorej vystupujú. Napríklad Yossarian takisto ako Heller bol pilotom bombardéra a takisto musel bombardovať nemecké mestá v severnom Taliansku. Knihu ”Nebolo mi do smiechu” napísal Heller potom, čo ho prepustili z nemocnice a ”popisuje” jeho boj s ťažkou chorobou. Vrcholom tohto ”zrkadlenia” je kniha Closing Time (Záverečná!), kde je Heller symbolizovaný až dvakrát – raz ako sedemdesiatročný vojnový veterán John Yossarian, ktorému už zostali iba spomienky a raz ako jeden Yossarianov kamarát z detstva, na ktorého Yossarian spomína asi takto: ”A potom tam ešte bol malý Joey Heller, ktorý ako starší pán chytil zvláštnu nákazu, syndróm Gillane-Barre, ktorý dovtedy ešte nikto nepoznal, a skoro na to zomrel, a teraz sa musí celý život báť, aby sa to zase uňho neprejavilo.” Takže toľko k vystupovaniu Hellera v jeho vlastných dielach.. Je to veľká škoda, že zomrel, aj preto, lebo už nedostane Nobelovu cenu literatúry za ”Hlavu 22”, ktorá sa dáva iba živým autorom a ktorú by si isto zaslúžil.

"Ďakuj bohu, že si zdravý.”

"Sopti od zúrivosti, lebo musíš zomrieť.”

“A nevykladaj mi, aké nevyspytateľné sú cesty božie,” pokračoval Yossarian, nevšímajúc si jej námietku. “Na tom nie je nič nevyspytateľného. On totiž nerobí vôbec nič. Len sa tak tvári. Alebo na nás už dávno zabudol. Taký je v skutočnosti ten váš boh, čo o ňom stále meliete – dedinský ťuťmák, nešikovný babrák, tupý, nafúkaný, neokrôchaný chruňo. Ako si môžeš ctiť Najvyššieho Tvorcu, ktorý pokladá za nevyhnutné zaradiť do svojho božského systému aj také čosi, ako je hlien a zubné kazy? Čo sa to, prepánajána, dialo v jeho zvrátenom, zlom, sklerotickom mozgu, keď zbavil starých ľudí schopnosti ovládať stolicu? Prečo vôbec stvoril bolesť?”

“A kto stvoril nebezpečenstvo?” nepopustil Yossarian. Sarkasticky sa zasmial. “Áno, keď nám nadeľoval bolesť, vtedy jeho pravica ozaj nevedela, čo činí ľavica! Prečo nás radšej naň neupozorňuje zvoncom na dverách, alebo niektorým zo svojich anjelských chórov? Alebo mohol dať každému rovno doprostred čela systém modrých a červených neónov. To by dokázal aj ten najposlednejší výrobca lunaparkových atrakcií. Prečo to nevedel On?”

“A teraz vari vyzerajú lepšie, keď sa zvíjajú v agónií, alebo omámení morfiom ležia ako mŕtvoly? Aký to bol kolosálny, nesmrteľný fušer! Keď uvážiš, aké možnosti a moc mal na tú prácu, a potom sa pozrieš na ten stupídny a ohavný chaos, ktorý vytvoril, žasneš nad jeho absolútnou neschopnosťou. Je očividné, že sa nikdy nemusel živiť prácou. Nijaký obchodník, ktorý dbá o svoju povesť, by babráka, ako je On, nevzal ani za poskoka do skladu!”

Plukovník Cathcart preglgol, odišiel na druhý koniec miestnosti a vykopol kaplána z dôstojníckehu klubu. Skončilo sa to presne tak, ako aj o dva mesiace neskôr, keď sa kaplán usiloval presvedčiť plukovníka Cathcarta, aby zrušil svoj rozkaz, v ktorom sa zvyšoval počet náletov na šestdesiat, a keď kaplán opäť tak žalostne zlyhal. Bol by celkom podľahol zúfalstvu, keby ho neposilňovala spomienka na manželku, ktorú vrelo ľúbil a po ktorej vášnivo a ohnivo túžil, a celoživotná viera v múdrosť a spravodlivosť nesmrteľného, všemohúceho, vševedúceho, všeľudského, vesmírneho, antropomorfného, anglicky hovoriaceho, anglosaského, proamerického boha, viera, ktorú začínali nahlodávať pochybnosti. Jeho viera prechádzala toľkými skúškami. Mal síce bibliu, ale biblia je len kniha, a kniha je aj Pustý dom, Ostrov pokladov, Traja mušketieri a Posledný Mohykán. Vari je naozaj možné, ako sa raz pýtal Dunbar, aby ľudia, ktorí sú tak tupí, že nevedia pochopiť ani mechaniku dažďa, rozlúštili záhadu stvorenia? Naozaj sa všemohúci boh s celou svojou nekonečnou múdrosťou bál, že by sa ľuďom pred šesttisíc rokmi podarilo vystavať vežu až do neba? Kde v čerte je vlastne nebo? Je hore? Či dolu? Pojmy hore, či dolu predsa neexistujú v tomto ohraničenom, ale stále sa zväčšujúcom vesmíre, v ktorom je dokonca aj to obrovské planúce, žiarivé a majestátne slnko odsúdené na postupný zánik, ktorý vo svojom dôsledku zničí aj Zem. Zázraky sa už nestávajú, modlitby ostávajú nevyslišané a nešťastie postihuje rovnako neľútostne spravodlivých aj hriešnikov; a kaplán, ktorý mal svedomie i charakter, by bol poslúchol hlas rozumu a zriekol sa viery v boha svojich otcov – skutočne by sa bol vzdal povolania i svojej hodnosti a skúsil by svoje šťastie ako vojak pri pechote alebo ako delostrelec, či dokonca možno ako desiatnik u výsadkárov – keby mu v tom nebránili dve mystické znamenia: zjavenie nahého muža na strome pri pohrebe úbohého seržanta a tajomný, zlovestný a súčasne povzbudivý prísľub proroka Fluma vtedy odpoludnia v lese: Povedzte im, že sa vrátim, keď príde zima.

Kaplána prijali do nemocnice pre bolesti pri srdci, o ktorých lekári usudzovali, že to budú zarazené vetry, a pre pokročilé štádium wisconsinského pásového oparu.

“Preboha, čo je to wisconsinský pásový opar?" spýtal sa Yossarian.

Kaplán zhrešil a odľahlo mu. Zdravý rozum mu našepkával, že klamať a zanedbávať povinnosti je hriech. Každý vie, že hriech je zlo a že z neho nemôže vzísť nič dobrého. Lenže kaplán sa cítil naozaj dobre, cítil sa priam vynikajúco. Z toho logicky vyplývalo, že klamstvo a zanedbávanie povinnosti nie je hriechom. Kaplán si osvojil vo chvíľke božského vnuknutia spoľahlivú techniku ochrannej racionalizácie a tento objav ho neobyčajne potešil. Bol to hotový zázrak. Zistil, že nie je nijaké umenie zmeniť neresť na cnosť a ohováranie na pravdu, neschopnosť na odriekanie, aroganciu na pokoru, okrádanie na filantropiu, krádež na česť, rúhanie na múdrosť, brutalitu na vlastenectvo a sadizmus na spravodlivosť. Každý to dokáže, netreba mať k tomu bohvieaké nadanie. Stačí len nemať charakter. Kaplán neobyčajne pohotovo prebral celú škálu obvyklých nemorálností, kým Nately, červený od nadšenia , sedel na posteli a s údivom pozoroval bláznivú spoločnosť, ktorá sa okolo neho zišla.