ON (I.)

„Potrebujem papier a pero,“ pomyslela si Janette a zúrivo sa začala prehrabávať zásuvkami svojho písacieho stola. Trasúcimi rukami vyhadzovala na koberec svojej malej garzónky nepotrebné, už takmer rok staré papiere so svojej bývalej práce, ktoré ktovie prečo skladovala vo svojom stole. Nakoniec sa predsa len dostala na dno zásuvky, kde mala pohodených niekoľko pier. Po tvári jej ešte stále stekali slzy. Akokoľvek sa už asi hodinu snažila ich zastaviť, stále sa jej neúprosne tlačili do očí. Práve preto sa rozhodla vziať si pero a papier. Dakde totiž čítala, že ak nás niečo ťaží, niekedy pomôže dať to na papier. Ona síce uprednostňovala zveriť sa nejakej osobe, ktorá by ju vypočula, poľutovala a poradila jej, no v tomto momente ju nenapadal nikto taký. Jej kamaráti vždy mali nejaké iné starosti, vďaka ktorým si našli výhovorku, prečo myslia len na seba. Nikdy predtým si to tak neuvedomovala, ako teraz, keď túžila mať niekoho pri sebe. Cítila takú bolesť, žiaľ a nevýslovný pocit prázdnoty, až sa desila, že to už nikdy nepominie. Kedykoľvek, keď zostala večer takto sama doma, myšlienky, ktoré sa snažila celý deň rôznymi činnosťami zapudiť do úzadia svojej strápenej mysle, sa začali vynárať. Hneď od rána, len čo otvorila oči po ďalšej nepokojnej noci, začala sa desiť nadchádzajúceho večera, kedy znova osamie a znova bude premýšľať nad tým, na čo už dávno chcela zabudnúť. A každý večer to skončilo ako v ten dnešný. Každý večer, kým sa pred spánkom prehadzovala v posteli, vyronila potoky sĺz a každý večer nakoniec zaspávala do nepríjemných snov so začervenanými, opuchnutými očami od dlhého plaču.

Konečne našla pero aj vhodný papier. Ľahla si na posteľ bruchom nadol a pred seba položila zošit. Nemo naň civela a v ruke zvierala pero. Nemala ani poňatia, čo má napísať. Predsa len to ešte nikdy nerobila a teraz sa cítila trochu hlúpo, že poslúchla nejaký trápny ženský časopis, ktorý nemala vonkoncom rada. Hoci vždy bola veľmi citovo založená, čo sa týka skutočného života, tie precitlivené články zo ženských časopisov ju nebavili. Odsudzovala ženy, ktoré písali do redakcií časopisov, aby sa ich problémy verejne pretriasali na stránkach takýchto plátkov, kde si ich mohol hocikto prečítať. Zdalo sa jej to trápne. Každý nech si svoje problémy a pocity rieši sám, prípadne s niekým, ale v súkromí.

Keď už asi desať minút len tak pozerala na stále prázdny papier, rozhodla sa to vzdať. Pero znechutene odhodila na dlážku a hlavu si skľúčene oprela o zošit položený pred ňou na posteli. Zavrela oči. S hlbokým povzdychom zistila, že sa jej v mysli znova vynára jeho tvár. Ďalšia slza sa jej skotúľala po líci a dopadla na papier, do ktorého sa pomaly, nečujne vpíjala, kým Janette upadala do sna, v ktorom na ňu znova čakal ON.