Deň prvý: Horké šťastie

     So slnečnými lúčmi sa okrem mňa zobudil aj strach vôbec ísť do tej Bratislavy, pre mňa ešte veľkého mesta. Obavy, že sa stratím, budem okradnutá alebo podvedená, viedli až ku katastrofickým záverom. Avšak pri hladkom docestovaní na školské internáty Mlyny, po ubytovaní a spoznaní sa s mojou novou spolubývajúcou, strach hneď opadol. A aj pocity boli hneď pozitívnejšie. Izba na treťom poschodí, skvelý vzduch, štekliace slniečko, pekný výhľad na iné internáty... čo viac by som chcela?

Po krátkom, stručnom a rýchlom zoznámení s Maťkou z Hriňovej (spolubývajúcou) som utekala na vôbec prvý deň mojej mesačnej stáže. Cestou tam, pri pohľade na tú obrovskú budovu, ma napadla otázka: Čo tam vlastne robia, keď sídlia v tejto veľkej budove? Vošla som do budovy. Vnímala som tú istú vrátnicu, čo aj poslednýkrát, idúc s otcom na nakrúcanie Hlavy XXI. 

Sadla som si na žltý gauč, čakajúc na telefonát s tetou Produkčnou. A o pár minút som už stála vo výťahu na jedenáste poschodie tej vysokánskej budovy. Vo vzduchu bol tak trochu cítiť stres. Ani sa nečudujem, lebo to je poschodie plné dramaturgov a producentov, vymýšľajúcich niečo nové nielen pre malého diváka. Vrátnik ma priviedol až do kancelárie tety Produkčnej. Zvítali sme sa a ona mi v krátkosti predstavila svoju terajšiu prácu. Potom ma zaviedla za tetou Dramaturgičkou. V miestnosti, kde táto pani sedela sa týčili dva veľké plagáty. Na prvom bola Marylin Monroe a na druhom Audrey Hepburn z filmu Raňajky u Tiffanyho. Táto dáma, oblečená v bielom s orieškovými a  po plecia ostrihanými vlasmi, mi vysvetlila celý zložitý výrobný proces obyčajnej relácie. Teda nielen to vonkajšie natáčanie, ale predovšetkým to všetko, čo tomu predchádza, ako napr. schvaľovanie nápadu, napísanie scenára, organizácia výroby... veľmi dôležitou súčasťou je aj financovanie, ktoré je v našej televízii len jedným z problémov, ktoré musia riešiť. A vtej chvíli som si uvedomila, čo vlastne toto oddelenie, zamerané na vzdelávanie a na detského diváka, vyrába. Predovšetkým, také programy, aké na iných komerčných televíziach nenájdete. Preto považujem ich prácu za dôležitú. A práve pre slabé financovanie tejto verejnej inštitúcie, sa niektoré programy sťahujú z programu práve kvôli nedostatku finančných prostriedkov. Je to smutné, že na výrobu vzdelávacích a detských programov nie sú peniaze. Ešte si pamätám, ako na strednej (ale i) základnej škole nám pani učiteľky a profesorky premietali vzdelávacie programy, nahraté, kúpené, alebo inak získane, na VHS, DVD nosičoch, práve zo Slovenskej televízie. V dnešnej dobe všetko nahradilo iné médium – internet. Ale koľko informácií na webe je chybných a nepresných? A k akým rôznym nebezpečenstvám môžu deti na internete prísť do styku?

Tak tieto otázky by si mal klásť azda každý koncesionár.

O niečo neskôr za nami prišla opäť teta Produkčná. Vyzdvihla ma, aby mi mohla dať pokyny na ďalší deň.