Spomienky na minulosť

Tak často túžime zažiť nepoznané.
Nepoznané a predsa krásne, lákavé.
Vábi nás to sťa červený kalich tulipánu motýľa,
naťahujeme ruku, koncami prstov sa dotýkame
a potom ľahký závan vetra, stačí chvíľa,
všetko sa rozsype sťa vzdušný zámok z karát stavaný.
Keď chceme zabudnúť, nechať sa vetrom unášať,
vymazať spomienky zo srdca plného,
pretrieť rukou nápis v piesku,
bosými nohami po tráve voňavej kráčať.
Nič si nevšímať...

Tak často chceme hoc aj nemožné,
držíme sa vláskom jednej spomienky,
nepúšťame ju, je pre nás všetko.
Nastane zlom, stačí okamih
a všetko dávno zabudnuté
vynára sa spod hladiny trblietavej,
vynára sa spod zeme chladivej.
Jeden pohľad všetko zmení, slovo.
Niet návratu viac späť.
Hľadíme von, farby sveta nevnímame,
len po jednej veci stále túžime.
Márne...

Hoci vieme, že je nemožné plávať proti prúdu,
v duchu sa pýtame prečo.
Prečo nemôžme okúsiť zo stromu v strede Raja,
prečo nás nepoznané a zakázané tak láka?
Prečo sme schopní obetovať snáď i život,
len aby sme uzreli to svetlo, tú žiaru?
Zastavíme, obzrieme sa.
Znova minulosť prichádza, vábi.
Srdce počúvať, vždy šepká slová správne.
Je nemožné nevšimnúť si ho, tak ako to,
že každé ráno:
Slnko objíme svojimi zlatistými lúčmi zem,
že oblaky budú vždy plávať oblohou,
že po búrke vždy vyjde dúha, prísľub nádeje.

Tak často chceme všetko odhodiť,
prijať s otvorenou náručou minulosť.
A predsa okolo nás prejde bez pozdravu.
Bez jediného pohľadu...
Nevenuje nám ani minútu svojho drahocenného času.
Len spúšť zanechá, dušu rozorvanú,
nedbá, že srdce znovu otvorené je,
že spomienky sa derú na povrch.
Nedbá...
Kráča ďalej chôdzou spanilou,
kráča v ústrety západu slnka,
kráča rázcestím a my sa pýtame.
Prečo minulosť truhlicu spomienok otvorí
bez vysvetlenia čaká, že pochopíme,
čo urobiť treba, čomu obetovať život svoj?

Držíme truhlicu v rukách skrehnutých.
Hľadíme...
Čakáme...
Premýšľame...
Kedy príde čas odpovedí na všetky otázky,
čo ťažia našu dušu?
Otázky, čo vyvolajú spomienky na minulosť.