neznasam cigarety

„Kde do riti si mi dal tú peňaženku, Oliver, ja ju naozaj potrebujem,“ kričal som po miestnosti, ktorá vyzerala skôr ako útočisko umierajúcich potkanov než obydlie ľudí v dvadsiatom prvom storočí. Mali sme len jednu posteľ a na nej plachtu, ktorú sme nikdy nevymenili. Okolo nej boli rozhádzané krabičky od cigariet. Ležali po celej podlahe, vyzerali ako koberec s vzorom tabakovej továrne. Ohorky z cigariet boli položené v popolníku. Skoro ako iná dimenzia, pár centimetrov štvorcových čistoty uprostred bordelu. Neznášal som, keď Oliver položil ohorok len tak, kde sa mu zachcelo. Vedel to. Veľmi dobre.

Keď sme sa do tohto bytu nasťahovali, odhodil jeden ohorok na zem. Okamžite som mu dal facku. „Za čo to preboha bolo, ty debil! Za to, že za mňa platíš nájom, nemáš právo ma fackať kedy sa ti zachce,“ reagoval tónom, ktorý vôbec neznel urazene ani nahnevane, povedal to tak obyčajne, akoby mi oznamoval, že si dnes kúpil novú košeľu. „Ohorok už nikdy, nikdy nepoložíš inde ako do popolníka ty prasa,“ zakričal som. Myslím, že to pochopil, pretože od toho dňa bol každý nedopalok na svojom mieste. Možno sa takto správal len v mojej prítomnosti, možno, ale to mi bolo jedno, hlavne, že sme mali doma poriadok.

Nemal som násilnícke sklony, len som trpel fóbiou z požiaru, alebo presnejšie povedané, že v požiari zomriem. Už v detstve sa mi snívali nočné mory o takejto smrti.. Ale vedel som že v mojom prípade sa sen nikdy nestane skutočnosťou a ja nikdy nezomriem tak ako v mojich predstavách.

Potreboval som nájsť svoju stovku na cigarety. „Pozri sa pod vankúš,“ povedal Oliver. Bola tam, samozrejme, že bola pod vankúšom, bolo to to jediné miesto, kde sa dali u nás ukryť cennosti, nemali sme skrine ani poličky. Žiadne obrazy ani nočné stolíky. Všetko, čo sme mali, bola tá posratá špinavá posteľ, stolička a cigarety. Legalizovaná droga, závislosť vďaka ktorej štát získava ťažké prachy od obyčajných ľudí, ktorí v puberte vyskúšali cigaretu a už si bez nej nevedeli predstaviť deň. Neznášam cigarety. Musím si zapáliť.

Stánok bol našťastie hneď na rohu našej ulice. Kúpil som si červenú krabičku. Rozbaľoval som obal tak nedočkavo, ako malé dieťa trhá zabalený darček pod vianočným stromčekom. Ten krásny pocit, keď viete, že o pár sekúnd budete štastný. Vytiahol som si jednu cigaretu a pripálil si ju strieborným zapaľovačom od bývalej priateľky. Opustila ma. Tvrdila, že som si ju prestal vážiť. Sprostosť, vždy som ju mal rád, určite si našla milenca. Keby som mal viac času, tak by som si ho našiel a všetko by som si ujasnil. Rád by som si potvrdil moje domnienky, nič iné. Len jeden obyčajný rozhovor. Lenže čas bolo práve to, čo už momentálne nemám a táto cigareta bola jedna z mojich posledných. Pred siedmimi mesiacmi mi diagnostikovali rakovinu pľúc. Nechcem trpieť, nechcem zomrieť ani pri požiari ani na rakovinu. Ja sám si chcem určiť, kedy sa moj život skončí. Nikto okrem mňa mi nebude určovať môj posledný deň. Zostalo mi dvadsať korún. Kúpil som si za ne v drogérii malú guľôčku s vonným olejom do kúpeľa. Už bol podvečer a začalo sa ochladzovať, tak som sa rozhodol ísť domov. Zapálil som si. Bože, ako neznášam cigarety, ako neznášam tento zapaľovač, ako neznášam celý svoj život, ktorý som premárnil, pretože som si vždy myslel, že veci majú čas, no teraz viem, že zomieram a smrť je tak blizko, že si už niekedy myslím, že som naozaj mŕtvy. Prechádzam sa okolo nášho bloku, vyfajčil som ich skoro všetky, ostali dve. Stál som pred dverami bytu a rozmýšľal, čo poviem Oliverovi. Hlavou mi prebehlo nespočetné množstvo scenárov, no všetky boli ako z dokonalého amerického filmu, ale môj život bol len nepodarok, film, ktorý sa nikdy nedostane do kín, a preto som ich všetky roztrhal a zahodil. Budem improvizovať.

Vošiel som dnu, podal Oliverovi jednu cigaretu. „Toto máš na pamiatku, urob s ňou čo chceš, ak stretneš Martinu, tak...„ zastavil som sa v strede vety. „Tak jej nič nehovor,“ povedal som kľudne. Oliver sa na mňa nechápavo pozrel. Podal som mu ruku, a potom som sa pobral do kúpeľne. Takto som si to vždy predstavoval. Život bude opúšťať telo tak ako teplo vodu. Napustil som vaňu horúcou vodou. Vhodil som do nej guľôčku, ktorú som mal v igelitovom vrecúšku s logom drogérie. Bola to posledná vec, ktorú som v svojom živote kúpil. Z umývadla som si zobral žiletku a položil ju na okraj vane. Ľahol som si do voňavého horúceho kúpeľa bez toho, aby som sa vyzliekol. Len som si z nohavíc vybral cigaretu a zapaľovač. Bolo to príjemné. Ako v kúpeľoch, v ktorých som nikdy nebol. Zapálil som si poslednú cigaretu, vdýchol som obláčik zdravého dymu. Pozeral som, ako horí moja posledná cigareta. Fajčím už dvanásť rokov a doteraz som sa nikdy nepozeral na to, ako horí. Vydýchol som a chytil som žiletku.. Rezala ma už pohľadom, ale ja to zvládnem. Bože, ako neznášam cigarety, ako neznášam svoj posratý premárnený život.