Cesta z chaty

Tak som na najbližšej zastávke vystúpil, vydal sa po ceste a na najbližšom rázcestí som sa vydal po cestičke pomyselne označenej "polia=>lúky=>lesy". Po pár metroch v troška vyššej tráve som mal vodné topánky, ale čo už. Mokrý po kolená som pokračoval v ceste. Polia tam neboli, lúky som zdolal a namiesto lesov tam na mňa čakalo niečo horšie - húštiny a šípové kríky. Rozhodol som sa veriť stopám civilizácie a uberal som sa po srnčích cestičkách. Nechápem prečo sa to volá vysoká zver keď som sa aj JA, čo rozhodne nepatrím k vyššej časti ľudskej populácie, musel zohýbať aby som prešiel ich tunelmi v tŕní. Po niekoľkých minútach som ale narazil na močariská s vysokou trávou, prečo nie? Obohatený o sviežu čerstvú vodu v topánkach a nové druhy semiačok prichytených na svetri som pokračoval v ceste. Onedlho cestou smerom podľa inštinktu, azimut môj dom v susednej doline, som narazil na potôčik ktorý som hravo preskočil a vydal sa na druhý kopec ktorý mi stál v ceste. Tráva už bola nízka a cesta rýchlo ubiehala. Bol som ale smädný jak kôň ale myšlienku vyžmýkať si do úst ponožky som, aj napriek tomu aké som prasa, pomerne rýchlo zavrhol. Vyšiel som na hrebeň a asi 700m vzdušnou čiarou som uvidel náš dom. Krásny to pocit. Žiaľbohu sa ta nízka lúčna tráva medzi tým zmenila na hustú ďatelinu nad kolená a asi 20 metrov od asfaltovej cesty mi neprišlo nič lepšie na um, než sa do nej zapliesť a následne hodiť držku do sviežej, rannej, orosenej trávy. O pár minút som už bol doma, dokonca skorej ako keby vyrážam z Nitrinskeho Pravna a idem domov po asfaltke. Nič to.. Aj tak ma vždy zaujímalo čo je medzi Kľačnom a Tužinou