Nový svet 20.diel

„Už ste vyslali Polagon* za Ronom?“ opýtal sa pán Liqenji svojho sluhu.

Ten prikývol. Rona totiž ušiel za faunmi.

„Výborne. Teraz zvolaj východnú jednotku, aby sa shromždii pred Mio Rúsau. Mi tam pôjdeme tiež a vybojujeme rozhodujúcu bitku o svet!“ vyhlásil vládca elfov a sluha bežal vykonať jeho rozkaz.

Rona uháňal za faunmi tak rýchlo, ako len vládal. Tých posledných mal stále v dohľade. Uháňal za nimi kvôli vlastnej zvedavosti, no aj preto, lebo si myslel, že keď zistí nejaké informácie, pán Liqenji ho odmení a pomôže tým aj elfom vo vojne.

Fauni stúpali čoraz vyššie do hory a blížili sa k jaskyni drakov.

„Že by išli k drakom?“ rozmýšľal Rona.

Bežali ešte dvadsať minút, až trávu a stromy vystriedali skaly a mach. Rona sa úkosom pozrel na oblhou bez mráčika, na ktorej krúžil Orol skalný. Pred nimi sa črtala obrovská jaskyňa. Čiernota z nej vyžarovala a dodávala strašidelný nádych pustému okoliu. Fauni náhle pribrzdili, lebo z jaskyne vyšiel čierny drak. Urobil dva kroky, potom sa rozbehol, rozprestrel krídla a vzletel. Letel preč od hory, smerom k Wendor Senu. Vtedy ale postupne začal odbočovať doľava a letel pri úbočí hory.

Reda sa musel skryť za skalu, lebo Žarva, náčelník faunov, sa otočil k svojim druhom. Na jeho chrbte stále sedel Kasen.

„V tejto jaskyni žijú čierny draci a naši neriatelia sú zelení. Musíme hľadať ďalšiu jaskyňu. Za mnou!“ zavelil a rozbehol sa po kamenistej pôde.

Fauni sa pustili za ním, Rona vyliezol spoza skaly a tiež bežal za ním. 

„Prečo sa vlastne chceš naučiť elgorovské kúzla?“ opýtal sa Iúven Willa, keď kráčali na miesto, kde prebehne Willov tréning.

Starec niesol na chrbte veľkú batožinu, do ktorej nabalil všetko potrebné na tie týždne, cez ktoré bude Willa trénovať. Nemal už oblečené slávnostné šaty, iba obyčajnú košeľu a hnedé nohavice.

*Polagon je kúzlo, ktoré sa vyšle za niekým, kto keď sa ocitne v smrtelnom nebezpečenstve, ochráni ho.

„Som slabý. A slabí vo vojne neprežijú. A nielen to. Chcem so svojou silou dopomôcť

k víťazstvu nad zlom,“ odpovedal Will.

„Chápem. To je pekné. No ešte ťa musím varovať pred niečím. Nikdy neskúšaj spojiť elfské kúzla s elgorovskými, lebo ich kombináciou vzniknú temné kúzla.“

„Ale…to nevadí. Veď aj Xerax používal temné kúzla a vidíš, aký bol silný.“

„Temné kúzla sú sice silné, no keď ich použiješ prvýkrát, privoláš k sebe duchov, ktorí vôjdu do tvojho tela a začnú nad ním preberať vládu. Nakoniec zanikneš a zostane iba telo ovládané duchmi.“

Will mlčal. Potom sa znova ozval:

„Ale aspoň pomôžem v boji proti Xeraxovi!“

Iúven pokrútil hlavou.

„Nie, Will. Za to to nestojí. Xeraxa dokážeme poraziť aj bez toho. Nemôžeme obetovať dieťa.“

„Ale…“ začal namietať Will, no keď zbadal Iúvenovu kamennú tvár, zmlkol.

Iúven sa naňho pozrel a usmial sa.

„No, ako sa ti páči naše sídlo tu v hore? Je postavené na krásnom mieste, že?“ opýtal sa, no Will neodpovedal, lebo práve opustili les a vyšli na čistinku, ktorú pokrýval svetlohnedý piesok. Obaja zastali a Iúven sa na čistinku díval s úsmevom od ucha k uchu.

„Milý Will, tu prebehne tvoj tréning a staneš sa silnejším.“

Pán Liqenji vyšiel z oceľovej budovy a obzrel sa po tábore, v ktorom vládol ruch a chaos. Elfovia pripravovali drakov na boj, ostrili si meče a dohadovali sa o rôznych veciach. Pred pánom Liqenjim prebehol jeden mladučký elf s mečom v ruke.

„Sya, Isate... Všetci sú tu, len teba nemôžem nájsť, Iúven,“ pomyslel si vládca a vykročil po lúke. „A Rona... Dúfam, že sa čoskoro vrátiš a tvoj útek nebol zbytočný. Keby nám pomohli fauni...“ Zavial silný vietor, ktorý prifúkol na lúku zožltnuté listy a za ním padla jedna kvapka na trávu. Potom ďalšia, až sa spustil mierny dážď. Pán Liqenji sa ani nepohol a naďalej hľadel na les. „Ach Iúven, snáď si nás nezradil. Neviem nájsť ani teba, Will. Ušli ste?“ Stále fúkal vietor a odnášal sivú prikrývku mrakov preč a myšlienky zarmúteného elfa nechal za sebou.