Katarína Vargová

/1992, Banská Bystrica/ Žije tam celý život. Je z toho trošku unavená. Píše už štvrtý rok. Nie zbytočne veľa. Mala už dve tvorivé krízy. V čase mimo nich sa jej podarilo umiestniť na pár súťažiach. Najkrajšie spomína na tohtoročné Medziriadky. Publikovala v Dotykoch. Dvakrát. Klame. Najčastejšie sama seba. Nevie mlčať, ale rada sa tvári, že áno. A miluje, keď ju čítajú.

Postavím ti dom

 

Postavím ti dom. Splním tvoje želanie. V nedeľu začnem, a v tú ďalšiu ho budeš môcť skolaudovať. Rozbiť o dvere fľašu šampanského. Alebo radšej bieleho vína. Ako budeš chcieť.

Prinesie mi to pokoj, dlho hľadaný, najmä stavanie stien z pálených tehál, ktoré nevypálim, lebo to neviem. Zlepím ich prachom, je ti predsa najbližší. Osadím do nich okná, pre presvetlenie interiéru a dvere, aby si mohol kedykoľvek odísť. Nakoniec zakryjem dom strechou, nech ti nenaprší na koberce, viem aký si na ne citlivý. Každý deň ich vysávaš (potom ich ešte poprehŕňaš rukami.). Tak ich ochránim plechovou strechou, šedou, čierny plech nemajú a ja nebudem mať za šesť dní čas nastriekať ho farbou. Šesť dní, lebo siedmy sa má oddychovať, to nás naučili už dávno, spája sa mi to s čiernou knižočkou v ruke a bielou blúzkou. A zo škridlí byť strecha nemôže, hlavne nie zo škridlí.

 

Budeš mi vďačný, možno sa aj usmeješ, kútiky vybehnú smerom hore a ponúkneš mi kávu, pozývam ťa, Dáška(meno mi vymyslíš sám. sadne mi ako uliate.). Kuchyňu ešte nebudeš mať zariadenú, tak pôjdeme po kávu do centra a vezmeme si ju so sebou, ja čokoládové macchiato a ty presso bez mlieka, sadneme si do obývačky na zem. Nemáš tam žiaden gauč, iba ten koberec, nepolej ho, Dáša, prosím ťa, nečistí sa ľahko. Nepolejem ho, dám pozor, ako vždy na tvoje veci, ako na teba.

Spýtam sa ťa, tak ako si to tu zariadiš, klasicky či moderne, akou farbou vymaľuješ steny? Pokrčíš plecami, mala by si už ísť a zastav sa niekedy. Takýto si. Vďačný.

 

Päť týždňov spolu neprehovoríme, najhorších päť týždňov v mojom živote. Budú bolieť, budú štípať a budem mať z nich teplotu. Občas ťa zazriem ako ťaháš kusy nábytku do auta, zabalené niekedy v kartónových krabiciach, inokedy iba v priesvitných obaloch. Nech sa nezašpinia. Raz ťa uvidím ako si rozkladáš v parku svoj maliarsky podstavec a maľuješ neexistujúci párik na lavičke na plátno. Prestavujem si tam nás dvoch, ty asi nie. Dáš ho zarámovať v Rámovaní a maliarskych potrebách. Zavesíš ho nad posteľ?

 

Na bielu techniku nebudeš mať peniaze, v kuchyni bude svietiť iba linka(na mieru robená, zo surového dreva), tak sa vezmeme, bez akýchkoľvek otázok. Vlastne, jednu otázku nám položia, každému jednu, obaja prikývneme, ja dodám tiché áno. Pôjde to podľa plánov, biela technika a svadobné dary proste idú dokopy, dobre si to vymyslel, pochválim ťa a ty zdvihneš pohár so šampusom, štrngneme si, zase by si radšej pil biele víno. O polnoci rozbijeme džbán a pozametáme ho, aby sme mali šťastie, to je v manželstve najdôležitejšie. Preto som nechala zrno pre vtáky na balkóne v našom dome, v našom, krásne to znie, nech si postavia hniezdo a spravia ho šťastným. Šťastie sa dá predsa len kúpiť. Prenesieš ma cez prah, bude už svitať, mňa a v mojom náručí svadobné koláče, ktoré do rána zjeme. Budeme sa smiať všetkým svadobčanom, ako mohli nato skočiť, a kúpiť nám umývačku riadu aj chladničku. Chladničku moji a umývačku riadu tvoji rodičia.

 

Zasadím do záhrady strom, postav dom, zasaď strom, na rýmy ešte verím, na tie ako posledné. Vyhĺbim jamu, pol metra krát meter, dočítam sa, že to je správna veľkosť pre jamu na zasadenie stromu. Vložím strom do nej, celkom maličký, slivku alebo čerešňu, (zabudnem), aby sme mali v lete skutočné ovocie. Porýľujem zeminu a vytvorím si záhon, s ružami, nie, to je príliš patetické, s tulipánmi. Miluješ predsa Holandsko, isto ťa to poteší. Kúpim aj záhradného trpaslíka, prehlásiš, že taký gýč v záhrade mať nebudeš a rozbiješ ho kladivom. Kúsky sadry potom namaľujeme dúhovými farbami a rozložíme ich k záhonu. Zašpiníme si spolu ruky, spolu si ich aj poumývame. Usmeješ sa. Prvýkrát poriadne.

 

Už bude náš dom skoro ako rodinný, len ty za rodinu považuješ aspoň troch(v presnom zložení), tak ti porodím dieťa. Neznášam deti, to ich žvatlanie a slintanie, ale takto budeme naozaj rodina, dokonale spojení. Porodím ti syna, dáš mu meno Šimon, vraj to znamená poslušný. Máš rád veci pod kontrolou.

Naučíš ho chodiť a rozprávať bez mojej pomoci, budem sa len z diaľky pozerať, ale Šimon ma raz osloví mama a ty povieš áno, je to tvoja mama. Podídem bližšie, naučím ho bicyklovať a ty mu namontuješ na bicykel pomocné kolieska. Staneme sa rodinou.

 

Nakupovať budeme chodiť spolu, medzi našimi rukami sa bude hojdať Šimon, oci, zdvihni ma vyššie. Nerozmaznávajme ho, poviem, tak keď ukáže v obchode tretí týždeň po sebe na hračku, zľahka ho klepneš po prstoch a vysvetlíš mu to. Zdrobneninami. Rozkošne.

Rozhodneš sa naučiť ma variť, nakúpime všetko potrebné na slepačiu polievku a rezne. Nedeľný obed zvládnem na štvrtý pokus. Spravíme z nedeľného obedu spod mojich rúk zvyk. Lebo zvyk je železná košeľa. Spýtam sa ťa, čo to porekadlo znamená. To nie je porekadlo, Dáša.

 

Jedného dňa ma pobozkáš, keď už Šimon vyrastie a odíde z domu, hľadať šťastie do sveta (nech si ho hľadá, a nech ho nájde.). Nekupuj ho ako ja kedysi, Šimon. A nestrať sa.

Pobozkáš ma o sekundu dlhšie, ako si mal vo zvyku, a ja viem, že tá sekunda je dôležitá, najdôležitejšia na svete, lebo tá v bozku rozhoduje. Spojíme si postele v spálni, spravíme z nich manželskú, tak to vyslovíš, nie dvojlôžko, ale manželská posteľ. Budeme spolu piť víno a potom sa pomilujeme, v spoločnej posteli, budem šťastná a keď zdvihnem mame telefón, začervenám sa ako školáčka, a cudne si zakryjem holé prsia. Akoby ma mohla vidieť.

 

Začneš ma vodiť po meste za ruku, ale tak inak ako predtým, inak ako keď si si ma bral, inak ako keď nám medzi rukami visel Šimon. Krajšie, budem ťa cítiť. Súčasťou seba. Zapadneme do seba, všetko kúzlo sa objaví v tej chvíli, keď zostarneme a iní sa budú rozvádzať.

Vezmeš ma na svoje obľúbené miesta, porozprávaš mi o svojom detstve, aj keď ja to všetko už budem vedieť. Prečítam si tvoje denníky hneď, keď sa nasťahujem. Ktorý chlapec si píše denník? Ktorý muž si ho píše? Povieš mi všetko, dokonca aj toto mi povieš, povedal by som ti všetko, Dáša, keby si chcela. Povedal by som.

 

Zostarneme v náručí toho druhého, tak jednoducho, ako keď som, kedysi(vtedy ešte len tebe), postavila dom. Zostarneme a bude to úplne prirodzené, prirodzená súčasť života, ale stane sa to rýchlo, lebo obaja nemáme radi, keď sa niečo naťahuje. Ako smrť, porozprávame sa o smrti, chcem umrieť v hluku hudby, hlavne nie v tichu, to by bola tá najhoršia smrť. Chcem umrieť v posteli, alebo na tom koberci, a chcem byť s tebou, bez teba nič nie je ono. A hlavne nech sa to stane zbrklo a náhodne. Ty len povieš, neznášam slovo zbrklo, je také zbrklé, presne také je, akoby ho niekto narýchlo vymyslel, akoby pospájal písmená a dal im význam. Ale tie písmená o tom nevedia. Usmejem sa. Nie prvýkrát.

 

Prestaneš mi voňať. Zrazu. Tvoja vôňa sa vytratí, zmizne. Uvedomíš si to. Srdce mi začne rýchlejšie biť a stratím všetok pokoj, ktorý som pri zliepaní tehál kedysi našla. Nakúpim tehly(pálené.). Skúsim ich zlepiť, ale už to nepôjde.

Bezradne si sadnem do kúta, kolená pritlačím k hlave.

Chladnička sa pokazí a rozmrazí sa všetko mäso na nedeľu.

Šimon sa vo svete stratí. Stratí aj telefónnu kartu.

Denníky zhoria v krbe(sám si ho vymuroval. pred rokmi.).

Slivka v záhrade zhnije. Zabije ju imelo, pod ktorým sme sa cez Vianoce bozkávali.

Koberce zožerú roztoče. Zožerú a vyvrátia v záhrade do záhonu tulipánov.

Vtedy začnem kričať, plakať a hnevať sa, ty umierať.

Dom sa rozpadne, plech zo strechy mi doreže ruky.

Ujdeš a nikdy viac ťa neuvidím.

Začnem mlčať. Umriem sama a v tichu.

---