From Dark to the Light chapter 1

GERARD's POV

„Gerard, mohol by si dnes vziať službu aj za mňa? Musím ísť za Molly. Sľúbil som jej, že do polnoci budem doma," zakričal na mňa druhý barman, Rob. 
„Prečo nie, aj tak na dnes nemám nič v pláne."
„...ako by si niekedy niečo v pláne mal Gerard," prebleslo mi mysľou. Nezdržal som sa, ale predstava, že by som mal zmeniť každodennú rutinu ma vždy pobavila. 
Robovo tiché „ďakujem" som prešiel len mávnutím rukou a sledoval ho ako na seba hádže jednotlivé vrstvy oblečenia, aby sa aspoň trochu ubránil pred mrazom, ktorý na neho čakal tam vonku. 
Zo zamyslenia ma vytrhol nevrlý hlas zákazníka: „Tak čo mladý, je ten pohár už dosť čistý? Rád by som tú vodku dostal do Vianoc," na čo sa rozrehotal ako blázon. Prestal som utierať pohár a automaticky som do neho nalial číru zapáchajúcu tekutinu. Zvraštil som nos. 
„Niekedy sa cítim ako cvičená opica," pomyslel som si pri podávaní poháru chlapovi, ktorý mi začínal liezť na nervy. Jeho smiech bol neznesiteľný, ale musím uznať že sa aspoň vedel smiať. O sebe som to tvrdiť nemohol, depresie ma chytali čoraz častejšie. Chlap sa nakoniec zdvihol a odišiel do rohu miestnosti držiac v ruke svoj „malý poklad", kde sa už trochu podgurážení chlapi dohadovali o výsledkoch najbližšieho futbalového zápasu. 
V hlave mi zneli mužove slová „do Vianoc". Vianoce. Ako je možné, že na ne každý rok zabúdam? Vzal som handru z drezu a mechanicky som ňou prešiel po doske baru. Hodil som ju naspäť a obrátil sa chrbtom k miestnosti. Dlaňami som sa oprel o pult a upriamil svoj pohľad na policu s alkoholom pred sebou. Hodiny začali odbíjať polnoc. Privrel som viečka, zaplavili ma spomienky...

RAY's POV

„Let čísli 384bude mať meškanie. Do New Jersey by mal priletieť krátko po polnoci miestneho času. Danú situáciu spôsobilo zlé počasie. Ďakujeme za porozumenie. Prosím, vychutnajte si zvyšok letu." Po tomto krátkom ozname reproduktor zmĺkol s ja som sa zadíval von okienkom. Zbadal som malé snehové vločky poletujúce oblohou. „Áno, tomu sa hovorí zlé počasie." Táto myšlienka ma, ani sám neviem prečo, pobavila. Potichu som sa začal smiať, zjavne sa to však nepáčilo môjmu prisediacemu. V spánku sa pomrvil a otočil sa na druhú stranu. Radšej som teda stíchol, opäť som upriamil pohľad na notebook, ktorý mi trónil na kolenách. Rýchlo som napísal e mail bratovi čakajúcemu na letisku. „Chudák," zamrmlal som a privodil si nový záchvat smiechu. Únava na mňa pomaly, ale isto začínala pôsobiť. Pretrel som si štípajúce oči a nanovo sa pustil do písania seminárnej práce, ktorú bolo treba odovzdať po vianočných prázdninách. Študujem na konzervatóriu v New Yorku, moja láska k hudbe ma drží už od raného veku. Gitara je jednoducho moja vášeň. Každopádne škola bola náročná, ale tento posledný rok už akosi vydržím...
„Vážení cestujúci, o dvadsať minút pristávame. Prosím pripravte sa. Ďakujeme, že ste leteli s našou spoločnosťou. Prajeme Vám ´Šťastné a veselé Vianoce!´ zvuk reproduktora, ktorý sa rozliehal po celom lietadle ma vytrhol zo zamyslenia. Zaklapol som notebook a hodil pohľadom na hodinky, darček od priateľky, práve odbíjala polnoc. Usmial som sa, pohodlne som sa usadil na sedadle a zapásal sa. Zavrel som oči a čakal na pristávanie. Spomínal som...

FRANK's POV

„Určite si v poriadku, Frankie? Otec ťa čakal na stanici?..."
„Mami, prest..."
„...Nič ti nechýba? Večeral si? Kde....," odtiahol som telefón od ucha. Príval maminých otázok naberal na sile. Prevrátil som očami a zhlboka sa nadýchol. Toto ozaj nemám rád. 
„Mami, budeš ma už láskavo počúvať?!" na druhej strane nastalo ticho. „Výborne, zjavne sa upokojil," vydýchol som si a pokračoval som: „Je mi tu naozaj dobre. Otec ma čakal, presne ako sľúbil. Tak sa už, prosím ťa, nestrachuj," svoju mamu mám ozaj rád, ale niekedy to prosto preháňa. „Som DOSPELÝ!" posledné slovo som jemne zdôraznil, ostatne ako vždy. A presne tak ako vždy, ani teraz to nepomohlo. Spustil sa nový príval otázok. 
Zvalil som sa na posteľ a mobil položil vedľa vankúša. Dvere na izbe sa pomaly otvorili. Stál v nich môj otec. 
„Počul som ťa rozprávať..."
„Mama volá," prerušil som ho a ukázal prstom na telefón odkiaľ bolo počuť neustále mrmlanie.
„Aha, vlastne som ti len chcel oznámiť, že si už ideme so Sue ľahnúť, tak teda dobrú noc." 
Odišiel.
V telefóne nastalo ticho, priložil som si ho k uchu a zachytil posledné slovo: „...otec?"
„Môžeš to zopakovať ešte raz prosím?" vôbec sa mi nepáčil tón, akým posledné slovo vyslovila. 
„Pýtala som sa či to bol tvoj otec?" ten tón sa mi ešte stále nepáčil, ale radšej som na to nič nepovedal. Rozhodol som sa, že svoju matku nebudem trápiť obhajovaním svojho otca aj tak by to nepomohlo. 
„Ach áno, bol to otec, pozdravuje ťa," niekedy malá lož neublíži. 
„Dobre teda, uži si to tam Frankie,"
„ Miliónkrát som ti hovoril, aby si ma nevolala Fr...," na druhej strane sa ozvalo šťuknutie a mne bolo jasné, že mama zložila slúchadlo.
Povzdychol som si, ešte stále sa nedokázala preniesť cez ten rozvod. Ja osobne som to dokázal poľahky. Nechýbali mi tie neustále hádky rodičov. A rozvod sa aj tak konal, keď som mal úbohých 6 rokov. Pretočil som sa na druhý bok a do očí mi zasvietil budík, ukazoval, že práve odbila polnoc. Sprvu ma prekvapilo, že mama nie je o takomto čase v posteli. Musela sa o mňa ozaj báť. Zliezol som z postele a zahľadel sa z okna. Snežilo. Zhasol som svetlo a mieril som k dverám, ale nohou som narazil na roh nejakého kufru. Kľakol som si na zem a otvoril ho. Bol plný hračiek, fotografií a rôznych harabúrd. Bol plný mojich starých vecí. Vecí, ktoré som zbožňoval, keď som bol ešte dieťa. Prehŕňal som sa v nich a spomínal som...