Vyvolené 20.kapitola

Prišli sme do dediny, kde si každý prial úprimnú sústrasť a potom každý šiel do svojich domovov. Amanda s Mellisou si išli ľahnúť a ja som zostala s Morrisom osamote.

 

„Pred hradom sa mi v popoli zjavil odkaz, že sa ešte uvidíme, ale nebude to v pekle,“ začala som. Morrisa to nijako veľmi neprekvapilo.

„Pochopiteľne. Mike je stále na slobode a ty si stále v nebezpečenstve. Preto by si tu mala zostať.“

„Lenže ja budem musieť ísť domov.“

„To je nemožné.“

„A čo moja mama a čo Lenkina rodina?“

„Požiar v ubytovni je pre čarodejov malina,“ odpovedal mi ako by nič.

„Toto mojej mame nemôžete urobiť.“

„Ale budem musieť. Iná možnosť nie je.“

„Nemôžete ma tu držať. A ani by ste to nedokázali.“ Morris premýšľal.

„To viem, ale nejako by sme to už zvládli. Aj keby to malo byť násilím.“

„Porušujete moje práva.“ Morris nič nepovedal.

„Prosím, prosím, veľmi vás prosím. Lenkina rodina potrebuje vedieť, čo sa stalo s Lenkou. Nemyslela som si, že ste taký bezcitný.“

„Ja nie som bezcitný, len sa ťa snažím chrániť!“ kričal na mňa. Lenže ja som sa nedala.

„Ja sa o seba dokážem postarať!“ kričala som aj ja.

„To si myslíš, že keď si raz vyhrala bitku, že ju budeš vyhrávať vždy?!“

„Nie, to si nemyslím. Len viem, že sa o seba postarám,“ povedala som už pokojnejšie.

 

„Aj tak potrebujete Pollens. Nemôže byť len jedna Vyvolená.“ Bolo vidieť, že mám v niečom pravdu.

„Tak dobre, ale budeš pod neustálou ochranou a keby sa niečo stalo, tak ťa vezmeme hneď sem.“ Nepáčilo sa mi to veľmi, ale keď som mala šancu ísť domov, tak som na nič iné nemyslela.

„Ale musíš si zapamätať, že svojou prítomnosťou ohrozuješ svoju mamu,“ povedal mi a v jeho očiach sa blysla nádej, že si to rozmyslím.

„Som si toho vedomá a budem brať následky. Budem sa snažiť, aby žiadne následky neboli.“

„Ako chceš,“ povedal ľahostajne.

„Je to tvoj život a tvoja matka.“

 

Vyšli sme von.

„Ešte by som vás chcela požiadať o jednu vec. Aby ste boli taký láskavý a šli so mnou oznámiť Lenkinej mame....“ Posledné slová som nedokázala povedať, ale Morris ma pochopil

„Neviem, čo jej mám povedať a potrebujem niekoho dospelého, kto jej povie ako jej dcéra umrela.“

„Vieš, že jej nemôžeme povedať pravdu?“ Prikývla som a objala ho.

„Ďakuje za všetko.“

„Ďakujem aj ja.“

 

„Pollen nás opúšťa,“ zakričal a všetci ľudia vyšli zo svojich domov. Objala som asi každého. Zaželal som im lepší život a oni mne takisto.

 

Tentokrát sme necestovali dopravnými prostriedkami. Jednoducho som sa preniesla s dvoma čarodejníkmi. S Alanom a Mischell. Najprv sme šli k Lenke domov. Jej mame sme povedali, že Lenka zahynula pri požiari, ktorý sa stal v jednej z chatiek, v ktorej sme bývali. Ja som pri tom Lenkinu mamu držala a plakala som spolu s ňou. Stále sa na mňa pozrela a ja som jej musela prikývnuť, že tí ľudia majú pravdu. Doma bol aj Dávid, ktorý tiež utešoval svoju mamu. Nechcela som ich tam nechať samých, tak tam zostala Mischell. Alan šiel so mnou domov. Povedala som to aj svojej mame, ktorá bola tiež v šoku.

 

Na druhý deň sa konal pohreb. Len ja jediná som vedela, že nechováme Lenkin popol, ale niekoho iného. Bol to strašný pocit, ale podľa mňa Lenkin hrob patrí tam, kde je-do sveta mystických bytostí.

 

Po pohrebe som chodila každý deň k Lenke domov aj s mojou mamou. Lenkina mama vyzerala už trošku lepšie, ale bola na liekoch. Dávid nechodil takmer nikde. Ja som každý týždeň chodila na hrob do druhého sveta a zároveň som kontrolovala, či je všetko v poriadku. Všetko bolo; Mike sa nezjavil. Bála som sa na to myslieť, ale asi ešte niečo chystá.

 

„Mami?“ opýtala som sa jej po pár týždňoch.

„Áno, zlatko?“

„Ešte si mi nepovedala ako si dopadla v Paríži.“ Po tej tragédie sme na to úplne zabudli. „Bolo to vynikajúce. Dokonca som dostala ponuku, aby sme sa tam presťahovali. Úplne som na to zabudla.“ Spomenula si a išla po nejaké papiere.

„Odpoveď mám dať... do zajtra.“

 

Po dlhšej debate sme sa rozhodli, že tam zavoláme aj Lenkinu mamu a Dávida. Lenže, keď sme tam prišli, boli už zbalený.

„Idete niekam?“

„Rozhodli sme sa, že sa presťahujeme do Ameriky za mojim manželom. Vyzerá to tak, že budeme znova spolu. Tu nám všetko pripomína Lenku.“

„Práve sme sa vás chceli opýtať, či nechcete ísť snami do Paríž,“ povedala moja mama.

„Veľmi si to cením, ale myslím si, že pre Dávida bude najlepšie, keď bude mať pri sebe oboch rodičov.“

„To je pravda. Tak vám želám príjemnú cestu.“

„Aj ja vám.“ Rozlúčili sme sa s Monikou a Dávidom.

 

„Tak a môžeme sa ísť zbaliť,“ povedala mi mama, keď sme odchádzali z Lenkinho domu. Do večera sme sa zbalili a ráno sme odišli. Náš dom sme dali na predaj.

 

V Paríži bolo nádherne. Tu sa začal môj nový život so starými spomienkami. Všetko by mohlo byť dokonalé, keby ma neustále neprenasledovali nočné more s Mikeom; keby som neustále nerozmýšľala, či nájdem niekedy druhú Pollen a či bude taká ako Lenka. Na nervy mi liezli Mischel s Alanom, ktorý ma strážili. Snažili sa byť nenápadný, ale niekdy som si ich všimla-sledovali každý môj krok. Nepovedala som im aby mi dali pokoj, pretože som chcela zostať s mamou. Aj keď neviem na ako dlho. Keďže Mike je ešte stále niekde v mojom živote. Dúfam, že zostane len mojou nočnou morou. Aspoň v najbližšej dobe.

Koniec

---