Pravidlá Olympu

Pokojnú nočnú oblohu preťal silný blesk. Strieborná línia pretla strom a vrátila sa. Ľudia vzhliadli k oblohe. Očakávajúc dážď, ale nič neprišlo. Pán bleskov bol zaneprázdnený. Príliš rozhnevaný na to, aby sa snažil zakryť svoju existenciu. Keď oblohou prebehol ďalší blesk, dunenie hromu zdvihlo vlasy všetkým jedenástim v miestnosti. Všetkým okrem Apolóna.

Boh slnka si už dávno zvykol na otcov hnev. To, čo ho predtým na bleskoch desilo ho teraz jednoducho zabávalo. Kým sa všetci jedenásti bohovia Olympu chveli a modlili sa k Poseidónovmu trojzubcu aby sa ich veľký Boh upokojil, Apolón len premáhal potrebu sa nad tým pousmiať. Ale to je ďalšia vec, ktorú sa za tie roky naučil. Držať ústa a nasadiť nemú tvár. Otcov hnev preduní. Rovnako ako jeho búrka, jeho láska a jeho úsmev.

Tento krát však aj Apolón zašiel priďaleko. Zeus vypustil ďalší blesk a uhladil si zelektrizovanú bradu. Niekedy mal pocit, že by ten blesk aspoň raz mal použiť na svojho arogantného syna! Skutočne zo všetkých jeho detí ho Apolón vyvádzal z mieri asi najviac. Keď do trónnej sály Olympu vbehne Hermes a roztraseným hlasom povie; Pán môj, ide o Apolóna, nepomôže už ani Héryn upokojujúci dotyk na jeho ramene.

Jeho očami prešiel blesk keď sa konečne odhodlal pozrieť na svoje nepodarené dieťa. Jeho zlaté vlasy sa leskli v žiare nebeského blesku rovnako ako jeho akvamarínové oči. Ten sebecký výrastok sa hádam zabával! Zeus zdvihol nebeský blesk na syna, ktorý nahodil nevinný úsmev.

„Otče.“ Jeho sladký hlas preletel k pánovi nebies a jemne mu nadvihol tógu.

Zeus prižmúril oči. „Apolón, želám si, aby si mi povedal, že ťa Hermes chce len oceniť za nejaký hrdinský skutok.“ Zasyčal nebezpečne.

Apolón si vzdychol. Prečo Hermes vždy beží za Diom, keď sa niečo pobabre? Ten si hovorí boží správca? Apolón má skôr pocit, že je to boží klebetník. Normálne mal chuť mu obiť tú jeho trápnu lýru o hlavu. Namiesto toho urobil pokojný krok k otcovi a zažmurkal, „Popravde tentoraz, by ma mohli aj odmeniť.“

Hermes sarkasticky odfrkol. Keď na neho padol Diov pobúrený pohľad, priškrtene si odkašľal a prehovoril, „Pán nebies, váš syn vážne urazil bohyňu.“

Zeus prevrátil očami. „Ktorú tentoraz?“ Otočil sa rozzúrene na syna, „Aténu, lebo jej sova kríva. Persefonu, lebo ju jej matka navliekla do zlatej tógy?“

Demeter si odkašľala.

„Ospravedlň ma Demeter ale všetci vieme že tvoja dcéra preferuje čiernu.“

Demeter narovnala oči kým hladkala dlhú zmiju v jej lone, „Moja dcéra nikdy neprejavovala špeciálny vzťah k čiernej.“

„Kým ju Hádes...“ Začal Hermes no Árov vytočený tón ho umlčal.

„V poriadku!“ Zvrieskol boh vojny nahnevane, „Poďme preberať problematiku obľúbenosti farieb kráľovnej podsvetia. Alebo...“ Otočil pohľad na Apolóna, „Odsúďme už konečne toho nepodareného kyklopa, nech môžem ísť dozerať na moje vojny.“

„Áres má pravdu.“ Povedala Aténa jemne, „Aj keď to mohol povedať milšie a nemusel ho hneď nazvať kyklopom, mali by sme už túto tému vyriešiť. Som si istá, že sa tu aj tak skôr či neskôr...“ Premerala si Apolóna, „A osobne som toho názoru, že skôr, zídeme a budem ho súdiť znova.“

Zeus si vzdychol, „Tak Apolón, ktorú bohyňu si urazil tentoraz?“

Predtým ako stihol boh svetla otvoriť ústa do miestnosti vtrhla Afrodita. Jej perleťovo ružová tóga padala v dlhom závoji keď plačúco kráčala k svojmu trónu po Aténynej pravici. Apolón prevrátil očami nad jej dramatickým príchodom. Jasné, Afrodita je vždy obeťou. Lebo je tak milá, tak dobrá, tak naivná... Jediná z vecí ktoré sa o nej hovoria a je pravdivá je informácia o jej neveľkom intelekte.

Bohyňa pomaly prešla okolo Apolóna a ten si nemohol odpustiť pristúpiť jej ten „nádherný závoj“. Afroditou trhlo vzad. Otočila svoje uplakané oči na boha slnka a vyplazila jazyk.

„Detinské.“ Zašepkal keď sa Afrodita rozbehla po schodoch.

„Afrodita, dcéra moja ospravedlň svojho nevlastného brata. Čo ti urobil ten...“ Zeus zaváhal. „Boh slnka?“

Dramaticky si priložila ruku na srdce a Apolón mal sto chutí vrátiť sa na miesto činu a svoj zločin dokončiť. „Ocko tentoraz zašiel priďaleko.“ Nenávistne odfrkla smerom k Apolónovi, „Vypustil svoje kone na moju záhradu!“

Áres sa zasmial, „Tak toto je snáď vtip! Sedím tu už pol hodiny len preto, lebo malej miss sunshine niečie kone podupali kvety?!“

„Moja reč strýko!“ Apolón žmurkol na Áresa a ustúpil o krok od otca, „Mali by sme to nechať tak. Nebudeme sa tu baviť o takých malichernostiach. Som si istý, že Olymp má dosť práce aj bez tohto.“

„Ticho!“ Zavelili Zeus. Jeho povel otriasol celým Olympom ako zemetrasenie. „Áres mal by si sa viac zaujímať o veci Olympu. Nie je všetko len o vojnách. Ak by si sa totiž zaujímal aj o iných bohov, vedel by si, že Afroditine ruže nie sú len obyčajné kvety.“ Zeusov pokojný tón sa zmenil keď presunul pozornosť na syna. „Sú to kvety z ktorých produkujeme ambróziu! Nápoj, ktorý nás živí! Nápoj bez ktorého by sme sa zbláznili! Na čo si pri tom myslel!“

„Počkať! Ten kyklop nás pripravil o ambróziu?!“ Zvolal Áres vytočene. Keď sa nikto neozval Árove oči zahoreli, „Pripútajte ho k skale!“

„Vďaka za podporu strýko.“ Odfrkol Apolón sarkasticky.

„Dosť!“ Zvrieskol Zeus. „Mám toho už dosť Apolón! To, že si môj syn neznamená, že máš právo správať sa povýšenecky k ostatným bohom.“

Aby Afrodita pridala k efektu úplnej tragédie plačlivo zvrieskla, „Moje úbohé ruže!“

Apolón len prevrátil očami.

„Ruže?!“ Zvolala Aténa. „Nejde len o ruže. Pamätáte si ako mi podpálil knižnicu?!“

„No ale to skutočne nebola moja chyba.“ Obraňoval sa Apolón. „To, že tá hydra vletela práve do tvojho okna som nezapríčinil ja.“

„Kto vypustil hydru?“ Spýtal sa Zeus pokojne.

Apolón pokrčil previnilo plecami, „Hermes?“

Bohovi zabehlo. Hneď ako našiel dych doslova preletel k Diovým nohám, „Pán môj to nie je pravda ja...“

„Hermes ja viem, kto vypustil tú hydru.“ Zasyčal Zeus.

„Ups.“ Zašepkal Apolón s úsmevom. „Našťastie sa nikomu nič nestalo.“

Zeus sa zhlboka nadýchol, „Tá hydra musela byť odvedená do Tartaru. Keď zbadala knihu, začala podpaľovať okolie!“

„Ale nikomu sa nič nestalo.“ Naliehal Apolón.

„Herkulovi ohorelo obočie.“

„Ale žije.“

Zeusov blesk znova vrhol ďalšiu ranu. „Skoro si zabil hrdinu Olympu!“

„Neúmyselne.“ Obraňoval sa.

„Znesvätil moje víno.“ Pripomenul Dionýz s ľadovým pohľadom na mladom bohovi.

„A opakujem; neúmyselne.“ Povedal Apolón.

Dionýz odfrkol, „Neúmyselne, neúmyselne. A vrátilo mi to hádam moje najlepšie víno?“

Zeus sa poškrabal po brade, „Pripomenul by mi niekto prosím o čo vlastne išlo?“

„Dovoľ mne veľký vládca.“ Povedal Hermes a vzniesol sa zo svojho trónu. A znova, Apolón mal chuť ho natiahnuť na Prométeovu skalu. Boží správca sa nadýchol a najlepším učiteľským tónom rozprával, „Apolón si zaumienil očariť nymfy bohyne Artemis...“

Jeho sestra pokrčila nosom, „Nymfy panenskej bohyne!“ Prízvukovala.

„Vďaka za pomoc sestrička.“

Hermes si odkašľal a pokračoval, „Takže vzal najlepšie sudy Dionýzovho vína a vylial ich do kúpeľu, kde bol potom nájdený v...“ Hermes zaváhal hľadajúc správne slová, „v spoločnosti, dotyčných nýmf.“ Keď dohovoril nadvihol na Apolóna obočie a uškrnul sa.

„No tak ako som mal vedieť, že to bolo práve to najlepšie víno?“

„Mal si sa spýtať.“ Odfrkol Dionýz.

Apolón sa zasmial , "A ty by si mi určite dovolil vziať si nejaké.“

„Samozrejme že nie.“ Potvrdil.

Apolón rozhodil rukami, „Spočítajte si to. Všetko, za čo ma súdite sú vaše chyby.“ Zeus nadvihol obočie a znova namieril špičku blesku na syna. Apolón nerušene pokračoval, „Kto mi nikdy nedovolí vziať si víno? Ty Dionýz.“ Otočil sa na boha vína. „Kto zaobstaral na stráženie stajní práve hydru? Ty otec.“ Kým hovoril otáčal sa na Dia. „Takže je to vlastne všetko vaša chyba.“

Zeus sa poškrabal po brade, „A Afroditine ruže?“

„Ehm... Výnimka?“

„Aha.“ Boh nebies sa usmial na syna. Apolón už-už začínal cítiť výhru, keď miestnosťou otriasol Diov strašný rev, „Ty si sa úplne zbláznil ty chaluha?!“

Poseidón si odkašľal.

Ako vždy ho Zeus odignoroval a pokračoval, „Skutočne si myslíš, že s Dionýzom prikývneme a povieme; Ó áno veľký Apolón, že nás to nenapadlo skôr! Ty ignorant!“

Apolón si vzdychol. Perfektné, vyzerá to na ďalší smrteľníčky život v službách pastiera nejakého nafúkaného kráľa. Niežeby sa mu služba u Admeta nevyhovovala. Vlastne to bolo fajn. Mal ženy a božský pokoj. Jediné čo mu chýbalo boli jeho sily, ale po troch rokoch si človek (boh) aj na to zvykne.

„A že vraj ja som chaos a emócie.“ Odfrkol Dionýz kým si odpíjal z vína.

„Nie všetko je pravdivé.“ Poznamenala Aténa, „Apolón by mal byť božstvom pravdy.“ 

„No tak už ma konečne odsúďte.“ Zamrmlal. „A prosím otec, tento raz ma aspoň urob kuchárom a nie pastierom. Kuchár má aspoň jedlo.“

„Tak ty by si si chcel ešte aj vyberať?!“ Zvrieskol pobúrene. „Hádam si len nemyslíš, že ťa znova pošlem do antického sveta ako pastiera.“ Zeus sa veľkolepo usadil na svoj trón a oprel blesk o rukoväť. „Nemysli si, že som to nevidel. Mal si sa tam ešte lepšie ako na Olympe! Samé; Phoebus nedáš si víno, Phoebus nedáš si syr, Phoebus nie je ti teplo?“ Zeus odfrkol, „To určite nie syn môj. To ani nebol trest. Bola to odmena.“

Apolón pokrčil plecami.

„Mám lepší nápad ako ťa konečne dotlačiť k zodpovednosti.“

„Vyhodíš Afroditu z Olympu?“ Uškrnul sa Apolón.

Zeus sa znova zhlboka nadýchol, „Apolón, boh svetla, hudby a liečiteľstva, tvoje skutky prekonali hranicu stráviteľnosti. Si arogantný, sebecký a povýšenecký. Bez hanbi urážaš iných bohov a dokonca sa opovažuješ odporovať aj svojmu otcovi. Bohovi nebies.“ Diove oči zaiskrili, „Preto ťa syn môj, odsudzujem na ten najhorší trest, aký je otec schopný udeliť svojmu dieťaťu.“

Apolón zažmurkal.

„Zvyšok tohto roku prežiješ medzi smrteľníkmi.“

Boh svetla sa uškrnul. V antickom svete? To je ten najhorší trest? To je ešte lepšie ako ten pastier. Bude sa prechádzať po zemi, okukovať pekné smrteľníčky a to všetko; bez jedinej povinnosti. To je ten najlepší trest, aký kedy Diovi napadol! Normálne sa začína tešiť z toho, že popohnal kone do tej záhrady. Apolón si odkašľal, „Skvelé. Ľudia antického sveta vždy radi uvidia Phoeba. Asi by sme ich nemali nechať čakať.“

Zeus sa zasmial, „Nepochopili sme sa synak.“ Ukázal na cestu, ktorá viedla na pozemský svet. „Nehovorím o antickom svete. Odsúdil som ťa na mesiac smrteľníckeho života v modernom svete dvadsiateho prvého storočia.“     

---