Kapitola 1

„Tento trest je to najlepšie, čo sa mi kedy mohlo stať.“ Smial sa Apolón, kým si odpíjal z veľkej Margarity na ktorú títo moderný smrteľníci dávali malé farebné dáždniky! Nevedel síce, na čo je to dobré, ale zabávalo ho to. Rovnako ako všetko ostatné na čo natrafil v tomto „modernom veku“.

Artemis nadvihla jedno zlaté obočie. Čím dlhší čas strávila sedením oproti bratovi v tejto malej smrteľníckej kaviarni, tým viac pochybovala o tom, či ho náhodou Zeus nevykopol z Olympu hlavou nadol. „Si medzi smrteľníkmi a nemáš žiadnu moc.“ Poznamenala konverzačne pohrávajúc sa s tým hlúpym dáždničkom. Načo je to vlastne dobré? Na to, aby vám to vypichlo oko? To je totiž jediná funkcia, ktorú mala možnosť si vyskúšať predtým, ako ho s nervóznym frflaním odhodila na stranu.

„Skoro žiadnu moc.“ Opravil ju s úškrnom jej brat.

„Si medzi smrteľníkmi.“ Opakovala a striasla sa, „Som tu len pár minút a je mi z toho celého zle.“

Apolón si vzdychol, „Vieš, byť medzi smrteľníkmi ma vždy bavilo. Sú jednoduchí, nič neočakávajú a sú k tebe nesmierne priateľskí. Nie ako bohovia.“ Odfrkol. „Plus, títo smrteľníci sú úplne perfektní! Majú veci o ktorých by sa ti ani nesnívalo, Artemis. Napríklad autá!“

Bohyňa lovu nadvihla dokonalé zlaté obočie, kým si premeriavala brata. Mal na sebe niečo, čo videla na ostatných smrteľníkoch. Topánky, ktoré smrdeli akoby v nich niečo zdochlo, miesto brnenia len nejaký kus bielej látky s krátkymi rukávmi a čo ju zaskočilo najviac; niečo čo nazýval nohavice. Všetko to bolo nesmierne divné. Vlastne jej to bolo odporné v svojej divnosti. „Autá.“ Zopakovala nepresvedčene.

„Autá.“ Potvrdil, „Veľké stroje na kolesách, ktoré dokážu prepraviť ľudí z miesta na miesto za krátky čas.“

Artemis len sarkasticky odfrkla. Tak najnovšie jej brat stráca aj zdravý rozum? Čakala, že to onedlho príde, len nevedela o tom, že to príde práve tu. „To je smiešne Apolón.“

Ukázal cez jej plece na ulicu. Nemala veľa času obzerať sa tu. Premiestnila sa z Olympu priamo hore do jeho apartmánu a von ani ísť neplánovala. Bolela ju hlava už z toho, čo videla tu. Čokoľvek bolo vonku, chcela od toho byť veľmi, veľmi, veľmi ďaleko.

„To je tu úplne normálne.“ Pokračoval.

Artemis sa otočila a zachvátil ju chaos. Veľké, nechutné, železné tvory na kolesách sa hnali po cestách ako Hádov žrebec Orion, keď sa naštve a naháňa vás po Elýziu. Ich farebná koža vyzerala nebezpečne, keď odrážala chabé lúče už zapadajúceho slnka. Artemis neschopne žmurkala na tú hrôzu a v duchu sa zaviazala dodržať tento svoj záväzok nevychádzať. „Čím to kŕmia?“ Spýtala sa nakoniec brata krútiac hlavou nad absurdnosťou celého tohto sveta.

„Benzínom.“ Apolón sa zasmial nad svojim privátnym vtipom. „Ako sa má Zeus?“

„Nenávidí ťa.“

Boh svetla sa spokojne usmial, „Pozdrav ho odo mňa. A poďakuj mu za super trest.“

Artemis si vzdychla, „Ak by ťa počul, napáli do teba bohovský blesk bez mihnutia oka.“

Apolón sa znova usmial, „Chýba mi.“ A chýbal. Chýbal mu otcov portrét na ktorý by mohol dokresliť rožky a hádzať doň šípky. Odpil si z Margerity a nadvihol pohľad k baru, „Aj keď tieto moderné smrteľníčky jeho miesto ľahko zapĺňajú.“

„Povedala som ti už niekedy že si nechutný?“  odfrkla.

„Každý deň.“

Keď dlhšiu chvíľu nič nehovoril, Artemis sa začala nudiť. V antickom svete ju aspoň uctievali, kým tu... tu ani nevedeli, že existuje. Prechádzali okolo nej, udierali do nej tými taškami, ktoré boli ťažké, akoby v nich prenášali kamenné tehly a čo bolo zo všetkého najhoršie: smrteľníci jej pozerali do výstrihu. Oprava, čo bolo horšie: Nie len muži jej pozerali do výstrihu. Povedať, že ju toto miesto desilo by bolo najväčšie podcenenie roka. „Takže.“ Povedala napokon, „Teraz si tu len tak sedíš a používaš svoje obmedzené sily na ovládnutie moderných žien?“

„Správne.“ Povedal zasnene.

Artemis odfrkla. „Želám ti, aby ťa aspoň jedna jediná odmietla.“ Hneď ako dopovedala postavila sa a odkráčala preč.   

 

Zeus sa lišiacky usmial a odstúpil od krištáľovej gule. Hádka jeho detí ho len uistila o tom, že plán vychádza na jednotku. Čím viac Artemis povedala, tým pevnejšie sa jeho plán formoval. A pritom ani nevedela akú veľkú pravdu má! Rozmýšľal o tom, že ju po návrate domov niečím nenápadným obdaruje, no rýchlo pochopil, že by jej to prišlo podozrivé. A ako pozná jeho dvojičky, automaticky by bežala za Apolónom, aby sa s ním o svojom objave podelila.

„Musí to fungovať. Ten plán je brilantný.“ Ubezpečil ho Hádes s úsmevom na tvári. Jeho čierne oči mali dnes špeciálny lesk, taký, aký si jeho brat predtým na bohovi podsvetia nikdy nevšimol. Nechcel však rozmýšľať o tom, čo táto náhla zmena znamenala pre ich plán. Čím menej o bratovi vie, tým lepšie.

Sadol si na trón vedľa Háda a luskol prstami. Hneď ako to urobil, objavila sa pred ním čaša plná ambrózie.

„Myslel som, že Afroditine ruže sú zničené.“ Poznamenal Hádes úlisne.

„A ja som zasa dúfal, že moja dcéra je dosť inteligentná na to, aby rozoznala pravdu od očného klamu.“ Odfrkol Zeus a odpil si z čaše. „Apolónov kôň sa k ružiam ani len nepriblížil. To čo Afrodita videla bola len božská hmla.“

Hádes pokrútil hlavou, „Ty si to celé zinscenoval ty starý diabol.“

„Braček, som si istý, že môj syn by skôr či neskôr aj tak podnikol niečo...“

„Hlúpe?“ Ponúkol Hádes.

Zeus prikývol. Hoci Apolón nebol najhlúpejšie z jeho detí – nič v zlom Afrodita – mal chronickú potrebu dokazovať, že nebol ani to najmúdrejšie, „Niečo hlúpe a súdili by sme ho. Len som trochu popohnal čas.“

Hádes pokrútil hlavou nad svojím vždy čestným bratom. Nepredpokladal, že bude Zeus s jeho plánom súhlasiť, ale čím ďalej tým viac mal pocit, že boh nebies si jeho plán užíva.

„Persefona súhlasila?“ Spýtal sa Zeus zamyslene.

Hádes nadvihol obočie. „Persefona bola zmierená s osudom našej jedinej dcéry, odkedy Makaria opila Kerbera ambróziou a nechala ho zaspať uprostred trónnej sály.“ Nikdy nezabudne na to, ako tú tonovú beštiu všetci spoločne odtláčali von. Mal vtedy sto chutí svoju dcéru roztrhať na malé kúsky a uvariť z nej Kerberovi večeru. Nesúďte, ani boh nestrpí všetko.

Zeus sa zasmial, „Kerberus uprostred trónnej sály? Zaujímavé.“

„Ja som zasa počul o hydre v knižnici tvojej dcéry Atény.“

„Dúfam, že ich to poučí.“ Zasyčal Zeus nebezpečne, ignorujúc bratovu poznámku.

„Makaria a Apolón sú obaja arogantní a príliš rozmaznaní. Neprežijú vo svete ako je tamten.“ Hádes sa zasmial, „Plus, ak sa stretnú, bude to o to komplikovanejšie...“

Zeus sa poškrabal po brade, „Si si istý, že sa stretnú? Predsa len je to veľký svet.“ Londýn bol priveľký na to aby sa stretli len tak náhodne. Čo bolo horšie, bol priveľký aj na to, aby ich vždy kontroloval. Zeus nechcel ani len pomyslieť čo by sa stalo, ak by jedno z ich extravagantných detí skončilo povedzme v... New Yorku.

„Kým s tým máme čo dočinenia ja a Persefona, Makaria spozná tvojho syna.“ Uistil ho kráľ podsvetia.

„Myslíš, že sme to odhadli správne? Vieš, stále nás môžu prekvapiť a...“ Zeus stíchol mysliac na všetky tie pohromy, ktoré by ich deti mohli spolu dokázať. Boh svetla a bohyňa požehnanej smrti. Ajajaj! Bolí ho hlava z toľkých možností.

„A vyhodiť moderný svet do vzduchu?“ Doplnil Hádes s pobaveným úškľabkom. „To je niečo, načo my dvaja musíme dozrieť. Vieš, že Dionýz nemá rád ak sa mu hrabeme v jeho svete, to, že si myslí, že sa po modernom svete potuluje Apolón, je už dosť zlé. Ak by zistil, že je tam aj Makaria...“ Hádes sa zhlboka nadýchol. Ak by boli kresťania, prežehnával by sa ako o život.

„Vyhodí on do vzduchu nás.“ Dopovedal Zeus.

„Správne.“

„A čo na to Demeter?“ Spýtal sa Zeus po chvíli ticha.

Hádes pokrčil plecami. Začal sa pohrávať s tógou, akoby mu rozprávanie o svokre veľmi príjemné nebolo. „Makariu nikdy nemala rada. Povedala, že vyzerá ako ja.“

„Ale... Makaria...“ Zeus namietal.

„Je úplne ako Persefona?“

Boh blesku pokrčil plecami, „Dlho som ju nevidel.“

„Ja som zasa dlho nevidel tvojho syna.“ Povedal Hádes a naklonil sa bližšie k bratovi. „A vlastne dlho som nevidel Léto. Kde je tvoja nymfa?“

„Ticho!“ Zeus zaťal zuby a poobzeral sa. „Héra môže byť nablízku.“

Hádes sa zasmial, „Starý dobrý bradáč. Stále pod papučou!“

Zeus narovnal oči, „Nepoznáš tú ženu... ak sa raz nahnevá...“ Zeus sa striasol, „Božské blesky pomáhajte!“

„Nie si trocha paranoidný?“ Spýtal sa kráľ podsvetia s ľahkým úsmevom.

„Hádes!“ Hérin zvučný hlas rozozvučal sálu. Hádes sa otočil a zbadal Diovu nádhernú manželku. Jej vlasy boli ako vždy úhľadne upravené, vypnuté a zdobené perlami a zlatom. Na sebe mala nádhernú mesačnú róbu, prešívanú zlatom a drahokamami. Keď kráčala k nim, jej bronzová pokožka odrážala žiaru skorého západu slnka.

„Nehovoril som? Tá žena je orol.“ Zamrmlal Zeus nabrúsene.

Hádes pokrútil hlavou a poklonil sa k nádhernej bohyni, „Héra, stále nádherná ako predtým.“

„Rada ťa opäť vidím Hádes. Je to už dávno, čo si prekročil brány podsvetia.“ Povedala keď si sadala na trón vedľa manžela. „Čo ťa k nám privádza?“

„Ehm...“ Hádes zajachtal a pozrel sa na Dia. V tomto nebol dobrý. Rýchla improvizácia bola to, v čom sa líšil od Poseidóna. Boh mora vedel vždy rýchlo vymyslieť výhovorku na čokoľvek. Ak by bol Poseidón, dokázal by v tejto chvíli Héru presvedčiť, že pred ňou práve nestojí. Lenže on je len Hádes a ten potrebuje dobú výhovorku, ktorú nemá ak sa nechce dostať do sporu so super žiarlivou kráľovnou nebies.

Zeus si odkašľal, „Hádes... Hádes...“ Začal, no Héra ho prerušila.

„ti prišiel povedať o tom, že Makaria je rovnako ako Apolón v modernom svete.“ Povedala bohyňa pokojne a obzrela si oboch bratov. „Je to tak Hádes?“

A prvý krát v živote si Hádes skutočne želal mať po ruke svoju prilbu neviditeľnosti. Prečo ju vlastne práve dnes nechal v podsvetí? Spomenul si na hádku s Persefonou a prevrátil očami. Aha, tak preto nechal svoju prilbu v podsvetí. Ak sa Persefona nahnevá, utiecť čo najďalej a čo najrýchlejšie je najlepším riešením. Neschopný vymyslieť lepšiu výhovorku, prikývol.

Héra nadvihla obočie, „Takže usudzujem, že vy dvaja máte nejaký šialený plán ako svoje deti potrestať.“ Pozrela sa na svojho manžela a odfrkla, „Lebo voľnosť v modernom svete určite nie je trest hodný Apolóna a podľa toho, čo mi rozprávala Demeter, to nie je ani trest hodný Makarie.“

Zeus si odkašľal, „Moja manželka. Vždy o krok predo mnou.“

„Poviete mi vy dvaja, čo plánujete. Len pre prípad, že to ako väčšinou padne a zachrániť to budú musieť tí kompetentní.“

Hádes odfrkol, „Zrejme myslí seba a Demeter.“

„A Aténu.“ Dodal Zeus. Toto ich spolčovanie prichádzalo v tých najnevhodnejších časoch. A pokiaľ si dobre pamätá, prevažne vo štvrtok. Nenávidel štvrtky. Otočil sa na manželku s tým svojim nevinným výrazom a úlisne sa spýtal, „Héra odkedy ťa zaujíma Apolónov osud?“

„Nezaujíma ma osud tvojho arogantného syna.“ Odfrkla bohyňa rozhadzujúc rukou, „Zaujíma ma osud krajiny, kam ste ho poslali. Jeho a Makariu.“

Hádes si vzdychol, „Héra, táto záležitosť je skutočne delikátna. Makaria je prvýkrát mimo podsvetia a bol by som nerád, ak by to vyšlo na povrch.“

Héra nadvihla obočie, „Nechcem rozširovať klebety. Chcem len vedieť, prečo sa snažíte spojiť dve najväčšie katastrofy Olympu.“

„Dúfame,“ Prehovoril Zeus rázne, „že jedna katastrofa vymaže druhú.“

„A čo ak sa k jednej pripočíta ďalšia z čoho vznikne jedna poriadne veľká katastrofa, ktorá naveky zničí Olymp?“

Hádove zreničky sa rozšírili, „Neveríš predsa tomu, že by Makaria a Apolón zaútočili na Olymp.“

„Od narodenia Apolóna som na naučila veriť v rozličné veci. A stále opakujem, zlaté dvojčatá nemali nikdy prísť na svet.“   

 

 

---