Nočná cigareta

Kamil Trapák precitol zo spánku, sníval sa mu zaujímavý sen. Založil si ruky za hlavu, pozrel na hodinky na nočnom stolíku. 01:05. Tmavú izbu osvetlili diaľkové svetlá auta z ulice. Kamil hľadal príčinu svojho náhleho prebudenia. Nehľadal dlho. Zo susedného bytu sa rozliehali ženské výkriky.

 „Ach...ešte, ešte...áno...ach...ach...“ Počul vŕzganie postele a po chvíli aj mužské stony. Dúfal, že to prejde po niekoľkých minútach, tak ako vždy. Dnešnú noc bol však sused pri chuti.

Kamil nahnevane vstal, podišiel k stene, dvakrát na ňu zovretou dlaňou zabúchal, zakričal: „Ticho tam! Tu sa človek snaží spať!“

Na chvíľu zavládol pokoj, no potom opäť. „Pokefuj ma...áno...tak...ach...“

„Hovädá,“ zasyčal Kamil, prešiel tmavou izbou, otvoril dvere na balkón a vyšiel von. Bolo chladno. Vietor nefúkal. Na oblohe svietilo pár hviezd. Opitá mládež hulákala v zašitých uličkách malého mestečka.

 Podišiel k zábradliu, studené dlaždičky mu ochladzovali bosé nohy. Z okrúhleho stola na balkóne vzal balíček cigariet. Otvoril ho, vytiahol jednu a vopchal si ju do úst. Zapálil si, zapaľovač vložil späť do balíčka a balíček späť na stôl. Potiahol dym, ktorý mu naplnil prehnité pľúca. Vyfúkol, sledoval, ako sa škodlivý obláčik stráca v tme. Ani plastové okná v susedovom byte nezabránili prieniku divokých výkrikov. Keby Kamil chcel, mohol sa trochu nahnúť a všetko by videl. Vlastne...prečo nie? Sused mal posteľ hneď pri okne. Nahol sa. Natiahol krk, pevne zvieral studené zábradlie. Uvidel...koleno. Nič viac. Iba pekné, mladé, vyholené, ženské koleno.

Prestal sa naťahovať. Pomaly vyfukoval a vychutnával nikotínový zápach. Zdesene si uvedomil, že napriek všetkému, čo dosiaľ dosiahol, je stále panic. Nikdy ženu ani poriadne nepobozkal. Ak neráta mamu, starú mamu a tie ostatné príbuzné. A čo doposiaľ dosiahol? Má dvojizbový byt, auto a prácu. A tridsaťjeden rokov k tomu. Žije slušne, bez problémov. Statočne sa prebíja nespravodlivým životom, každý mesiac odkladá pár drobných, aby sa niekedy v budúcnosti mohol presťahovať do bytu s troma izbami. Alebo by sa mohol oženiť. Založiť si rodinu, ako mu radí každý jeden známy. Mohol by si kúpiť nové auto, zájsť na dovolenku k moru, urobiť niečo...iné.

Odklepol popol z polovyfajčenej cigarety. Odpľul si cez železné zábradlie, načúval, ako sa slina v nočnom tichu rozpľasne na betónovom chodníku. Mal jednoducho smolu. Nikdy nebol taký pekný, aby sa doňho dievča zbláznilo na prvý pohľad. Nedokázal lámať citlivé ženské srdcia. Na jeho posteli dosiaľ neležala kráska s peknými, mladými, vyholenými kolenami. V živote žiadnu babu nezbalil. Nijakú nepozval do kina či na večeru. Nebol hanblivý, bol proste...taký. Aký? No... Buzerant nebol, to vedel určite a stopercentne. Bol skôr nepriebojný. Áno, chýba mu priebojnosť.

Na železnom zábradlí zadusil ohorok vyfajčenej cigarety. Poslednýkrát vyfúkol. Vrátil sa do teplej izby, do prázdnej postele. Bol rád, že si utriedil myšlienky. Bol rád, že stony z vedľajšej izby utíchli. Možnože sa mu opäť prisní ten istý sen, v ktorom si kupoval nový dom, bozkával manželku a prebaľoval batoľa.

Zaliezol pod perinu. Zaspal. Ráno sa pobral do práce, šiel svojím autom. Večer sa vrátil do dvojizbového bytu, pozrel si televíziu, osprchoval sa a šiel spať. V noci ho znova prebudilo divoké šantenie suseda a krásky s peknými, mladými, vyholenými kolenami. Zase vyšiel na balkón, fajčil cigaretu, premýšľal. Stále dookola...