Dobrák

DOBRÁK

Život je pes. Rád by som vedel, kto  s týmto výrokom prišiel.

Potiahol som z cigarety a žalúdok tvrdo zaprotestoval. Či to bolo tým, že bola už asi piata v poradí, alebo za to mohol  šedo operený šíp ležiaci vedľa mňa, som si mohol len typovať. Schválne...

Prebehol mnou ďalší tras a z oslabenej ruky mi vypadla cigareta. Sakra... Hej, život je pes... Zachechtal som sa a oprel hlavu o strom, aby som uľavil namáhaným pľúcam.

Lucky ticho zakňučal a vsunul mi pod ruku ňufák.

„No tak bež,“ podarilo sa mi zamrmlať.

Jedinou reakciou bolo žmurknutie obrovských čokoládových očí.  Vedel čo ma čaká, možno dokonca lepšie než ja.

Hovorí sa, že pred smrťou vám pred očami prebehne celý život.  A ja dokážem myslieť len na to, kto prišiel s tou sprostou myšlienkou.

Ale pochlapili sa, prinútil som radšej moju zmámenú myseľ presedlať na inú tému.  Jed pôsobí trikrát tak rýchlo a doteraz nič nezabralo. Zaťal som zuby a tresol hlavou o strom. Sakra!

Lucky opäť vycítil, čo sa deje, ale tento krát len v tichosti vstal a olízal mi tvár. Vzápätí však celý stuhol a zastrihal ušami. O chvíľu som ten ledva postrehnuteľný  šramot začul aj ja.  Videl som, ako mu hrdlo vibruje nepočuteľným vrčaním. Dobrý chlapec.  Jeho veľká tmavá hlava sa ku mne spýtavo otočila.

„Bež,“  zahuhlal som, a keď sa na mňa pozrel, odprisahal by som, že sa usmial. Nehlučne vyrazil k lesu.

Keď som začul ľahké kroky, sprevádzané neomylným dupotom Luckyho láb, začala vo mne klíčiť nádej. Krovie sa rozhrnulo a mne hlavou prebehlo jediné: A kurva...

Nazelenalá žiariaca koža v prívetivej tvári sa skrivila pohŕdaním. Elf vytiahol nôž a nádherné oči  nenáhlivo prebehli okolie. Roztvorená brašna, spálený list, chaoticky rozhádzané prázdne flakóny, ja takmer neshopný pohybu s krvou presakujúcim obväzom cez  rameno,  hŕstka špakov a elfský šíp vedľa mňa.

Lucky medzi nami zmätene pobehoval  a naliehavo kňučal.

To nič, chcelo sa mi povedať a upokojiť ho. To nič kamarát. Veď sme s nimi strávili toľko času a tebe slovo vojna ťažko niečo povie.

Pozbieral som všetku silu a dvihol ruku.  Hneď, ako elf rozoznal gesto viažuce ho prísahou umierajúcemu, nenávistne zúžil oči a zasyčal.

„Tomu psovi sa nič nestane.“  Takmer som svoj hlas nespoznal.

Krásnu tvár skrivil výraz, pre ktorý nikdy nebola stvorená.  Bože, čo sme to urobili?

Dostal sa ku mne pár rýchlymi krokmi. Privoňal k šípu, jemne odstránil provizórny obväz a obzrel si ranu. Letargicky som ho sledoval a rýchly úškľabok pri pohľade na tetovanie, ktoré z nás ešte nedávno robilo bratov, mi prezradil, že nie som sám kto tú iróniu ocenil.

Nepovedal však ani slovo, len lenivo vymenil nôž za fľaštičku s čírou tekutinou a jej obsah mi nalial do krku.

Takže rýchly koniec ma tak skoro nečaká. Elfovia zradcom neodpúšťajú.

Lucky veselo vrtel chvostom, naširoko sa usmieval a ja som sa len modlil, nech  sú runy, skrývajúce správu na obojku, dostatočne silné.