Nádej

Nebol pekný deň, to ostatne posledný rok nebol nikdy, ale dnešný bol obzvlášť hnusný. Pripomenul mi ju.

Kráčal som nočnými ulicami tichého mestečka, dokonca nebolo počuť ani žiadny rev opilcov, dnes nie. Práve v deň kedy by som to uvítal, ale možno to bolo tým, že v tomto zapadákove sa na ožranov dalo spoľahnúť iba cez víkendy, občas predĺžené. No dnes nie, bol stred týždňa a každý si hovel doma v teple alebo spal, aby sa zajtra prebudil do práce, poprípade školy, čerstvý ako rybička. Zabočil som za roh, už sa to nedalo vydržať.

Oprel som sa o stenu akéhosi starého tehlového domu pokresleného hatlaninami, čo niektorí tak hrdo volali grafity. Viem, bol som ich nadšencom, ale dnes mi to príde tak dávno. Boli to chvíle keď som ešte bol relatívne šťastný - spokojný, dalo by sa povedať. Chvíle keď ešte bola so mnou.

Už zase na ňu spomínam, ale akoby sa nedalo? V okamihu keď mi po tvári stekali kvapky jarného dažďa. Viem, možno som sentimentálny a pre niekoho aj hlúpy, keď smútim za niečím, čo už sa nevráti. Vidím ostatným na tvárach, že by mi najradšej povedali aby som s tým už prestal a začal sa chovať normálne, teda aspoň tým čo sa tvária, že im na mne záleží. Zvyšní si myslia, že som magor a že takéto správanie pre mága normálne nie je. Z ničoho nič sa mi na tvári objavil posmešný úsmev.

Čo tí o tom asi tak môžu vedieť? Ešte som nestretol rovesníka, ktorý by mi dokázal porozumieť, ktorý by sa o to aspoň snažil. Nie, všetci boli pohltení do štúdia mágie, pretože u sedemnásťročných sa prvýkrát prejaví ich pravá podstata mágie, dovtedy získajú iba jej náznaky. Niektorí začnú ovládať živly, alebo sa dokážu premeniť na zvery a získať tým aj ich vlastnosti, iní budú radi ak si dokážu zapáliť oheň v krbe, čo je vlastne len niečo viac ako základné kúzlo, ktoré zvládne každý žiak magickej školy. Sida dokázala privolať dážď keď bola šťastná, ale aj keď smútila, pomáhal jej. Bol to jej náznak, patrila k tým málo čarodejníkom, ktorí vedeli, že ich pravá podstata je niečo výnimočné, tak výnimočné až sa to musí ukázať ešte pred riadnym prejavením mágie. Ona dážď milovala a preto je dnešok taký hnusný – celý deň prší.

Dážď, a práve taký aký mala najradšej. Kvapky vody, ktoré si ani nevšimnete, no vo chvíli keď vstúpite do nejakej budovy si uvedomíte, že ste mokrý.

„Aká smiešne predstava.“ Znovu sa mi na tvári objavil ten posmešný úsmev. Nebyť jej tak si dážď ani nevšimnem. Dnes tu však stojím, opretý o stenu neznámeho domu a spomínam keď sa to stalo prvýkrát. Bol jasný slnečný deň a bolo voľno. Áno, voľno. Už len spomienka na to mi vykúzlila akýsi náznak normálneho radostného úsmevu, no iba na okamih. Kým som si neuvedomil, že na to iba spomínam, potom kútiky mojich úst povädli.

Rozhodli sme sa teda, že to voľno využijeme, aby sme spolu strávili deň.

„Meškáš,“ privítal som ju s úsmevom. Nehneval som sa, nevadilo mi na ňu čakať, vlastne som si jej príchod vychutnával. To ako sa pohybovala, ako sa jej úsmev rozširoval s každým krokom, ktorým sa ku mne priblížila a tá viditeľná radosť v jej očiach. No, možno som si niečo z toho len predstavoval, ale čo na tom? Bola to pre mňa dokonalá chvíľa.

„Stále som v tolerancii.“ Úsmev jej zdobil tvár a hodinkám na svojej ruke nevenovala ani jediný pohľad. Pristúpila ku mne a naše pery sa spojili - ďalší dôvod prečo si mohla dovoliť prísť neskôr.

„Kino už nestihneme,“ konštatoval som.

„Znieš ako by ti to vadilo,“ poznamenala šibalským úsmevom. Len som pokrčil ramenami, bola to pravda. Dávali akýsi horor, ja osobne som v tomto žánri zmysel nevidel. Sedieť dve hodiny v kine a zažiť pár strach naháňajúcich okamihov len aby som na to vzápätí zabudol alebo sa mi to vynorilo v mysli niekedy keď budem uprostred noci prechádzať tmavými uličkami? To ozaj nechápem.

„Poďme.“ Schytila ma za ruku a čakala kým vykročím za ňou. Aj by som sa opýtal kam, ale bolo mi to jedno.

Nechal som ju rozprávať a počúval som. Tak mi to vyhovovalo najviac, ja predsa nie som žiadny rečník a ani to neplánujem zmeniť. Počúvam rád.

Ruka v ruke sme kráčali kde nás nohy zaviedli, až sme dorazili na lúku mimo obývaných častí mesta. Slnko na oblohe, ticho, pokoj a relatívne čerstvý vzduch, prečo nie? Už ako malý som viac vyhľadával samotu, nie že by to Sidóniu zastavilo pripojiť sa ku mne kedy sa jej zachcelo. Áno, poznám ju od mala a dalo by sa povedať, že je jediná koho prítomnosť som zniesol aj v momentoch keď som chcel byť sám, asi jediná, ktorá sa mi v tých chvíľach nesnažila niečo povedať.

Mám ju rád, uvedomil som si. Rozhodne rád, ale ak by ste sa ma pýtali či ju milujem, tak moja odpoveď bude znieť: „Neviem.“ Láska – nechápem význam tohto slova.

„Cítil si už niekedy dážď?“ opýtala sa znenazdajky pričom prerušila tok mojich myšlienok.

„Samozrejme, že som cítil,“ odpovedal som automaticky, „Nenosím dáždnik, tak ako ty, to predsa vieš.“ Buď sa mi to zdalo alebo trochu znervóznela. Neviem či by to zaregistroval aj niekto iný, ale ja som ju poznal.

„Nemyslím to takto. Zastavil si sa niekedy, aby si si ho vychutnal?“ Mlčal som, na toto som teda odpovedať nevedel, alebo nechcel. Vychutnávať si dážď? To ma teda rozhodne nikdy nenapadlo.

„Ja ho milujem,“ pokračovala, keď som neodpovedal, „Je jedno či som šťastná, smutná, nadšená, mrzutá, v dobrej nálade, nahnevaná alebo sa cítim neutrálne. Kedykoľvek keď sa ma kvapky dotknú, cítim sa ako iný človek, ako by mnou prúdila energia a rozjasňovala mi myseľ.“ Prikývol som, že chápem aj keď som si nebol istý kam tým mieri. Bola však nervóznejšia ako pred chvíľou. Čo to s ňou je? Divil som sa.

Rýchlo dvihla hlavu k oblohe akoby to už chcela mať za sebou a roztiahla ruky. Pripadalo mi, že niekoho k niečomu vyzýva, Tak som teda pozrel hore aj ja. Slnko stále svietilo a obloha bola jasná, no v tom mi líce zmočila kvapka. Myslel som, že sa mi to musí zdať. Dvihol som ruku k tvári aby som sa uistil, v tom momente však padla druhá. Pozrel som na Sidu a pochopil som.

Stála kúsok predo mnou a rozpačito na mňa hľadela.

„Ty... Ty si...?“ Nevedel som čo povedať. Prikývla.

„Fakt? To si naozaj... ty?“ Ďalšie prikývnutie. Moju tvár napĺňal úžas.

„Neustále ma fascinuješ,“ oznámil som rozhodne pričom som neskrýval radosť z toho čo dokázala. Keď počula tón môjho hlasu a zazrela výraz, ktorý sa mi na tvári usadil, nervozita a rozpačitosť jej z tváre zmizli; nahradil ich ten najkrajší úsmev aký som kedy spozoroval. Doslova sa ku mne vrhla a svoje mäkké pery prilepila na moje. Vtedy som to cítil, rozpršalo sa a ja som pochopil. Jej mágiu odomkla emócia - šťastie. Bála sa, že sa mi bude priečiť, že je nadaná, zatiaľčo ja prechádzam ročníkmi len vďaka vplyvu svojich rodičov.

Mýlila sa.

Prudko som otvoril oči, aby som sa tak znovu vrátil do reality. Zaťal som zuby a od hnevu udrel päsťou do zeme, no skôr ako som si to uvedomil, mi koniec ruky obalil akýsi pancier podobný stredovekým rukaviciam. Materiál, z ktorého boli tieto kúsky panciera vytvorené bol pre moju ruku poddajný, na asfaltovú cestu to však malo iný účinok. Zem kde sa mi ruka dotýkala asfaltu sa pod úderom vytvoril akýsi malý kráter, z ktorého vykukovali praskliny sťa pavučia sieť. Sám som nevedel čoho ma tak naľakalo, no v okamihu som stál na nohách a snažil sa cúvnuť. Až keď moje oči spočinuli na vnútornej strane tehlovej steny starého domu, uvedomil si, že je moja ruka opäť bez „rukavice“, telo mi však tvoril tieň, ktorý sa postupne opäť materializoval na mäso a kosti.

„Sľúb mi niečo,“ požiadala. Prikývol som, nebál som sa, že by po mne chcela niečo nemožné alebo niečo, čo by som sám nechcel.

„Až sa to stane, tak mi ju ukážeš, dobre?“ Až, nie ak. Ta istota v jej hlase bola neuveriteľná.

„Dobre,“ hlesol som. Ja som v seba toľko viery nemal.

„To nie je fér,“ nezmohol som sa ani na výkrik, smútok ma zožieral z vnútra, klesol som na kolená. Čo teraz záleží na tom, že sa mi na nich vytvoril pancier podobný tomu na ruke? Teraz mi je to ukradnuté.

„No, možno je to len dobré,“ povzdychol som si. Zmeniť sa v tieň a prejsť pevnou stenou, to sú temné sily a tie sa obľube netešia. Chvíľu som takto nečinne kľačal, kým mi nedošlo, že sa trasiem od zimy. Bol som mokrý od toho celodenného dažďa a uvedomil som si to až teraz. Vnútri tohto starého polorozpadnutého domu. Obzrel som sa aby som našiel slabý zdroj svetla, ktorý prenikal cez vstupné dvere. Pozbieral som sa a vyšiel som nimi von. Opäť ma zastihol lejak a... spomienky.

Už si ani nepamätám ako som sa dostal domov, dotackal sa do postele, ignoroval rodičov a prespal celú noc. Noc bez snov, celý čas mnou prúdila novonadobudnutá mágia a ja som ani nemal dôvod si ten pocit vychutnať. Vedel som čo to spôsobilo a nepáčilo sa mi to.

Keď som sa zobudil, cítil som prázdnotu a akýsi otupený smútok. Ani som si vlastne nebol istý, že to smútok je, len mi to tak pripadalo.

„Zaujímavé.“ Môj hlas vytlačil ticho z izby, ale len na chvíľu. Nemal som chuť rozprávať sa sám so sebou.

***

Dnešný deň bol pod mrakom, ale nepršalo a aj keby, len by som to uvítal. Tak som sa pomaly vydal do školy. Nekráčal som svižne a, čo je divné, ani som sa nevliekol, tak ako to robím vždy. Obyčajne som celú cestu premýšľal nad všetkým možným, no hlavne o nej, ale dnes mi to ubehlo akosi rýchlo ani som sa nestihol zamyslieť. Divné.

No len čo som vkročil na pozemok školy pochopil som, že dnešok bude rovnaký alebo aspoň v zásade rovnaký ako posledný rok. Samozrejme, prestížna kúzelnícka škola musí mať veľký pozemok ohradený masívnym múrom a veľkou vstupnou bránou a tou bránou som práve prešiel. Nevšímajúc si okolie som si to zamieril rovno k hlavným dverám školy. Klasický murovaná a upravená, aby si každý už len pri pohľade na ňu všimol, že je to veľmi stará škola. Kolovali legendy, že pokope drží už len vďaka mágii učiteľov, ktorý ju každoročne posilňovali. To bolo, nepochybne, ďalší dôkaz toho aká prestížna musí byť ak v nej vyučujú takíto mocní mágovia.

„Pozrime sa koho to tu máme,“ spoza chrbta sa mi ozval arogantný hlas. Nepatril nikomu inému ako Nikolasovi. Vďaka jeho červeným vlasom a aristokratickému správaniu ste si ho nemohli pomýliť s nikým.

Na margo jeho červených vlasov – už v prvom polroku sa v ňom prebudila jeho ohnivá mágia a on považoval za strašne úžasné ukazovať to na prvý pohľad. Jednoducho nie je fér, aby Prebudený ako on žil a Sidónia musela zomrieť. To proste odmietam priať.

Ignoroval som ho a pokračoval si vo svojom, aj keď mi bolo jasné, že myslí mňa. Nanešťastie sa on tak ľahko odradiť nedal. To mi bolo jasné už dlhší čas, vlastne odvtedy čo si na mne zasadol.

„Ale čo? Mladý sa robí, že ma nepočuje,“ posmieval sa ďalej.

Sebastián, volám sa Sebastián. Zaťal som zuby, aby som sa vyhol reakcie na jeho posmešky, aby som mu niečo neodsekol.

Bol som len pár krokov od vstupných schodov, keď to spravil. Odrazu sa okolo mňa objavil plamenný kruh. Vedel, že mi oheň vadí, do šľaka, vedela to celá škola! Akoby nestačilo, že je ohnivý mág! Zavrel som oči, ale ani to nepomohlo. Nemohol som oheň ani cítiť, nie odkedy viem, že spôsobil Sidinu smrť.

Myslel som si, že sa vo mne nahromadí celý ten hnev a smútok, ktorý som od jej smrti cítil, ale nič sa nestalo. Iba som tam stál so zavretými očami a ostatným som zrejme pripadal ako úbožiak, ktorým zrejme aj som. Zovrel som päste a od samej frustrácie som zúfalo udrel do zeme. Nič, do čoho by sa dalo udrieť som bližšie nemal, muselo to vyzerať pateticky. Teda, vyzeralo by, keby sa mi na ruke nevytvorila pancierová rukavica a tiene, ktoré z úderu vyšli ako tlaková vlna, by neuhasili plamenný kruh - Nikolasov výtvor. Celé okolie, ktoré sa bavilo na môj účet odrazu stíchlo. Poniektoré dievčatá si zakrývali ústa, dokonca aj Nikolas vyzeral zaskočený, ale len na chvíľu, potom v ňom zvíťazila jeho aristokratická výchova.

„Takže tak je to, prebudil si sa,“ pustil sa do dialógu. Neodpovedal som mu.

„Ani nevyzeráš prekvapený, takže ich už ovládaš dlhšie?“

Nevyzerám prekvapený? Čo je slepý? Som stelesnenie prekvapenia.

Teda. Uvedomil som si. Vlastne sa tak ani necítim. Cítim energiu, ktorá mnou prúdi a skôr ako prekvapenie cítim smútok. Je tlmený, ale poznávam, že je to smútok.

„Tak si teda dajme súboj,“ zaškeril sa na mňa tým svojim dokonalým chrupom. Nečakal na moju odpoveď, rovnako ako nečakali ani prizerajúci. Za pár minút už sme boli obklopení kruhom zvedavcov. Obzeral som sa, no žiadneho učiteľa som nevidel. Malo mi to dôjsť skôr. Nikolas ma od začiatku chcel ponížiť a zrejme požiadal niekoho zo svojich kamarátov aby zabavil dozorkonajúceho, preto si dovolil vyčarovať plamenný kruh.

„Prv niečo jednoduché,“ prehovoril skôr ako som sa dokázal pripraviť, nie že by mi to nejak malo pomôcť.

Jeho oči zaiskrili nadšením a ja som čakal na svoje poníženie. Čo iné by som mohol robiť? Veď svoje sily ani neviem ovládať. Naozaj neviem? Ozvalo sa mi v hlave. Nikolas nečakal kým sa to naučím, vytiahol ruky s malými ohnivými guľami spoza chrbta a tým najteatrálnejším štýlom ich ku mne hodil, a za nimi ďalších päť. Nemieril priamo na mňa, ale k nohám. Už-už som sa tam skoro roztancoval, aby som tak uhol každej jednej z nich, v najhoršom prípade aspoň väčšine, bojové reflexy som mal dobré, ale moje telo sa ani nepohlo a oči som mal uprené naň.

„Sľúb mi niečo,“ požiadala.

Tá spomienka sa vynorila akoby odnikiaľ. A spolu s touto vetou sa mi vybavil aj výraz jej tváre. Tá istota, neochvejná istota. Preglgol som.

Ona nebola slabá a verila mi. Mne, chlapcovi s bohatými rodičmi bez štipky talentu.

„Ukáž mi ju. Tvoju mágiu.“

Toto už rozhodne spomienka nebola, začal som sa obzerať, tak ako sme sa to učili v škole. Pozeral som na miesta odkiaľ by prípadný pozorovateľ mal dobrý výhľad a...

Zbadal som ju. Bola tam. Na jednej z vežovitých výstupkov školy. Stála tam sama a krajšia ako kedykoľvek predtým. Nemal som problém ju vidieť v plnej kráse, bolo zamračené a bol som si takmer istý, že to zariadila ona.

Dlhé tmavomodré šaty a bronzové brnenie jej sedelo akoby bolo vyrobené magickým kováčom priamo na ňu. Sukňa po zem dosť voľná, aby dokázala dvihnúť nohu a odkopnúť tak hocakého nepriateľa a zvonové rukávy pri dlaniach dosť široké, aby dokázala ukryť akékoľvek kúzlo, ktoré vyvoláva. Teraz však stála pokojne, nečakala žiadny útok a ani sama útočiť neplánovala, dívala sa priamo na mňa. Spoza chrbta bolo vidieť jej čarodejnícku palicu, bojovú. Ako to viem? Asi to bude tými ostrím jej zaujímavo rozšíreného vrchu, ktorý jej nad hlavou vykukoval alebo to bolo tým, že na sebe mala oblečené bojové oblečenie Tajných kráľovských jednotiek. TKJ, ako ich názov skracovali, bola kráľovská organizácia bojujúca s Černokňažníkmi.

To všetko však zakryl jediný pohľad na jej vlasy. Boli priehľadne modré, nie, to nebola náhražka živlu akú nosil Nikolas, toto bola pravá voda – symbol silného mága. Ak by bol silný aj môj súper, tak by mu hlavu, namiesto červených vlasov, zdobil pravý oheň. Vlastne, na mňa bol aj bez toho dosť silný.

„Takže ty ma budeš ignorovať, čo?“ Opäť sa k slovu dostal Nikolas. Už svoje ruky neukrýval, okázalo ich dlaňami otočil proti sebe a takto ich priložil k jednému boku, aby tak získal náprah pri vyslaní kúzla.

„Žhni!“ Kládol dôraz aby to slovo vyslovil správne a počuteľne. Kto by aj nie? To jediné slovo znamenalo dve veci. Za prvé, dal tým najavo, že ovláda verbálne kúzla, čo bola pokročila mágia, ak ste Prebudený a za druhé, ako sa hovorí, zabil dve muchy jednou ranou. Musel si dať pozor aby to vyslovil správne a zároveň sa na to plne sústrediť inak by sa to kúzlo mohlo obrátiť proti nemu, no vďaka tomu si získal aj pozornosť divákov. Len málokto na škole, s výnimkou učiteľského zboru, dokázal používať takto pokročilú mágiu.

Medzi dlaňami mu prvých pár sekúnd len preskakovali míňajúce sa iskry, no v okamihu keď sa protiľahlo vysielané iskry stretli, v Nikolasových rukách vznikol ten najčervenejší plameň aký som kedy videl, mal totožnú farbu s jeho vlasmi. To len znamenalo, že sila tohto kúzla je iná ako sila normálneho ohnivého kúzla, či už silnejšia alebo slabšia to som mohol zistiť len jediným spôsobom. Nikdy nepodceňujte silu verbálne mágie. To do nás v tejto škole tĺkli celé roky, takže aj keby bola sila jeho plameňu slabšia, stále by bol silnejší ako neverbálny oheň.

Ten samoľúby úsmev na jeho tvári vo mne vyvolal dojem radosti z toho, že mu jeho kúzlo vyšlo. A tiež, že nemienil čakať kým mu plameň sám zhasne.

V hlave ako by mi vyplo, nedokázal som myslieť na nič, jediné čo som zvládol bolo pozerať sa ako môj súper ukazuje dokonalo aristokratické spôsoby aj pri zasielaní kúzla.

Ukáž mi ju. Zopakoval hlas v mojej hlave.

Tá neochvejná istota mnou otriasla. Asi som si to namýšľal, ale s jej dôverou som mal pocit, že to dokážem odraziť, vyhnúť sa tomu ma ani nenapadlo. Možno to bolo divné, ale ona sa na mňa pozerala a dokonca mi neprestala veriť ani v tejto situácii, musel som sa o to aspoň pokúsiť.

Tak som sa pokúsil. Ha-ha. Jediné čo ma v tej chvíli napadlo bolo dať pred seba ruku akoby som v nej mal štít a predstavovať si ho – toľko k mojej blbej novonadobudnutej hrdinskej odvahe.

Plameň sa blížil a ja som tam stál ako nejaký chlapček s imaginárnym štítom. Aj výraz na Nikovej -tak ho volali jeho kamaráti- tvári bol trochu pobledlý. Zrejme čakal, že uhnem a on bude musieť čeliť všetkým tým chválam. Akosi ho nenapadlo, že by som to mohol schytať a on by z toho mal problémy. Tak som teda čakal až kúzlo dorazí, teda nie, že by ta necelá sekunda bol nejak zvlášť dlhý čas, ale ak sa na vás rúti kúzlo a vy to chcete mať rýchlo za sebou, tak sa čas samozrejme vlečie.

Neviem, možno si to moja hlava naplánovala na poslednú chvíľu alebo jej to došlo až takto neskoro, ale ja som cítil ako sa vo mne prebudil inštinkt, teda skôr by sa to dalo nazvať pud sebazáchovy bojovníka, čo mi aj tak neprezradilo odkiaľ sa vzal. Každopádne sa stalo viacero vecí naraz, kútikom oka som zazrel ako moju ruku začína pokrývať magický pancier, trochu som sa naklonil a na nohách som pocítil ťarchu a tesne pred úderom plameňa mi v ruke vyrástol štít z rovnakého kovu ako „rukavica“.

Kúzlo dopadlo a ja som pochopil, že vďaka predklonu a niečomu ťažkému na nohách som silu úderu ustál. Zaryl som sa do povrchu dvora a posunulo ma to o pár centimetrov dozadu.

Spoza miznúceho štítu som zazrel prekvapený výraz svojho súpera a odvšadiaľ som počul vety typu: „Videl si to?“ „On ho odrazil.“ „Sebastián dokázal odraziť Nikolasa.“ „Nemožné.“

A tie sa neskôr menili na iné vety: „To bol temný kov,“ šeptali. „Odrazil verbálne kúzlo len pomocou neverbálneho.“ „On je Temný.“

Tuším som spomínal, že Temných magický, a vôbec celý, svet v obľube nemá, ale v tomto momente mi to bolo jedno. Pozrel som sa na strechu školy, Sidnónia sa usmievala, to jediné som stihol zazrieť predtým ako sa jej telo zmenilo na vodu padajúcu na staré škridle. S jej odchodom sa obloha rozjasnila. Zmizla, ale už viem, že stále žije.

„Sebastián,“ počul som príkry hlas. Učiteľ sa dostavil.

„Rozchod,“ prikázal ostatným, „a ty pôjdeš so mnou,“ ukázal na mňa, až vtedy som si uvedomil, že to nie je obyčajný učiteľ. Prišiel si po mňa riaditeľ osobne. Všetci žiaci sa neochotne, ale predsa nakoniec rozišli a ja som nasledoval pána riaditeľa do jeho kancelárie, nepovedal mi nič až kým som za nami nezavrel dvere.

„Predpokladám, že vieš o čom sa s tebou chcem rozprávať,“ začal keď si sadol za mohutný stôl.

„Ani nie,“ pokrčil som ramenami. Pravdupovediac som mal akési tušenie, že to má niečo spoločné s mojimi temnými silami, ale prečo to nadhadzovať ak stále existovala možnosť diskusie o mojich čoraz žalostnejších známkach.

„Taký hlúpy nie si,“ opáčil mi. No jasné, musel o mne mať akúsi predstavu, keď už sme absolvovali toľko rozhovorov ohľadom môjho pôsobenia na tejto škole.

Dvihol som ruku, zovrel päsť a chystal sa udrieť do stola, nemal som chuť o tom rozprávať.

„To nebude nutné, vidím, že si pochopil,“ povedal pokojne a ja som zastavil uprostred úderu. Na ruke sa mi akurát začal tvoriť pancier v tvare rukavice. „Čo máš v pláne teraz?“ opýtal sa so záujmom.

„Ostávam,“ rozhodol som sa. Viem, že som mal len dve možnosti. Ostať a bojovať respektíve učiť sa a prejsť školu alebo sa podriadiť spoločnosti a potulovať sa svetom. Tá druhá možnosť ma síce lákala viac, ale to by som Sidu už nikdy nezazrel alebo by som proti nej musel bojovať. Vyučiť sa a pokúsiť sa dostať do Tajných kráľovských jednotiek alebo sa stať štvancom, po ktorom by išli. Jedine tak by som ju ešte stretol.

„To som rád,“ ozva sa riaditeľ a prerušil tak môj tok myšlienok. Vlastne ma jeho reakcia prekvapila. Pousmial sa keď to zistil. „Som rád, že si konečne našiel motiváciu učiť sa.“

„To znamená, že ma nechcete vyhodiť?“

Prikývol.

A tak som konečne začal znova žiť.