On/Ona

ON

Život bol len nepochopitelním reťazcom studených, vybledlých dní  plných nezáujmu a podivuhodne neuspokojivých udalostí. Život, o ktorom sa píše a rozpráva,  sa vždy zdá plný farieb a scén ako vystrihnutých z filmov. Hovoria nám, aby sme boli vďační  za drobné radosti, pretože z tých sa predsa život skladá, ale v skutočnosti to nie je nič iné, len tá chvíľka skoro zrána, cigareta cestou na zastávku, keď nad strechami  vychádza slnko. Chýba tam  hudba a efekty, zostáva  len zvuk autobusu a škrípajucích pneumatík, z ktorých ťa bolia uši a tvoja hlava sa utápa pod záplavou všetkého toho bahna, ktorým sa dnes budeš musieť  brodiť. Hovoria nám, aby sme milovali život, pretože nebo je tak krásne, pretože sa nič na svete nevyrovná ránu plnému slnka a spevu vtákov, smiechu dětí...

Nakoniec prestaneš počúvať, pretože úprimne, je to dosť nuda. Tak si zapáliš ďalšiu cigaretu a pokúsiš sa nedívať sa okolo seba, aby  si sa nedozvedel o novej hrozbe na Blízkom východe,nepočul príšernú hudbu rinúcu sa z neviditeľných slúchadiel  odvedľa,či človeka v autobuse jačiaceho do telefónu priamo nad tvojou hlavou. Siahneš po knihe, ktorá sa niekde váľala; jedno z tých priemerných diel, ktoré majú zmeniť človeku pohľad na život. Niektorý z tvojích priateľov ju navrhol, tak si si ju kúpil. Si na rovnakej stránke už týždeň, pretože v momente, keď sa tvoj unavený mozok dostane k tretiemu odstavcu, stratí  záujem a tak ju položíš zase zpäť.

Ludia , tí absurdne rožžiareni luďia, ktorých stretávaš každý deň  a ktorí sa na teba usmievajú,  aj keď si nepamätajú tvoje meno, ti povedia, že život je úžasná cesta plná otvorených dverí, ktoré ťa dovedú k štastiu. Áno, toto naozaj niekdo povedal...použil túto…dá sa to vobec považovať za metaforu? Až ťa bolia rebrá, ako sa snažiš udržať vážnu tvár. Dívaš sa na nich cez okraj hrnčeka a zvažuješ, či si z teba robia srandu. Evidentne nie. Obdaríš ich svojím najlepším nezáväzným úsmevom a pokýveš hlavou. Je to lepšie nechať tak, pretože keby si nefiltroval väčšinu toho, čo počuješ každý deň, rýchlo by sa z teba stal seriový vrah.

A ty nechceš aby sa s teba stal vrah, aj keď, aby si bol úrimný, tak sa čas od času s chuťov ponorích do fantázii dosť násilnéch charakteru. Predstavuješ si krv a bledé črevá valiace sa z rozpáraného brucha v celej svojej nereálnej, brutálnej kráse. Nie preto, že by to bolo vzrušujúce, ale preto že je to jeným zo základných pilierouv každodenného boja o prežitie a udržanie relatívnej mentálnej rovnováhi. Jako inak sa má člověk dostať každým dňom?

A tak ten tvoj deň pokračuje a ty sa zečínaš tešiť na moment, Keď budeš moct vypadnúť, a možno sa poprechádzať po moste, pozerať sa na vodu, v kľude za zamislieť. Možno si pre zmenu prečítaš dobrú knihu. Vypiješ 15. Hrnček kávy a pokúsiš sa vytesniť bolesť hlavy, pretože je pekelne teplo, a ty si ešte nejedol a zase sa u teba zastavil šéf a a bol príjemný asi jako tŕň v zadku.

Slnko pomali zapadá, oči ti zaplaví červaná žiara, prelínajúci sa s vánkom a na moment sa všetko zdá kľudné a na krátky okamih ťa napdne že všetko ztratené a možno, možno je tu predsa len nejaký maličkí plamienok nádeje.

A naraz ma po celej košeli rozliate niečo horúce a veľmi rýchlo sa preberieš zo zabyslenia, chvíľku krčích, a potom si len kusneš do jazyka a kým malý, plešatý neohrabaný pán vykoktá oispravednenie, sblíš si veci a vydáš sa na cestu domov.

Slnko je deinitívne za obzoroma nebo je ako vyčistené, posiate len hviezdami v drobných obrazcoch, ktorých mená by si si prial vedieť. Boli časi, keď si ich poznal všetky.

Na chiľku sa ponoríš  do pameťi, do vzpomienky na vzduck plný leta, na veľmi podobnú noc pred boh vie koľkými rokmi, keď si ležal na deke a pozoroval tie isté hviezdy. Starý otec ta ich naučil, trval na ich doležitosti.

Existujú chvíľe, ktoré si člověk zapametá na celý život. Tieti momentz sa pak stanú čiernobiele, prastará fotoalbum ľudskej pameti.

Sú malé okmžiky nad ktorými sa ti chce plakať jako malé dieťa, pretože ty sám si zlyhal a ten prachavý pocit nadšenia ktoré vyvolali sa niekam vytratil. Nedosiahneťelné, nepredstavitělné, neudržiťelné. Možno si si ich zapísal do tajného denníku, alebo si na nich znovu a znvou myslel, a tak si si bol istý že ťa tá spomienka, ktorá ťa tak hriala při srdci, nikdy neopustí. A pravda je že nezmizla. Vybledla, je trochu opraná  a nakoniec, a keď si sa tak velmi snažil, sa z nej stala spomienka na spomienku.

Uvedomuješ si, že si sa za tie roky stal sentimentálni, a tak sa pekne rýchlo poberieš, odomkneš vchodová dvere, vyšlapeš schody, rozsvieťiš svetlo a urobíš ni niečo jesť. Zapneš rádio,  a hneď ho znovu vypneš, pretože si aj tak už počul že na nejaká ďalšia celebritka rozvádza, a úplně na to kašleš. A tak v tichu dalej krájaš zemiaky.

Uvedomíš si, že vlastne zemiaky ani nemáš rád.

Večer sa dalej nekonečne vlečie, a ty sedíš  a chvíľku pozoruješ hodiny, než sa zdvihneš, rýchlo sa osprchuješ a konečne, posťel. Je skoro jedenásť hodín a zajtra máž déoležitú schodzku. Doležiý klienti, musíš byť príjemný, séf to zdoraznil dostatočne. Pripadáš si jako servírka, pretože sa na niekoho musíš neustále usmievať. Nemalo byt náhodou zmyslom nekonečných škol že nebudeš musieť robit niekomu poskoka?

Lampa svieti až velmi jasne,  a tak ju zhasneš, a zavrieš oči.

Ale spánok sa akosi nedostavuje. Dnes si nerozprával s nikým okrem toho menožného chudáka s kávou. Bolo až sadisticky uspokojúce pozorovať jeho tvár jako sa zkrútil hanbou, zatial čo si na neho vrieskal nadávky.

A potom ti do dojde. To je všetko čo si dnes urobil, jačal jako zmyslov zbavený, celý dĺhy deň.

Nakoniec sa necháš uniesť do blaženého bezvedomia.

ONA

Našla ten malý odľahlý úkryt len náhodou. Bolo to jedno  z tých pomalých popoludní, keď je aká koľvek významná činnost vylúčená, pot sťeká po tvárach, a zúfalí turisti hľadajú úkryt od pražiaceho slnka.

Voda má zváštny efekt. Pokojný, a tak veľmi mierny. To malé miestečko bolo dokonalé, na brehu rieky, malé vlnky omívajúce bahnité okraje, prepletené korene prastarého stromu pod jej nohami sa jej zdali ako akási vekom poznamenaná mapa cestičky ktoré by mohli viesť až na koniec světa.. Cieľ však chýbal. Všetky cesty boli odťaté utišujúcým, rytmickým vlněním vody.

Konáre, s chumáčmi žiarivo zelených listov, ligotajúcich sa v slnku jako smaragdi, vyseli okolo jej hlavy jako baldachýn, škaredé malé vtáky ktoré ešte len dorastú do olsnivých bielich labutí sa hrali v zátoke. V priebehu rokov sa dlažobné kocky pomali premenili v prach, zlomki ktorá odniesla nemilosrdná rieka. Nepočla niedke že jediné čo zostrvá večne je kameň?

A táto istota ju opustila. Neprístupná.

Kamenný most stál v ľavo, vo všetkej jeho monumnetálnej sláve, a naraz bolo dievča sediace na brehu ohromené impulzom skočiť do temnej hľbky prúdu. Voda mala zvláštnu farbu, akási špinavá hnedá, a opadané listy plávali bez námahi po jej lesknúcom sa povrchu. Túžba pominula tak náhle jako prišla, a dievča zostalo oprené o kměn toho stromu. Strom ktorý tu musel byť už stovky rokov, ktorý sa stal svedkom stovkám výjavov akým bol tento, smutné dievčiny, osamelých skokanov…

A tak seďela a ďalej túžobne hľadela do zakalených vôd.

Jako sa rozliadla okolo seba, uviďela majestátne budovy, rozpadajúce sa pod bremenom času, uviďela malé káčatká a davy ľudí na impozantnom mosťe, a cítila sa tak veľmi malá. Bola, jako inak, len dalšie dievča, sediace na dalšom brehu v dalšiom mesťe. Len miniatúrna škvrnka na povrchu zemskom. Má to byť ochromujúci moment, keď si človek uvedomí vlasntú nedoležitosť, ale obklopená tou neskonalou krásou města, ktoré dýchalo, ktoré žilo, jej to nemohlo vaďiť. Bolo to všetko tak krásne, takmer očerujúce, ten ľahko prehliadnutelý pôvab. Tie jasňe červené nožky holubov, v kontrasťe s jadeitovou zeleňou listov, mrazivo ružový mramor trblietajúci sa pod jasom horúceho slnka, mladý pár obímajúci sa v ťieňoch. Len pár metrov od ňej kačka hľadá zbytky opusteného pečiva na čiernej zemi. Bola jar, a všetko okolo nej kvitlo životom. Len ona sama si pripadala akaási mŕtva.

Po chíli si uvedomila že ju bolel chrbát, nohy, že ju bolela každá buňka v tele. Je už tak veľmi vyčerpaná. A tak uhasila cigaretu ktorá jej vysela v kútiku úst, a vychutnala si naposledy tu horkú chuť v hrdle. Potom sa konečne odhodlala na cestu domov.

Život nikdy nie je čiernobiely. Žijeme v neustálom v tom či onom oďtieni šedej. Ale niektoré veci sú jasné. Niektoré veci sú správne, zaťial čo iné sú nesprávne. Na niektoré veci by sme nemali myslieť vobec. niektoré veci, niektoré zvrátené myšlienky sa nikdy nemajú objaviť na povrchu, vždy majú zostať uzamknuté v labyrinťe mysle. A aj keď sa kontolovala ako len mohla, zdalo sa, že nie je možné  tieto myšlienky odstrániť, neodbytné, zožierali jej mozog ako nejaký nenásytný červ. A ako išla medzi davmi  ľudí na hlučnej ulici, bolo bolestne zrejmé, že, tieto hrozné, prevrátené myšlienky, veci, ktoré mali byť zabudnuté a uzamknuté, vyleteli z jej  vlastné, osobnej Pandorinej  skrínky.

Pomali sa približovala k domu a nemotorňe nasadila opatrný úsmev, akoby sa pripravovala na bitvu.

Takmer sa obrátila, al spomenula si na sľub ktorý kedysi dávno dala, a tak pokračovala v pretvárke. Pokračovala v tej sieti klamstiev ktorú vytvorila.

„Hriech hriech hriech“ kričali nespočetné hlasy v jej hlave, ich škaredé malé tváre zkrútené v úšklebe. Ignorovala ich, a postúpila do predu, o schod vyšie ku hraňe.

Nič sa nezmenilo, a pokračovala jako sa dalo očakávať, prekročila práh, vystúpala po schodoch. Nič, iba ďalší schod, ďalší krok, ďalší výdich.