Písmák Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte sePrecitnutie
07. 04. 2012
2
2
569
Autor
terulienka
Petra sa predrala na čelo radu v jedálni. Sama sa čudovala ako jednoducho a bez protestov (doteraz sa neodvážila prekročiť bariéru chránenú plamenným pohľadom školníka) sa dostala až k výdajným okienkam, pred ktorými postávala v akútnej bezradnosti. Jej dilemu rozriešil hustnúci dav, ktorý ju neskoro na to, aby si pri pohľade na servírovanú porciu, uvedomila svoje pochybenie, odtlačil vpravo. Bez šance na krok späť sa zriekla zodpovednosti, ale nie následkov vnúteného rozhodnutia. Od stola pod oknom jej kývla spolužiačka. S podnosom pred sebou a nepokojom formujúcim sa v žalúdku sa pretlačila k nej.
„Vitaj.“
Odsunula si stoličku. Chvenie v jej útrobách rástlo, zhmotňovalo sa na hutnejúcu guču, ktorá sa nezadržateľne rozpínala a bránila jej slovám voľne znieť.
„Chystáš sa niekam cez prázdniny?“
S nedôverou sa zahľadela na lesklú kôpku na tanieri. Svetloružové mäso sa pri tlaku vidličky nežne triaslo, rybacina prerážala vrstvou smotany. Petra stačil prvý dojem, silnejúca vôňa ju definitívne odradila. Ostentatívne odstrčila tanier. Príbor zazvonil na porceláne.
„Ty nebudeš jesť?“ spolužiačka si ju premeriavala spýtavým pohľadom. „Choď si aspoň pre šalát. Ak si nedáš, zjem ho ja. Ešte stále si mi nepovedala, kam sa chystáš?“
„ Zajtra zostávam doma, utorok je ešte ďaleko a zvyšok- asi s rodinou. Čo ty?“
„Vo štvrtok brigádujem, veď som ti už hovorila. Na nočák o štvrtej ráno, v piatok na chatu pri Lozorne a potom? Neviem. Uvidím, čo sa mi bude chcieť. Hlavne čo najskôr vypadnúť z domu a až do večera ich nevidieť. Bože, dnes asi pôjdem o deviatej spať.“
„Ešte s tebou chvíľu posedím“ Svoje nutkanie nasledovať Laučíka čakajúceho v knižnici potlačila statným sústom rybej pochúťky. Pri prehĺtaní si niekoľkokrát opakovala, že to nemala robiť, ale keď jej žalúdok ani po čase nejavil žiadne známky vzbury, s novonadobudnutou chuťou dorazila zvyšok. “Prepáč. Viem, som strašný spoločník. Trochu sa ponáhľam. Uži si prázdniny.“
Cestou z jedálne jej ešte raz ledabolo zamávala a usmiala sa neprítomne do diaľky, akoby tam vôbec nebola. V trolejbuse našla miesto. Na státie.
„Vitaj.“
Odsunula si stoličku. Chvenie v jej útrobách rástlo, zhmotňovalo sa na hutnejúcu guču, ktorá sa nezadržateľne rozpínala a bránila jej slovám voľne znieť.
„Chystáš sa niekam cez prázdniny?“
S nedôverou sa zahľadela na lesklú kôpku na tanieri. Svetloružové mäso sa pri tlaku vidličky nežne triaslo, rybacina prerážala vrstvou smotany. Petra stačil prvý dojem, silnejúca vôňa ju definitívne odradila. Ostentatívne odstrčila tanier. Príbor zazvonil na porceláne.
„Ty nebudeš jesť?“ spolužiačka si ju premeriavala spýtavým pohľadom. „Choď si aspoň pre šalát. Ak si nedáš, zjem ho ja. Ešte stále si mi nepovedala, kam sa chystáš?“
„ Zajtra zostávam doma, utorok je ešte ďaleko a zvyšok- asi s rodinou. Čo ty?“
„Vo štvrtok brigádujem, veď som ti už hovorila. Na nočák o štvrtej ráno, v piatok na chatu pri Lozorne a potom? Neviem. Uvidím, čo sa mi bude chcieť. Hlavne čo najskôr vypadnúť z domu a až do večera ich nevidieť. Bože, dnes asi pôjdem o deviatej spať.“
„Ešte s tebou chvíľu posedím“ Svoje nutkanie nasledovať Laučíka čakajúceho v knižnici potlačila statným sústom rybej pochúťky. Pri prehĺtaní si niekoľkokrát opakovala, že to nemala robiť, ale keď jej žalúdok ani po čase nejavil žiadne známky vzbury, s novonadobudnutou chuťou dorazila zvyšok. “Prepáč. Viem, som strašný spoločník. Trochu sa ponáhľam. Uži si prázdniny.“
Cestou z jedálne jej ešte raz ledabolo zamávala a usmiala sa neprítomne do diaľky, akoby tam vôbec nebola. V trolejbuse našla miesto. Na státie.
Hydraulické zastonania vpúšťali do vozidla dávky nových a nových tvári. Škrípanie ohlasovalo ďalšie prírastky, ktoré sa miešali v hustnúcom prílive všeobecnej neurózy a Petra zachytávala tiché skučanie svojich útrob v odpovedi na zúrivé zášklby brzdenia. Zdanie neklamalo, začínajúce represálie sa v zákrutách ohlasovali s prekvapivou útočnosťou, potrebovala si sadnúť a kŕče predýchať. Pri Medickej ju z anonymnej masy oslnil známy úsmev, chytil ju za rameno a pretlačil sa masou potiacich sa tiel k nej.
„Ty si naozaj posledná, koho som čakala, že stretnem. Mesiac sme sa dohadovali, kedy sa konečne uvidíme a teraz úplne náhodou akurát keď idem na spoveď. Neverím!“
„Do mesta?“ Petra sa nečakane začali dopĺňať plány, pôjde s ňou, knižnica počká.
„Mhm. Ku Kapucínom. Sestra síce písala, že je tam plno a máme radšej skúsiť inde, ale určite iba preháňala“
Keď vystúpili, zástup rozdelený na dva rovnomerné pruhy sa stáčal až na začiatok Trojičného námestia. Večerné svetlo vrhalo na zámockú dlažbu predĺžené tiene vrstviacich sa hláv.
„Ľudia sú šialenci. Hovorím ti, toto je dôkaz vzmáhajúcej sa davovej psychózy. Tak čo, ideme ďalej?“
„Kam?“
„Neviem. Do Blumentálu..“
Behom na zastávku si striedavo stláčala ľavý a pravý bok, stimulácia pravidelnými impulzmi ale nedosiahla želaný uvoľňujúci účinok a Petra preklínala dávku bielkovín, ktorú sa tak nepredvídavo donútila prijať. Skrížila si ruky na prsiach a ponad zábradlie električky sprevádzala kľukatenie koľajníc.
„Ani vystupovať sa nám neoplatí. Odtiaľto vidím, že čakajú aj na schodoch. Nenecháme to na zajtra?
„ Už sa nespovedá.“
„Tak potom nemáme inú možnosť. To zvládneme. Skúsime Teplickú.“
„Ty si naozaj posledná, koho som čakala, že stretnem. Mesiac sme sa dohadovali, kedy sa konečne uvidíme a teraz úplne náhodou akurát keď idem na spoveď. Neverím!“
„Do mesta?“ Petra sa nečakane začali dopĺňať plány, pôjde s ňou, knižnica počká.
„Mhm. Ku Kapucínom. Sestra síce písala, že je tam plno a máme radšej skúsiť inde, ale určite iba preháňala“
Keď vystúpili, zástup rozdelený na dva rovnomerné pruhy sa stáčal až na začiatok Trojičného námestia. Večerné svetlo vrhalo na zámockú dlažbu predĺžené tiene vrstviacich sa hláv.
„Ľudia sú šialenci. Hovorím ti, toto je dôkaz vzmáhajúcej sa davovej psychózy. Tak čo, ideme ďalej?“
„Kam?“
„Neviem. Do Blumentálu..“
Behom na zastávku si striedavo stláčala ľavý a pravý bok, stimulácia pravidelnými impulzmi ale nedosiahla želaný uvoľňujúci účinok a Petra preklínala dávku bielkovín, ktorú sa tak nepredvídavo donútila prijať. Skrížila si ruky na prsiach a ponad zábradlie električky sprevádzala kľukatenie koľajníc.
„Ani vystupovať sa nám neoplatí. Odtiaľto vidím, že čakajú aj na schodoch. Nenecháme to na zajtra?
„ Už sa nespovedá.“
„Tak potom nemáme inú možnosť. To zvládneme. Skúsime Teplickú.“
Námestie pred chrámom rozdeľovali kvádre lavičiek do pravidelných čiar. Zvečerievalo sa, temnejúci horizont sa odrážal od presklených dverí a vrhal na tváre sediacich okrové lúče večerného slnka. Vzduch voňal jarou a kvitnúcimi stromami, odlesky cez privreté viečka už neoslepovali, iba príjemne dráždili sietnicu a spájali videné do ohnivých čiar. Petra rezignovane otvorila dvere. Na miesto vlhkej vône kadidla a zatuchliny ju ovanul zborový spev, svätostánok sa plnil šumom omše a melodický hlas kňaza sa niesol ponad temená veriacich. S pozdvihnutím hostie sa pohľady z lavíc obrátili do centra polkruhu, Petra s prekvapením rozoznala v bielej sutane miništranta svojho spolužiaka. Poznala jeho plnú, červenolícu tvár, napriek tomu mala pocit, že ho vidí prvý krát. Hustnúce šero zlievalo obrysy plavých kučier a formovalo pred ňou iného človeka. Uvedomila si, ako málo vie o životoch ostatných. Plynú akosi mimo ňu, iba výnimočne prerazia spod hladiny povrchného vnímania, človek sa zbadá, až keď je prineskoro čokoľvek zachytiť.
Julkin šepot ju vytrhol zo zadumania.
„Nechceme sa postaviť tak, aby bolo vidno, že čakáme do spovednice?“ Prikývla. Mlčiaci rad lemoval steny kostola, presunuli sa na najbližší koniec. Zbor dospieval, nápev doznieval do zvukov večera.
Volala ich slepé dni. Stačil náznak úspechu, aby sa človek prestal náhliť a uveril vo svoje šťastie. Začínali v eufórii zo včerajška a končili bezcieľnym premýšľaním, beznádejne neproduktívne. Zostávalo príliš mnoho času na hrabanie sa vo svojom vnútri a hmatanie do prázdna. Primeraná dávka zúfalstva živila túžby a podnecovala snaženie, skúšala hľadať, ale nič iné nedokázalo aktivitu tak horúčkovito urýchliť. Ak by sa život zhustil na priamku, zmizli by dni, ako sú tieto.
V zakrystii skúšali pašie, tlmený zvuk anjelských sopránov ju odnášali preč od neperspektívneho dneška, pristihla ako sa nezadržateľne prepadá do hustnúceho víru farieb a spomienok.
„Je tu niekto doktor?“ rodenie spánku preťal bolestný výkrik. Zdesenie sálajúce z divoko skrútenej tváre dychčiacej ženy rozleptávalo skupinovú meditatívnosť. „Vonku zrazilo človeka.“ Niekoľko postáv sa zdvihlo a rýchlymi krokmi vybehlo z kostola. Smrť, nečakane sprítomnená vypaľovala do vpadnutých očí mlčanlivé znamenia strachu. Dusivá atmosféra skupinového ohrozenia prestupovala biele steny modernistického chrámu a usadzovala sa na ľahostajných sochách svätých. Petra preglgla, niečo studené a ťažké sa jej rodilo v hrdle a pomaly skĺzavalo do žalúdka. Svoju beznádej zrkadlila v prázdnote zreničiek okolitých tvárí. Čas zastal, bezcitné zavýjanie sanitky búšilo do posvätného ticha večera. Premávka sa spamätávala z chvíľkového zmrazenia. Na ceste sa zhromažďoval dav chodcov, vychutnávajúcich senzáciu nešťastia v priamom prenose, ich nadšené hlasy sa miešali s energickými posunkami a vysielali vlny vzrušenia rozochvievajúce okná svätostánku.
Julkin šepot ju vytrhol zo zadumania.
„Nechceme sa postaviť tak, aby bolo vidno, že čakáme do spovednice?“ Prikývla. Mlčiaci rad lemoval steny kostola, presunuli sa na najbližší koniec. Zbor dospieval, nápev doznieval do zvukov večera.
Volala ich slepé dni. Stačil náznak úspechu, aby sa človek prestal náhliť a uveril vo svoje šťastie. Začínali v eufórii zo včerajška a končili bezcieľnym premýšľaním, beznádejne neproduktívne. Zostávalo príliš mnoho času na hrabanie sa vo svojom vnútri a hmatanie do prázdna. Primeraná dávka zúfalstva živila túžby a podnecovala snaženie, skúšala hľadať, ale nič iné nedokázalo aktivitu tak horúčkovito urýchliť. Ak by sa život zhustil na priamku, zmizli by dni, ako sú tieto.
V zakrystii skúšali pašie, tlmený zvuk anjelských sopránov ju odnášali preč od neperspektívneho dneška, pristihla ako sa nezadržateľne prepadá do hustnúceho víru farieb a spomienok.
„Je tu niekto doktor?“ rodenie spánku preťal bolestný výkrik. Zdesenie sálajúce z divoko skrútenej tváre dychčiacej ženy rozleptávalo skupinovú meditatívnosť. „Vonku zrazilo človeka.“ Niekoľko postáv sa zdvihlo a rýchlymi krokmi vybehlo z kostola. Smrť, nečakane sprítomnená vypaľovala do vpadnutých očí mlčanlivé znamenia strachu. Dusivá atmosféra skupinového ohrozenia prestupovala biele steny modernistického chrámu a usadzovala sa na ľahostajných sochách svätých. Petra preglgla, niečo studené a ťažké sa jej rodilo v hrdle a pomaly skĺzavalo do žalúdka. Svoju beznádej zrkadlila v prázdnote zreničiek okolitých tvárí. Čas zastal, bezcitné zavýjanie sanitky búšilo do posvätného ticha večera. Premávka sa spamätávala z chvíľkového zmrazenia. Na ceste sa zhromažďoval dav chodcov, vychutnávajúcich senzáciu nešťastia v priamom prenose, ich nadšené hlasy sa miešali s energickými posunkami a vysielali vlny vzrušenia rozochvievajúce okná svätostánku.
Petra, zakvačená v náhlom uvedomení všadeprítomnej smrti, neprestávala pozerať pred seba. Jej vnútorný svet zostal pustý, sčernený a do tla vypálený. Z vŕzgajúcej spovednice sa vyklonila lebka sivovlasého kňaza. Traja muži na rebríku snímali zahaleného Krista z kríža. Fialová plachta, ktorá v okamihu ich neopatrnosti skĺzla zo sochy, odhalila posmešný úškľabok na drevených črtách najsvätejšieho. Kostolníčka žehlila obrus pri nohách nepoškvrnenej panny Márie. Zastretý hlas volal Petru do otvorených dverí.
„No tak, nie tak nesmelo.“
Ako v mrákotách vykročila k lúču slabnúceho svetla.
„Pochválen buď Ježiš Kristus.“
Nedokázala odrhnúť oči od starcových chvejúcich sa dlaní. Prežehnala sa. Pergamenová kožu duchovného rozrývali brázdy hlbokých vrások.
„Aj Ježiš je len človek. Možno to raz pochopíte.“
Prikývla. Mlčanlivé porozumenie sa zrkadlilo na vekovitej tvári.
„No tak, nie tak nesmelo.“
Ako v mrákotách vykročila k lúču slabnúceho svetla.
„Pochválen buď Ježiš Kristus.“
Nedokázala odrhnúť oči od starcových chvejúcich sa dlaní. Prežehnala sa. Pergamenová kožu duchovného rozrývali brázdy hlbokých vrások.
„Aj Ježiš je len človek. Možno to raz pochopíte.“
Prikývla. Mlčanlivé porozumenie sa zrkadlilo na vekovitej tvári.
2 názory
Přečetla jsem se zájmem. Daří se ti dát svým popisům atmosféru, navodit jedinečnost okamžiků, jak je vnímá tvoje hrdinka. Na druhou stranu po dočtení celého textu se v duchu ptám, jaký význam měla hned na začátku popisovaná Petřina nervozita (Chvenie v jej útrobách rástlo, zhmotňovalo sa na hutnejúcu guču...), nebo proč jsi věnovala tak velký prostor popisu oběda, když nakonec těžiště příběhu je někde úplně jinde. Prostě mi přijde, že sis pro sebe nevyřešila, "o čem to hlavně je" a co je podružné, méně důležité.
Z detailů v textu bych upozornila na opakování slova "masa" (ju z anonymnej masy oslnil známy úsmev, chytil ju za rameno a pretlačil sa masou potiacich sa tiel k nej).
"Zbor dospieval, nápev doznieval do zvukov večera. Volala ich slepé dni." Tady jako by mezi těmi dvěma větami něco chybělo, nějaký přechod k tomu, že dál se bude mluvit o dnech.
V místě, kde píšeš o té havárii a zranění, mi ve vyjádření "zdesenie... rozleptávalo skupinovú meditatívnosť" nesedí slovo rozleptávalo, protože vyjadřuje spíš pomalý proces, zatímco oni byli tím náhlým výkřikem určitě naráz vylekaní.
"Bezcitné zavíjanie sanitky" - tady jde možná jen o můj osobní dojem, ale siréna sanitky mi nikdy nezněla bezcitně. Vím přece, že jede zachraňovat, pomáhat, takže to je spíš opačný význam než bezcitnost. (Ale věřím, že to tak nemusí cítit každý, takže to ode mě neber jako výtku.)
Každopádně je to nadějná povídka a ráda si časem přečtu další.
Začnu technikáliemi. Nebo ještě dřív tím, co si já myslím o Písmáku. Jsou tu povídkáři, čtou se navzájem, ale chvíli trvá mezi ně proniknout, většina návštěvníků prózu nečte a když už, tak krátkou a uživatelsky přístupnou.
Takže ti doporučuji dílo učesat, rozodstavečkovat (s odraženými prvními řádky nebo vloženými volnými řádky), možná trochu zvětšit písmo.
Jinak dobrý. Je to asi část něčeho většího, že? Pokud ne, tak možná líp představuj nově vstupující postavy, ale dobrý. Máš to od Pánaboha, hlubší kritiku nech na později, zatím piš, čti a přemýšlej, moudrosti kritiků si začni do hlavy pouštět až budeš sama mít názor a nezblbnou tě snadno.
A jestli na ní trváš, oslov Janinu6. Je dobrá a citlivá.