Tanec smrti

Je to naozaj tak strašné byť na samotke? Keď sa doma uzatvárame do plechoviek plné myšlienok nahádzaných na kopy, sťa by rýchlych ako klipnutie oka? A ako sa cíti smrť keď musí dennodenne vystavovať tvár na svet len preto, že sa v duchu cíti sama, zarmútená. Nečudo, že si zo sebou berie sprievodcu a celoživotných nevedomých priateľov, ktorí čakajú po celý ten čas len na ňu a na to temná stretnutie. Možno žeby nemala byť úplne sama, a vtedy by neostal nikto smutný, pretože by nikto nikde neodišiel. Možno „idem do obchodu“ povie najbližší kamarát. „Poďme spolu!“-„Nie, mám svoj program“ nechávame ho trčať v rade pri pokladni, zatiaľ čo nevieme že je sám, a že smrť si hľadá svojho nemého spoločníka. Je to naša vina? Veď smrť si nevyberá priateľov, ktorí sa vybrali na tanec životom. Pýta si srdcia iných a žiada o ruky mnohých na ten doživotný tanec. Ale len tých ktorí sú osamote, pretože ľudia ktorí vedia správne tancovať tu žijú len raz no zato večne. Možno je lepšie poprosiť o ruku priateľku na tanec skôr, než ju o to popýta niekto iný.