Ćas na neveru

Bežný slnečný deň, ale pre Renátu dosť uponáhľaný..

Rovno z práce do supermarketu veď musí aspoň pečivo kúpiť. Nervózne zaparkovala bližšie k vchodu , vzala kabelku a  necitlivo  zabuchla dvere auta. V predajni rýchle nahádzala zopár rožkov do vrecka, vzala sladkosť a víno na večer a náhlila sa k pokladni. Dlhé rady sa jej  nepáčili tak už to chcela vzdať, keď vzadu zbadala nováčika pri pokladni ako počíta hotovosť. "Prepáčte.. mám tu pár vecí nemohli by ste mi to nablokovať?" Mladík až príliš mladého vzhľadu, z vlasmi  strihu vzoru pneumatiky auta, s mäsitými perami a očami farby horkej čokolády sa na ňu pousmial a oči zapichol do jej výstrihu." Samozrejme" odvetil a sadol si za pokladňu. Celý čas sa namiesto  na  monitor pozeral na Renátu a potom sa jej ticho prihovoril: "Prepáčte ste mi povedomá, nepoznáme sa?" Zahanbene odvrátil zrak. "Myslím, že ani nie a nemáme ani odkiaľ"  rýchlo odpovedala a dôsledne si premerala mladíka. " Myslím že s internetu, videl som vás na jednej internetovej stránke.. "Noo možné to je, ale ja vás nepoznám", zarazene odpovedala. "Nepôjdeme na kávu?" O chvíľu končím " poznamenal a podal Renáte ústrižok z pokladne, pritom jej pohladil zápästie.

Cítila ako jej tvár zaliala červeň, vytrhla si ruku z jeho,  rýchlo nahádzala nákup do tašky a ešte sa spýtala:  "A kde máte istotu že som to ja? ".. "podobáte sa" znela  úsmevná odpoveď.. Už bola na odchode, mladíka odzdravila akoby sa nič nestalo , prešla pár krokov a potom zastala .. niečo akoby ju vrátilo späť.

"Dobre tak tú chvíľu počkám vonku"  dodala. Nervózne sa poobzerala po okolí a rýchlo vykročila k autu, hodila tašky na zadné sedadlo. Musela si zapáliť. Potrebovala to. Premýšľala.. mladé ucho ..a čo ju to vlastne napadlo? .. sama nevie ..a načo ju vlastne volal? o čom sa bude s ním rozprávať? .. Niekedy je lepšie nemyslieť nad vecami a nechať ich ísť  tak ako chcú.. Spomenula si , ako sa doma z manželom stále háda  pre jeho nočné príchody z práce, pre jeho zvláštnu únavu.. a ani v práci to nie je ružové, tak prečo neisť na kávu z niekým nestranným?? V zapätí sa sama hľadala omluvu...

Zrazu zbadala mladíka s obchodu z ruksakom na chrbte ako sa náhli k nej s úsmevom na perách jej dal najavo, že je rád, že mu neušla:)

"Ahoj tak ja som Tomáš, ideme na tú kávu? " povedal a podal jej ruku. "Neviem asi nie, môžeme sa poprechádzať alebo ísť do parku  na lavičku.. Prešli cez chodník a namierili si to  teda do parku k lavičkám. V blízkosti bola fontána , ktorá zobrazovala tri dievčatá ako držia nad hlavami  naklonené džbány s ktorých sa akoby liala voda. Zaujímavá fontána, pomyslela si Renáta a prestala vnímať Tomáša ktorý rozprával  takmer svoj životopis akoby bol na nejakom  pohovore:). Ona bola myšlienkami inde, vlastne premýšľala nad svojím zmyslom života a nad svojimi nesplnenými snami. Zrazu cítila, že Tomáš má ruku na jej stehne a túli sa k nej.. "haloo počúvaš ma?"  začula.. Pritlačil sa k nej už bez slova, napravil jej límec na blúzke a perou jej prešiel po ušnom lalôčiku až  sa jej chĺpky zježili, jeho príjemná vôňa ju pozbavovala všetkej zodpovednosti, všetky zásady zostali za dverami, jeho tmavé oči ju odzbrojili a oddala sa jeho perám.. skúmal jej krivky až k pásu nohavíc a ona si vtedy uvedomila že toto je úlet, útek z reality do romantiky, ktorú nikdy akosi nemala v obľube. Uvedomila si, že toto je vlastne len začiatok toho čo bude pokračovať..  snaď :)