Ako som zachránila Čecha (a skoro stratila samú seba)

11:08, sobota ráno. Dvanásť  hodín spánku. Jeho kvalitu a dĺžku nenarušili ani robotníci stavajúci lešenie kvôli zatepľovaniu bytovky, ani krik deciek pod oknami či dvadsaťsedem stupňov v izbe.  Spokojná, že som telu dopriala to, čo mu cez týždeň odopieram, premýšľam, čo s načatým dňom, resp. už len poldňom. S raňajkami v ruke listujem v atlase  a hľadám tip na krátky výlet niekde v okolí. Záložka z minulého týždňa na dvojstrane Tríbeča. Rozhodnuté - ide sa na Zobor. Minerálka, fotoaparát, telefón a dvojstrana z atlasu -  smer Štitáre.

Zaparkujem pri miestnych potravinách Coop Jednota rovno pri smerovníku a začínam sledovať modrú značku. Prejdem miestnou záhradkárskou časťou a vchádzam do lesa. S ľahkosťou kráčam, vychutnávam si ticho a vôňu stromov. Zakrátko prídem k prvému rázcestníku pri prameni Gáborka. Pokračujem po modrej a ani nie o päť minút som pri hríbiku, kde sa do turistickej palety primiešava aj červená farba. Hodina a päť minút na Zobor. Otáčam svoje kroky doľava na červenú. Menšie stúpanie a zas pohodové šliapanie. Nikde nikoho, len zvuky lesa.  Bezmyšlienkovitý stav zrazu narušia tri postavy z opačného smeru. Páni v rokoch, len tak naľahko, bez batôžka s pollitrovou fľaškou vody v ruke. Pozdravíme sa.  Identifikujem v nich bratov Čechov. Začudujem sa,  čo ich priviedlo do Nitry a ďalej sa krútim lesnou cestou.  Stúpam, klesám a opäť stúpam. Som na hrebeni a pomedzi stromy sa črtajú prvé výhľady. Už nemôžem byť ďaleko. Slnečná stráň plná motýľov a hmyzu. Pozorujem naháňajúce sa lienky a snažím sa ich zvečniť. Sú rýchlejšie ako moje prsty a technika. Vzdám to a prekonávam ďalšie výškové metre.  Prichádzam na prvú vyhliadku, kde sa krajinou kochá turista v tričku Led Zeppelin. Slušne sa pozdravím. „Dobrej den, nevíte jak daleko je to ještě na další pahorek?“ spýta sa náš západný sused  a s chuťou sa zahryzne do „housky“. „Myslíte Žibricu?“ kladiem  doplňujúcu otázku.  „Jo, jo.“ Vysvetlím mu, že k ďalšiemu smerovníku to má ešte asi desať minút a potom ešte štyridsať, teda  aspoň podľa značkárov. Poďakuje mi, poprajeme si pekný deň a každý ideme svojím smerom. Na rozdiel od neho, ja svoj cieľ dosahujem o niekoľko metrov vyššie.

586 m.n.m., vrch Zobor. Ponitrie ako na dlani. Pár fotiek, obligátny zápis do vrcholovej knihy a nalepenie nálepky TK Filozof. S ľútosťou sa vzdávam posledného kúska a dúfam, že Ivo nezabudne na sľúbenú dotlač. K Pyramíde je to ešte osem minút. Šípiac ešte krajšie výhľady zbehnem cez Zoborský lesopark k vysielaču. Krása ! Pribinove kniežactvo patrí na chvíľu iba mne. Mne a tým pár ľuďom, čo sem zavítali v rovnakom čase ako ja - tri Poľky slniace sa na skalných bralách,  dvaja navzájom sa fotiaci muži a jeden cyklista odpočívajúci na drevenom móle. Uvedomím si, že z dnešného výletu ešte nemám fotku. Mám v batohu síce statív, ale rozhodnem sa využiť prítomnosť ľudského druhu a poprosím cyklistu či mi nespraví jeden záber.  Hoc vyzerá, že vekovo mi je blízky, predsa len ho oslovím „vy“. Odpovedá vykaním a spýta sa ma, kam sa chcem postaviť. Keď mu ukážem malú skalnú dosku za zábradlím,  zatvári sa pochybovačne a uistí sa, či predsa len radšej nechcem ísť na dlhé drevené mólo, na ktorom pravdepodobnosť, že stupím vedľa a zletím dole je určite  menšia ako z miesta, ktoré som si vybrala ja. Jeho úprimná starostlivosť mi polichotí, no ja už podliezam zábradlie a s rukami hore čakám na jeho cvaknutie. Ešte jedna poistná fotka a je to. Pekne sa poďakujem, beriem si späť foťák s tým, že si ešte pôjdem pozrieť výhľad zo skál. Nečakane jeho odpoveď nie je iba v štýle „nie je zač“. S úsmevom mi vracia aparát a vraví, že má presne taký istý model ako ja. Debata začne prirodzene plynúť.  Od foťákov prejdeme k lokalizácii bydlísk a rozprave o našich mestách. Prekvapivo celkom dobre pozná Hlohovec a dokonca ho označuje za pekné mesto. Nechápavo sa ho pre istotu spýtam, či naozaj myslí tú malú dieru s jedným úbohým kostolom a kvázi námestím, cez ktorú prechádza večne upchatá hlavná cesta smerom na Nitru. Kontruje mi našou vysvietenou hrádzou popri Váhu, empírovým divadlom, schátraným zámkom, rozľahlou zámockou záhradou so starými platanmi či železničným mostom. Rozprávam mu príbeh ako sa hrdá Trnavčanka ocitla v Hlohovci a priznávam, že som tu v podstate spokojná. Od prozaického hodnotenia slovenských miest prechádzame k filozofovaniu, kde mali v stredoveku Trnavčania zdroj vody, keďže mestom prechádza len malý úbohý potok. Minúty plynú. Zisťujem,  že má podobné záujmy ako ja. Bicykel, beh, príroda, no a tie lyže mu prepáčim. Sedíme tam už asi hodnú chvíľku. V tom sa postaví a povie, že stuhol už dosť a je čas sa vrátiť.  Pozriem na hodinky. Hodina v čudu. Nasadí si prilbu, rukavice a s úsmevom sa rozlúči. Sadá na svoju Meridu a na ľahkom prevode smeruje do lesoparku. Neotáčam sa za ním, hľadím uprene na mesto a hlúpo sa usmievam. Celkom som zabudla na svoj pôvodný plán odfotiť výhľady z brál. V akomsi zvláštnom tranze sa pobalím a vydávam sa na cestu späť. Predsa len treba ešte nejakú tu hodinku a štvrť zbehnúť k autu.

Míňam vrch Zobor a schádzam tou istou cestičkou, ktorou som sem pred hodinou vybehla. Nevnímam okolie. Myšlienkami som úplne inde. Prehrávam si v hlave dialógy so sympatickým mladým cyklistom, stále s tým hlúpym úsmevom na perách a v duchu si nadávam do sprostých, že som sa mu ani nepredstavila. Zrazu si uvedomím, že až do koncu rozhovoru sme si vykali. Ach, som stratený prípad ! Možno som práve stretla budúceho otca svojho malého Sagana a ja mu poviem „Majte sa pekne“. Neuveriteľné.  V zmiešanom stave výčitiek a zvláštnej eufórie mi ubieha cesta jedna radosť. Snovám si v hlave scenár akoby sa to skončilo v romantickom filme, keď mi tok myšlienok preruší zvuk pískajúcich bŕzd.  Opantaná naivitou sladkého trháka, ktorý sa mi odohráva v hlave sa naivne otočím dúfajúc, že všetko pôjde podľa scenára, no vzápätí veľmi rýchlo vytriezvem. Cyklista to síce je, ale nie vhodný biologický darca.

Ani nestihnem poriadne spustiť ďalšiu klapku môjho príbehu, keď v tom oproti sa rúti zadychčaný známy turista v tričku Led Zeppelin.  Spýtam sa ho, či sa už vracia „spátky“ očakávajúc len jednoduché „jo“, aby som sa opäť mohla v myšlienkach vrátiť k môjmu cyklistovi. Avšak „pepan“ prekvapí a chce vedieť ako sa má vrátiť späť k „léčebáku“. Síce to tu nepoznám, ale študovala som si mapu a značku k liečebného ústavu som tam videla. Pre istotu vytiahnem dvojstranu z môjho vianočného darčeku, aby som nebodaj priateľa čecha nezaviedla nepresnými informáciami. „ Jo, vy máte mapu. To je vytištěné  z internetu?“. Vysvetlím mu, že je to z atlasu, ktorý dokonca vydalo české vydavateľstvo. Podotknem, že má isté chyby, ale na bežné užívateľské potulky stačí. Ukazujem mu na mape modrú značku, na ktorú by sa mal na Zobore odpojiť a on si potichu opakuje názov spomínaného vydavateľstva.  Prízvukujem mu, nech pokračuje po červenej až na Zobor a potom sa odpojil na modrú, presne ako prišiel a nenasledoval svoje nutkanie to „tady někde střihnout lesem“.  Zdá sa, že som bola dostatočne presvedčivá a žiadne skratky sa vymýšľať nebudú. Posledné ďakujem, prianie príjemného zvyšku cesty a zbohom.

Ani neviem ako a cyklistu zrazu prebil turista Čech a jeho nápad vymyslieť si v neznámom lese bez mapy, kompasu a zrejme aj pudu sebazáchovy nejaký vlastný chodníček. Už rozumiem tomu percentu, v lepšom prípade len v horách stratených, českých turistov. Veď keď som predsa pre mňa v neznámej a nepochodenej lokalite, budem sa držať značiek a nie skúmať nový terén, navyše s výbavou hogo-fogo. Zdravo rozčúlená rezko kráčam čo mi „merelly“ stačia.  Zhrozená a hrdá zároveň, že % poblúdených Čechov v slovenských horách dnes vďaka mne nestúpne. Cítim sa ako národná hrdinka, záchrankyňa z červeného kríža.

Vychádzam z lesa na čistinku. Hm, počkať, toto sa mi nezdá. Nepamätám si na žiadnu takúto pasáž. Obzerám sa dookola a hľadám niekde značku. Nikde nič, žiadna farba na strome, na plote či na kameni. Znervózniem. Ešte raz samu seba uistím, že na tomto mieste som dnes po prvýkrát a to znamená, že tu nie som správne. Rýchlo späť odkiaľ som prišla. Otočka vzad a rovno dvojka. Tep stúpa a nie je to iba tým, že idem do mierneho kopca. Dych sa zrýchľuje a moje kroky tiež. Snažím sa zachovať kľud a paniku, teda kľud a chladnú hlavu, ale v pamäti už lovím ľudí z Nitry a okolia. Ak nenájdem cestu späť, pôjdem späť po tejto, hlavne neostať v lese a vyliezť z neho von. Potom sa buď strápnim pred nejakým známym alebo sa nechám taxíkom zaviesť k východziemu bodu k autu. Raz, dva, raz, dva, počítam kroky. Prechádzam do rýchlo chôdze. Hodný kus cesty za mnou a stále žiadna značka. Ako to, že som si vôbec nič nevšimla? No asi tak, že som po „záchrannej českej akcii“  dupala hore nosom bez toho, že by som sa čo i len obzrela okolo seba. Častujem sa menej peknými slovami, keď konečne dorazím k nie výraznej, ale predsa len križovatke a na prvom strome zbadám značku.  Zrazu som o 10 kíl ľahšia a jediné čo ma zaujíma je byť čo najskôr pri aute. Čo tam po Čechovi, čo tam po mojom skoro budúcom manželovi.  Cestou ešte stretnem na českú trojicu, s ktorou sme sa míňali cestou tam. „Tak jste to zvládla“, prihovoria sa mi deduškovia. „Hej, hej“, pritakám skromne. Keby vedeli, že ešte pred niekoľkými minútami som si písala na kôru stromu závet.

To, že ste poviedku práve dočítali je dôkaz, že sa mi cestou k autu už nič závažné nestalo.

A aké plynie z tohto príbehu ponaučenie ?

NIKDY NEZACHRAŇUJ ČECHA, POKIAĽ NIE SI V BEZPEČÍ TY SÁM J