Smrteľné predstavenie

Smrteľné predstavenie

Autor: Martin Jaríček

"Dan, chodíme spolu už šesť mesiacov. Myslím že už nastal ten srpávny čas." povedala Rebecka pokojne a pritlačila si Dana v objatí silnejšie k sebe.

"Správny čas na čo?" spýtal sa Dan skôr preto že chcel opäť počuť Beckin hlas, ktorý tak lahodil jeho ušiam, než preto, že by chcel poznať odpoveď, ktorú medzičasom sám stihol vydedukovať. Nad svadbou neuvažoval ani jeden z nich, ich sexuálny život bol aktívny už od prvého týždňa čo sa spoznali a do spoločného bytu sa chcú presťahovať už o mesiac. Ostávala teda jediná logická možnosť...

"Chcela by som ťa predstaviť rodičom."

"V poriadku." Odvetil Dan. "Zdá sa mi to ako dobrý nápad."

"Ale, skôr než ťa privediem domov, chcem aby si niečo vedel." povedala Becka s jemným náznakom znepokojenia v jej hlase.

"O čo ide?" Spýtal sa Dan.

"Vieš, ide o môjho otca." začala. "On... V istom smere ste si vy dvaja dosť podobní."

"Skutočne?" spýtal sa Dan prekvapene. "A v čom?"

"Rovnako ako ty, miluje psychologické hry. A odkedy odišiel z konzervatória na predčasný dôchodok, sú tieto hry pre neho jediným zdrojom zábavy. Mám strach z toho čo si pre teba vymyslí. Mal si vidieť jeho blažený výraz, keď som mu o tebe rozprávala. V jednom momente mi jeho výraz pripomenul Lectera z Mlčania Jahniat, bolo to strašidelné."

„Nemaj strach,“ upokojoval Dan Becku a jemne ju pri tom hladil vo vlasoch. „Tvoj otec si ma chce len preveriť po deduktívnej stránke. Vie, že máme vážny vzťah a existuje teda šanca že ma bude stretávať častejšie. Chce teda vedieť ako dobre sa dá so mnou hrať. Na jeho mieste by som urobil to isté.“

„Ja viem Dan že ty sa ho nebojíš, ale ja ….mám strach z toho čo ti pripraví. Vždy hovorieval že tie jeho hry nebudú trvať večne, ale zato tá posledná bude stáť za to. Dan, mám strach z toho čo by ti mohol urobiť, alebo čo by mohol urobiť sebe.“

„Teraz už na to nemysli.“ povedal Dan a nežne pohladil Becku po líci. Becka bola veľmi citlivý človek, vlastne to bol ten najcitlivejší človek akého Dan kedy poznal. Dobre si teda uvedomoval ako v nej aj takáto, z jeho uhlu pohľadu “drobnosť“, dokáže vyvolať pomerne veľký pocit strachu. „Kedy sa to teda stretneme?“ dodal Dan, aby rozhýbal Beckine myšlienkové pochody a tak ju trocha rozptýlil.

„V sobotu ťa mám priviesť na čaj.“

„Oukej, budem sa tešiť.“

Bolo teplé slnečné dopoludnie. Dan viedol auto pomaly cez ulicu radovej zástavby domov, hľadel z okna a na ľavej strane hľadal dom s číslom 37.

„Tamten!“ Povedala Becka zo sedadla spolujazdca a ukázala prstom na štvrtý dom pred nimi.

Dan zaparkoval pri kraji ulice hneď pred bránkou domu 37. Vypol motor, obaja si rozopli bezpečnostný pás a vystúpili. Dan stlačením tlačítka na kľúči zamkol auto, zatiaľ čo k nemu pristúpila Becka a objala ho rukami okolo pása.

„Dan, mám z toho väčší strach než ty.“ Povedala Becka s úsmevom aj keď z jej hlasu bolo cítiť znepokojenie.

„Nemaj strach, dopadne to lepšie než si myslíš.“ snažil sa Dan upokojiť Becku, aj keď vedel že to nebude mať žiadny efekt a že sa upokojí až keď bude po všetkom. „Poďme! Nech to už máš rýchlo za sebou.“ Dodal Dan s úsmevom.

Becka sa so zaťatými zubami zvrtla na päte, chytila Dana za ruku a viedla ho cez krátky chodník zo zámkovej dlažby, nahor širokým dreveným schodiskom, až zastali pred drevenými, krásne vyrezávanými vchodovými dverami. Becka sa zhlboka nadýchla, voľnou rukou otvorila dvere a vošli dnu. Ocitli sa v malej obdĺžnikovej predsieni. Na konci predsiene hneď oproti vchodovým dverám sa týčilo mohutné drevené schodisko, napravo od ktorého stáli zatvorené dvere- pravdepodobne vchod hlbšie do domu. Na pravej strane predsiene stála polička s topánkami nad ktorou bol zavesený dlhý rad vešiakov v tomto ročnom období však bez kabátov. Na ľavej strane zo steny viselo veľké obdĺžnikové zrkadlo s dvoma poličkami po stranách, každá z jednej strany. Na poličke zľava stála fľaštička tekutého make-upu, hrebeň a kotúčik leukoplastu. Na poličke zprava boli položené manikúrové nožničky a chumáč vaty. Napravo od zrkadla Dan zaznamenal pootvorené dvere.

„Určitá forma miestností pre prijímanie návštev,“ pomyslel si Dan. „Navyše sú to jediné pootvorené dvere v miestnosti, niet pochýb že Beckin otec bude čakať za nimi.“ Dan svoje myšlienky ani nemusel vyjadriť nahlas, pretože Becka automaticky zamierila smerom k pootvoreným dverám.

„Ociiiii? Už sme tu!.“ Povedala Becka hlasne aby ju bolo počuť aj cez privreté dvere a otvorila ich dokorán. „Preboha otec!“ Zvolala Becka nahnevane no Dan z jej hlasu vycítil rezignáciu nad ďalšou otcovou hrou, ktorých Becka za svoj život určite zažila nespočet.

Dan prešiel cez otvorené dvere, hneď za Beckou ktorá ho ešte stále držala za ruku. Ocitli sa v nádherne presvetlenej štvorcovej miestnosti s veľkými oknami ktoré prekrývali biele kvietkované závesy. Uprostred steny oproti dverám sa týčil mohutný krb. Na krbovej rímse stála drevená krabička cigár značky Dunhill vedľa ktorej bol položený popolník a krbové zápalky. „Očividne nie je krb jediná vec ktorá sa s nimi zapaľuje,“ pomyslel si Dan. Na vôkol krbu boli po stene rozvešané rodinné fotky, prevažná väčšina z nich bola z rôznych divadelných podujatí, čo nebolo nič prekvapivé, keďže Beckini rodičia sa zoznámili práve pri práci na konzervatóriu. Uprostred miestnosti stál drevený kávový stolík, vôkol ktorého boli rozmiestnené tri kreslá a gauč. Najzaujímavejším bodom miestnosti bolo kreslo vedľa stolíka, zámerne presunuté tak aby stálo hneď oproti dverám. V tomto kresle sedel starý muž s úhľadne učesanými šedivými vlasmi. Mal prekrížené nohy, hlavu si podopieral pravou rukou a zamyslene hľadel na Danovu tvár skúmajúc jeho reakciu. Tento muž mal na sebe tmavočierne našuchovacie papuče a švajčiarské náramkové hodinky. Okrem tohto bol úplne nahý, tak sa Dan hneď dovtípil že ide o Beckinho otca a toto je len jedna z jeho hier.

„Takže toto je všetko čo mi ponúkneš, starý muž?“ pomyslel si. „Sedíš v kresle hneď oproti dverám čiže je jasné, že si chcel mať dobrý výhľad na každého kto nimi vstúpi. Vedel si že Becka pôjde prvá pretože ona jediná vie kam má ísť a tak ti sama otvorí dvere a odhalí tak človeku ktorý bude vstupovať s ňou pohľad priamo na teba. Tak si mohol zbadať už jeho prvotný výraz v momente keď ťa uvidel a vidieť tak jeho nefalšovanú reakciu. Takto si si vedel utvoriť základ psychologického profilu človeka ktorý vstupuje.

Strach?

Rozpaky?

Hanba?

Toto sú bežné emócie ktoré by v takejto situácii dali prostredníctvom mikrovýrazov najavo všetci ostatný ľudia. Ale Becka ti už o mne hovorila a určite si prišiel na to, ak ti to aj sama o mne nepovedala, že sa hrám rovnako rád ako ty. Vedel si že Becka ma neprivedie bez toho aby mi nepovedala o tom ako rád sa hrávaš ty, a teda si vedel že budem nejakú hru očakávať. A človek ktorý hru očakáva v momente vstupu hneď pochopí že ide o hru a začína sa hrať aj on. Čiže emócie ktoré si videl na mojej tvári keď som vstúpil boli radosť a nadšenie. Šikovný ťah starý muž. Ale teraz je rada na mne....

To čo na sebe máš je oveľa dôležitejšie než to čo na sebe nemáš. Papuče máš na sebe pravdepodobne preto aby ti nebolo chladno od nôh, no tie nie sú podstatné. Podstatné sú hodinky. Švajčiarske náramkové hodinky značky Cimier model Spirit of Baar (Danov strýko mával hodinárstvo kde Dan ako malý chlapec trávil veľa času. Rozpoznávať značku a model hodiniek, obzvlášť pri týchto starších typoch Danovi preto nerobilo problém už na prvý pohľad), ale model ani značka nie sú podstatné, podstatné je to že sú to ručičkové hodinky. Pretože ručičkové hodinky tikajú. A práve ten tikot je dôvodom, prečo ich máš na pravej ruke aj keď si očividne pravák a remienok od ich bežného nosenia máš zreteľne otlačený na ľavej ruke. Dal si si ich na pravú ruku aby si ich mal bližšie k uchu keď sa o ňu budeš opierať a počul tak ich tikot, pretože ty ma stopuješ. Schválne si si prehodil hodinky a opieraš sa o druhú ruku aby som si toho všimol a ty mi počítaš čas ako dlho mi bude trvať kým na to prídem. A môj široký samoľúby úsmev víťazstva ktorý sa mi práve objavil na tvári ti oznamuje že už som na to prišiel. Jedna minúta šestnásť sekúnd starý muž, a to aj bez hodiniek, tak čo ty na to?“

Aj bez toho aby Dan vyslovil čo i len jediné slovo od príchodu do miestnosti, starý muž presne porozumel tomu čo sa odohrávalo v Danovej hlave. Starec si zodvihol hlavu z ruky na ktorej ju mal podoprenú a zhlboka si povzdychol bez toho aby čo i len otvoril ústa. Pozrel sa na svoju dcéru a jemne sa na ňu usmial. Následne otočil svoj pohľad na Dana a venoval mu pohľad oveľa temnejší a zákernejší. I keď sa pri tom starý muž usmieval, Dan by tento pohľad úsmevným ani zďaleka nenazval. Dan si v hlave pomaly začínal spájať všetky nápovedy ktoré prehliadal už odkedy vstúpil do domu a začínala ho desiť temná predtucha toho, čo sa starý muž chystá urobiť.

„To snáď nie!“ pomyslel si Dan. „Nemôže byť predsa až taký šialený!“

Starý muž si znova doprial hlboký povzdych opäť bez toho aby čo i len otvoril ústa. Dan si na ňom všimol že sa začal potiť. Starec hrábol pravou rukou za svoje stehno kde z kresla vytiahol starú pištoľ značky Berreta kalibru 9mm. Dan si k sebe reflexívne pritiahol Becku a objal ju v obrannom postoji tušiac čo bude nasledovať.

„NIE!“ Stihol ešte skríknuť Dan predtým ako si muž rýchlym pohybom priložil hlaveň zbrane pod bradu a potiahol spúšť. Ozval sa výstrel. Becka začala hlasne kričať od zdesenia. Stenu za starcom v momente postriekala hustá spŕška červených kvapiek. Ruka so zbraňou mužovi klesla a zbraň mu z nevládnej dlane vypadla na zem. Z hlavne vychádzal jemný obláčik dymu, rovnako ako s otvoru na starcovej brade. Dan okamžite vedel čo má robiť. Pevne uchopil Beckinu hlavu do svojich rúk, pozrel sa jej do očí a začal pomaly a nahlas odratávať od desať smerom nadol.

„Počúvaj môj hlas, začni zhlboka dýchať a sústreď sa na čísla ktoré ti hovorím! Desať, deväť, osem, sedem ….dýchaj zhlboka.... šesť, päť, štyri, tri, dva, jedna.“ Ako Dan dorátal zložil ruky z Beckinej hlavy a pevne ju objal. Dan tento spôsob “prvej pomoci pri emocionálnom šoku“ odpozoroval pred dvoma rokmi od svojho suseda (okrem iného doktora aplikovanej psychológie) ktorý rovnaký postup použil na svojej 13 ročnej dcére keď sa stala svedkom toho, ako ich zlatý retríver nešťastnou náhodou vbehol na ulicu, priamo do cesty rýchlo idúcej dodávke.

„Už je dobre, neboj sa...“ Povedal Dan a pohladil Becku rukou po vlasoch. „A dúfam že si nemyslíš že sa tvoj otec naozaj zastrelil.“

„ČO?!“ Zvrieskla napoly nahnevaná Becka ktorá sa ešte stále triasla od šoku ktorý práve zažila.

„Celá sa trasieš. Poď, posaď sa!“ povedal Dan a usadil Becku na kreslo po ľavej strane stolíka. „A dovoľ mi vysvetliť ti čo sa tu vlastne stalo.... Všetko to začalo jeho nahotou. Najprv som si myslel že nahota má len preveriť moju reakciu, ale nie. Bolo za tým niečo viac. Nahota, hodinky zámerne presunuté na pravú ruku, výrazné čierne papuče. To všetko malo poskytnúť dostatok podnetov na zamestnanie mojej mysle natoľko aby som prehliadol čo sa tento muž skutočne snažil ukryť v dlani o ktorú si podopieral hlavu, a to svoju bradu. Bradu na ktorej je nanesená silná vrstva make-upu ktorý sa snaží zakryť obrysy leukoplastu, ktorým je na bradu prilepený malý vankúšik s výbušninou ktorá simulovala priestrel brady. Druhý, tento krát o niečo väčší vankúšik s výbušninou a imitáciou krvi úhľadne začesaný na temene hlavy bol z nášho uhla pohľadu od dverí nepozorovateľný, čiže jeho maskovanie si už nevyžadovalo až toľko pozornosti. Fľaštička make upu, hrebeň, leukoplast, nožničky, vata... všetko čo bolo položené pri zrkadle v predsieni ma len malo upozorniť na to čoho si mám všímať. O áno, ešte tá vata! Vata je dôvod prečo na nás za ten čas neprehovoril ba i len neotvoril ústa. Má ich totižto plné napchaté vaty ktorá mala stlmiť tlakovú vlnu vyvolanú výstrelom. Strieľať na seba z tak malej vzdialenosti totiž nie je nič príjemné ani so slepým nábojom. Nezabúdaj na to, že tvoj otec cez 30 rokov vyučoval divadelnú hru na konzervatóriu, zinscenovať priestrel hlavy mu preto nerobilo najmenší problém. Avšak prečo to vôbec celé robil? Čo bolo cieľom tejto hry? Robil to preto, lebo chcel vidieť moju reakciu. Dobre vedel že citlivej osobe ako si ty takáto udalosť spôsobí emocionálny šok a chcel vidieť ako dobre a ako rýchlo ťa v takejto situácii dokážem upokojiť. Si citlivá žena Becka a rozhodla si sa ma priviesť predstaviť rodičom čo znamená že to so mnou myslíš vážne. Prosím nemaj mu to za zlé, on si takto len overoval či som muž hodný toho aby si mu svoje city zverila.“

„Ty! Starý! SOMÁR!“ Zrevala Becka a z celej sily vrhla z gauča na starca vankúš ktorý mu s tupým úderom narazil do hrude. Tento úder starcovi akoby opäť vrátil život a ten sa v momente začal z celého hrdla smiať. Jednou rukou objal vankúš ktorý dopadol na jeho hruď, zatiaľ čo druhou si z úst vytiahol veľký, vlhký chumáč vaty a položil ho na stôl.

„Musím uznať Becka že máš v skutku vynikajúci vkus na mužov.“ Prehovoril starec keď sa ako tak dosmial. „Pozornosti tohto mladíka naozaj neunikol žiadny detail z toho čo som si pre neho pripravil. Dan, všakže?“ Povedal starec, zodvihol sa z kresla a cez kávový stolík natiahol ruku smerom k Danovi. „Edgar Gray, vitaj do rodiny chlapče.“

„Daniel Keen, bolo mi potešením spoznať ťa Edgar.“ Povedal Dan. No nie zo slušnosti, ale preto, že toto stretnutie pre neho bolo naozajstným potešením. Takúto dobrú hru nezažil už pár mesiacov, presnejšie odvtedy keď bol donútený k tomu aby Becke sľúbil že s týmito “detinskými“ hrami prestane. No ako Dan pochopil z dnešného stretnutia s Edgarom, tento sľub v dohľadnej dobe poruší minimálne zopárkrát.

„Ou, a kľudne ma volaj Ed, alebo Eddie. Ako ti to vyhovuje.“

„V poriadku Ed.“

„A teraz ma prosím ospravedlňte mládež, idem hodiť niečo na seba a na spiatočnej ceste prinesiem čaj. Vy si zatiaľ urobte pohodlie!“ Povedal Ed a ladnou chôdzou vyšiel z miestnosti, elegantne si pri tom zakrývajúc genitálie vankúšom ktorý si ešte stále pridržiaval rukou.

„Eddie.“ Prerušila Becka krátke ticho ktoré nastalo po Edovom odchode.

„Prosím?“ spýtal sa Dan.

„Hovor mu Eddie, bude sa cítiť mladšie.“ Dodala Becka úsmevne.