02. Stratený priateľ

Autor: Martin Jaríček

Niekedy sa človek vo svojom živote ocitne v nepríjemnej situácii, z ktorej nevidí žiadne východisko. Najhoršie na tom však je to, že je v tejto situácii človek po väčšinu času úplne sám a aj keď jeho okolie môže vidieť idylickú situáciu, v ktorej sa práve nachádza, len málokto vidí, čo sa v človeku v tejto chvíli skutočne odohráva. V takejto situácii sa práve nachádzal aj Dan. Mal skvelú prácu, ktorá ho bavila, štvorciferný plat, ktorý začínal číslicou, za ktorú ste ako malí dostali týždenný zákaz prístupu na počítač, ak ste ju doniesli domov v žiackej knižke. Skvelú priateľku s ktorou si vynikajúco rozumel a ktorú nadovšetko miloval. A od minulého mesiaca mal aj skvelého svokra, vďaka ktorého hravosti dostávalo Danove logické myslenie poriadne zabrať.

Od dramatického uvítania do rodiny Grayovcov neprešli ani štyri týždne, no Danove návštevy v dome číslo 37. sa už stihli stať pravidelnosťou. Z času na čas sa stalo že Ed Dana zdržal po večeri tak dlho že rovno ostal u Becky aj na noc. Tak tomu bolo aj dnes. Bola už hlboká noc a Dan ležal s Beckou v náručí na rozkladacom gauči v jej izbe, ktorý rozmerovo hravo nahrádzal manželskú posteľ. Ľahli si už asi pred hodinou, no Dan ešte stále nespal, ale len sledoval jemné črty Beckinej tváre osvetlené tlmeným svetlom pouličnej lampy ako sa pomaly nadvihujú v rytme jej dychu a uvažoval popri tom nad jedinou vecou, ktorá ho momentálne trápila a tou bol dátum Beckiných narodenín. Mala narodeniny už o dva dni, no Danovi sa ešte stále nepodarilo zohnať darček, ktorý jej chcel kúpiť. Dan za tie mesiace čo boli spolu zistil že Becka si nepotrpí na veľké darčeky a že vďačný úsmev na tvári jej dokáže vyčariť aj obyčajná biela ruža. No, keďže si v dohľadnej dobe chceli hľadať spoločný byt, Dan vedel akú radosť by Becke urobilo ak by jej narodeninovým darčekom bol práve byt. Avšak, za posledný týždeň akoby všetci realitní makléri zosnovali spiknutie voči Danovmu plánu, pretože žiadny byt buď nevyhovoval podmienkam, nebol k dispozícii na nasťahovanie ihneď, alebo mal podnájomníkov. Dan nakoniec usúdil, že bude lepšie ak na to nebude myslieť a pomaly sa zmieril s myšlienkou, že sa zajtra bude musieť poobzerať po stánku s bielymi ružami.

Ďalší deň v ráno Dana zobudili Beckine nepokojné pohyby v jeho náručí, čo bolo znakom že sa pomaly prebúdza.

„Dobré ráno.“ Zašepkal s úsmevom Dan keď zbadal, že Becka otvorila oči.

„Dobré.“ Odvetila vysmiata Becka a pritúlila sa k Danovi ešte silnejšie. Po chvíli sa zodvihla na všetky štyri, venovala Danovi pomalý vášnivý bozk, a ladnými mačacími pohybmi ho preliezla v snahe dostať sa dole z postele, pričom si dala veľký pozor na to, aby ho vlasmi pohladila po hrudi. „A toto je čo?“ spýtala sa Becka popri tom ako z nočného stolíka zodvihla bielu štvorcovú kartičku papiera. „Och, to je pre teba...“ povedala Becka sklamane a odhodila kartičku na Dana v posteli. „Idem do sprchy.“ Dodala zatiaľ čo Dan začal čítať odkaz na kartičke, narýchlo napísaný rovným paličkovým písmom:

Most pred pekárňou 9:15

Je to dôležité.

E.G.

Dan sa pozrel na hodiny. „8:06 sobota ráno. Očividne to bude niečo naozaj dôležité keď Ed odišiel tak skoro ráno a nemohol mu to povedať osobne pri raňajkách.“ Uvažoval Dan v duchu. „Avšak do deviatej ostáva takmer celá hodina. To je ešte dostatok času na to stihnúť pár vecí.“ Pomyslel si a vybral sa za Beckou do sprchy.

Vonku bol jasný slnečný deň. Jemný vánok ochladzoval ranné lúče svetla studeným vzduchom z neďalekého jazera. Vďaka tomu nebolo horúco aj napriek tomu, že bolo leto v plnom prúde. Pekáreň pri moste bola pár minút cesty od domu číslo 37. a tak sa Dan rozhodol že si ten kúsok radšej zabehne, než akoby mal štartovať auto v takýto krásny deň. Na most dorazil už pár minút po deviatej. Presne ako očakával, Ed ho tam už akademicky čakal.

„Som rád, že si prišiel tak skoro Dan, máme čo robiť.“ Povedal Ed. Tváril sa znepokojene.

„Vysvetlíš mi konečne o čo ide?“ Spýtal sa Dan.

„Všetko ti poviem cestou, ale teraz už poďme, nechcem strácať čas.“ Povedal Ed, zvrtol sa na päte a začal kráčať vpred bez toho aby sa čo i len obzrel či ho Dan následuje.

„Takže o čo vlastne ide? A kam to ideme?“ Netrpezlivo zopakoval Dan svoju otázku.

„Vezmem to odzačiatku.“ Začal Ed a vytiahol z vrecka mobil. „Včera večer som od jedného veľmi dobrého priateľa dostal túto správu.“ Povedal, a strčil mobil do rúk Danovi.

Toto je pekné mesto Edgar.

Zajtra si ho chcem pozrieť.

Škoda že nemôžeš ísť aj ty.

Yuri

„Čo všetko ti tou správou povedal?“ Spýtal sa Dan, ktorý pochopil, že táto správa obsahuje viac informácii než sa po prvom prečítaní môže zdať.

„Yuri je môj starý priateľ ešte z čias, keď som istú dobu vyučoval na univerzite v Saint Petersburgu. Pred dvoma rokmi prijal pracovné miesto vo Švajčiarsku a tak sa presťahoval sem. Kvôli svojej práci však veľa cestoval, z poslednej cesty sa vrátil pred dvoma týždňami. Ako ti už určite došlo, máme dohodnutý určitý systém šifrovania informácii v zdanlivo bežných správach. Vezmem to odzadu: To že sa v správe podpísal len prvým menom je znamenie, že správa obsahuje skrytý obsah ktorému mám venovať pozornosť. Tretí riadok teda znamená, že sa so mnou chce stretnúť. V druhom riadku hovorí, že sa stretneme 9:00 na zvyčajnom mieste. V minulosti sme spolu veľa cestovali a v každom novom meste sme potrebovali miesto, kde by sme sa mohli v prípade potreby stretnúť. Miesto nenápadné, ale také ktoré sme obaja poznali bez toho, aby sme si nejak povedali o aké miesto sa jedná. Stalo sa u nás preto zvykom stretávať sa na abecedne prvom moste vyznačenom na mape mesta.“

„A čo ten čas?“ Prerušil jeho rozprávanie Dan.

„Čas označujú veľké písmená v druhom riadku. Veľké písmená v prvom slove označujú hodinu, ak by boli veľké písmená aj v druhom slove, označovali by minúty. Ako vidíš, veľké písmeno je tu len jedno a to Z. Stačí sa pozrieť na klávesnicu ktoréhokoľvek starého mobilného telefónu a zistíš, že písmeno Z sa nachádza na tlačidle s číslom 9. Minúty niesu uvedené, teda čas stretnutia je o 9:00“

„A prvý riadok?“ Spýtal sa horlivo Dan, ktorého nedočkavosť opäť predbehla Edove rozprávanie.

„Šifra ktorú sme nostalgicky prebrali zo seriálu Supernaturals. Fráza “pekné mesto“ znamená že má problémy. A práve to ma tak znepokojilo.“ Povedal Ed. „Už od rána neberie telefón, neodpovedá na moje odkazy a ako som sa aj obával, na stretnutie ktoré dohodol on sám tiež neprišiel.“

„Mešká len 11 minút, možno sa len niekde zdržal.“ Poznamenal Dan.

„Nie, Yuri nie je ten typ človeka. Za 23 rokov čo ho poznám ešte nikdy nemeškal. Obávam sa, že sa mu stalo niečo vážne.“ Povedal Ed snažiac sa pritom skryť strach v jeho hlase.

„Kam teda teraz ideme? A načo si ma sem vôbec volal?“

„Zavolal som ťa kvôli tvojím dedukčným a pozorovacím schopnostiam. Od rána som mal zlé tušenie, že to zájde až takto ďaleko a Yuri nepríde. Teraz ideme do jeho bytu, býva tu neďaleko. Ak ma z nejakého dôvodu nemôže kontaktovať osobne, verím, že mi zanechal odkaz na poslednom mieste, o ktorom viem, že sa tam nachádzal, čiže vo svojom byte.“

Netrvalo dlho a ocitli sa na ulici “de la République“. Bola to tichá ulica neďaleko centra mesta. Na oboch stranách sa týčila zástavba trojposchodových bytových komplexov. Sivá farba a staromódne okná (ktoré by Becka určite nazvala „božskými“) dodávali týmto budovám vzhľad akoby boli postavené v 70tych rokoch minulého storočia, aj napriek tomu že sa jednalo o podstatne novšie stavby.

„Už sme tu.“ Prehlásil Ed a prešiel krížom cez ulicu pomedzi zaparkované autá. Dan nasledoval Eda k prostrednému vchodu budovy. Na sekundu sa pozastavil pri zvončekoch vedľa vchodových dverí, podľa ktorých sa snažil zistiť ktorý byt patrí Yurimu. Medzi všetkými predtlačenými menovkami sa vynímala jedna, písaná perom, na ktorej ozdobným písmom stálo Y. Mazipov hneď vedľa zvončeka bytu číslo 3.

Vyšli hore schodmi na prvé poschodie a Ed zamieril do bytu naľavo od schodiska, byt č. 3. Ed stlačil kľučku, nebolo zamknuté. „To nieje dobré.“ Pomyslel si Ed nahlas a vymenil si s Danom pohľady. Dan vedel že mu tým chce dať najavo, že práve nastal moment, kedy má dávať pozor a všímať si každý detail. Vošli dnu. Ocitli sa v chodbičke malého bytu. Na ľavej strane sa hneď pri dverách nachádzala kúpelňa s rohovou vaňou, sprchovým kútom, štvorcovým zrkadlom nad umývadlom, prázdnymi poličkami a prázdnou lekárničkou. Vedľa kúpelne bola spálňa s veľkou posteľou, prázdnymi skriňami a prázdnym nočným stolíkom (pri ktorom sa Danovi zazdalo, že zacítil závan nejakého lacného dámskeho parfému). Na pravom konci chodby bol priechod do veľkej miestnosti. V prvej polovici bola pri stene obývacia stena s televízorom, prázdymi poličkami a prázdnymi skrinkami. Pred televízorom stál kávový stolík a za ním rohový gauč ktorý predeľoval miestnosť na polovicu. Za gaučom stál jedálenský stôl a za ním, pri stene prázdna kuchynská linka.

„Všimol si si niečo, čo by mi uniklo?“ Povedal Ed. „Nejaký odkaz...“

„Nemyslím si, že by som si toho všimol viac než ty, nevidím tu nič nezvyčajné, teda až na to že je tento byt dokonale prázdny. Uprataný, dôkladne vyčistený a sú z neho odstránené všetky veci ktoré by naznačovali, že tu vôbec niekto býval. Nech už tento byt vyčistil ktokoľvek, dal si na tom záležať.“

„Verím, že to urobil Yuri sám, podobá sa to naňho. Tým, že takto vyčistil byt by odradil každého kto by tu chcel niečo hľadať. Teda okrem toho, kto vie čo má hľadať.“

„A ty vieš čo máme hľadať?“

„No ...áno …odkaz.“

„To je dosť málo, nemyslíš?“

„Podľa Yuriho je to očividne dosť. Vedel, že ak nepríde na schôdzku ktorú dohodol on sám budem hľadať odpoveď na to, čo s ním je alebo kde sa nachádza práve v jeho byte. Určite tu preto nechal nejaký odkaz ktorým by mi povedal čo sa deje.“

„Lenže aký odkaz? V tomto byte predsa nič nie je...“

„Nie, nie. Určite tu niečo je. Ako poznám Yuriho, nenechal by tu odkaz, ktorý by bolo ľahké vidieť. Musíme sa viac snažiť.“

„Vidieť...“ Zašepkal si Dan pre seba. „To je ono!“

„Prišiel si na niečo?“ Spýtal sa Ed, no odpovede sa nedočkal. Dan vyštartoval ako strela do spálne, kľakol si pred nočný stolík, otvoril zásuvku a zhlboka sa nadýchol akoby na niečo čakal ….no nič sa nestalo.

„Mával Yuri dámske návštevy?“ Spýtal sa Dan. „Vieš ako to myslím....“

„Nie. To určite nie!“ Zvolal Ed. „Yuri je veľmi konzervatívny človek, introvert. Do svojho bytu nepúšťa takmer nikoho. Prečo sa pýtaš?“

„Táto zásuvka...“ Povedal Dan a uhol sa Edovi ktorý si prázdnu zásuvku začal zblízka prezerať, pretože pochopil, že sa mu Dan snaží dať najavo, že s ňou niečo nieje v poriadku.

„Áno, prázdna ako keď sme ju prezerali prvýkrát.“ Povedal Ed. „Dan, ja v nej nič nevidím!“

„Nejde o to čo vidíš, ide o to čo cítiš...“

Ed sa odmlčal, strčil nos do zásuvky a zhlboka sa nadýchol. „Páchne.“ Povedal.

„Zretelne nejaký lacný parfém, ale čo je podstatné – dámsky.“ Povedal Dan. „Niekto ním vystriekal celú zásuvku. Očividne nás tým chcel na niečo upozorniť.“

„Kde v byte zvyčajne môžeš nájsť dámsky parfém?“ Spýtal sa Ed, ktorý pochopil kam tým Dan smeruje.

„Pri zrkadle!“ Zvolali, uvedomujúc si kde zvyčajne necháva Becka povaľovať ten svoj.

Prešli do kúpelne, kde bolo jediné zrkadlo v celom byte, no poličky vôkol neho boli prázdne. Dan sa naklonil nad umývadlo a po každej z nich prešiel prstom zvrchu aj zospodu zatiaľ čo si ich zblízka obzeral, nič však nenašiel. No v tom ho čosi zarazilo. Začal poťahovať nosom, zacítil ten istý lacný parfém ako cítil v zásuvke pri posteli. Naklonil sa k zrkadlu, zhlboka si nosom potiahol vzduch do pľúc.

„Takže toto bolo to miesto odkiaľ sa ten pach šíri.“ Pomyslel si Dan. No ako vydýchol vzduch zo svojich pľúc, niečo ho zarazilo ešte väčšmi. Na zrkadle sa pod jeho dychom objavil zhluk čísel napísaných prstom do oparu na skle. Dan rýchlo dychom pokryl väčšiu časť zrkadla čím sa odhalil celý nápis:

OCR
16
2940

„Tak, teraz sa čiň ty Ed.“ Povedal Dan a odstúpil dva kroky od zrkadla aby mal lepší výhľad na celý nápis.

„Orange Citydisc Railcity. Hlavná vlaková stanica....“ Skonštatoval pohotovo Ed.

„...úschovňa batožín. Skrinka číslo 16.“ Doplnil ho Dan.

„A posledné štvorčíslie bude číselná kombinácia od skrinky.“ Pokračoval Ed. „Volám taxi...“

„V poriadku.“ Povedal Dan a vyšli z bytu.

Úschovňa batožín na hlavnej stanici bola plne samoobslužná. Jednoducho ste si vybrali ktorúkoľvek skrinku, na ktorej svietilo zelené svetielko na znak toho, že je voľná. Uzavreli do nej svoju batožinu a na číselnom zámku zadali ľubovolnú kombináciu štyroch čísel s ktorými ste túto skrinku neskôr otvorili. Takto ste si mohli bezplatne uschovať svoju batožinu na 48 hodín zatiaľ čo ste si ako turista šli prezerať mesto alebo čakali niekoľko hodín na ďalší spoj a nemuseli ju vláčiť so sebou a báť sa že vás okradnú.

„14, 15, 16 ….tu je to!“ Zvolal Dan.

„2940“ Povedal Ed, zatiaľ čo sa Dan nedočkavo vrhol na zámok.
„Viem, pamätám si to.“ Povedal Dan a zadal kombináciu do klávesnice na zámku. Svetielko na dverách skrinky sa zmenilo z červenej na zelenú. Dan otvoril skrinku a uvidel jej obsah....

„No ták, čo v nej je?“ Spýtal sa rovnako nedočkavý Ed.

„Obálka..“ Povedal Dan a vytiahol zo skrinky bielu nezalepenú obálku. „...s mojím menom“.

„Čo?“ Spýtal sa Ed s nechápavým výrazom na tvári.

Dan z obálky vytiahol poskladaný list papiera a obálku, na ktorej stálo Pre Dana, mlčky podal Edovi. Na poskladanom liste papiera bol odkaz napísaný rovnakým úhľadným rukopisom ako menovka zvončeku bytu číslo 3.

Milý Dan

Ešte sme sa nestretli, ale ak čítaš tieto riadky, znamená to, že tvoj intelekt je skutočne na úrovni ako ho popisoval Edgar. Áno, nedávno mi o tebe rozprával a chcel som sa s tebou stretnúť osobne. Bohužiaľ, nečakané okolnosti ma prinútili urýchlene opustiť krajinu a tak neostáva nič iné, než odložiť naše stretnutie na neurčito. Ak sa nemýlim, Edgar práve teraz stojí vedľa teba a nechápavo na teba pozerá. Odkáž mu, že som v poriadku a že sa o mňa nemusí strachovať. Chudák totižto o ničom nevie, nepovedal som mu, že odchádzam. Dúfam že mi vy dvaja túto malú hru nebudete mať za zlé. A mimochodom, Edgar spomínal, že niečo podobné by sa ti zrovna hodilo a ja to už vzhľadom na okolnosti viac potrebovať nebudem. Preto ber obsah obálky ako taký malý darček na uvítanie.

S pozdravom Yuri Mazipov

„Dan! Povieš mi konečne čo sa tu deje...“ Povedal Ed, keď zbadal že Dan zodvihol zrak od dopisu, ktorý zvieral v ruke. „A povieš mi čo robí v obálke toto?“

„Na, však si to prečítaj sám. A zatiaľ mi ukáž tu obálku.“ Povedal Dan a podal Edovi dopis, zatiaľ čo si z jeho rúk zobral obálku, ktorej zvyšný obsah hneď začal skúmať.

„Tse, to je celý on.“ Povedal úsmevne Ed a zdvihol zrak od dopisu. „Vždy vie prekvapiť v tej správnej chvíli.“

„S tým darčekom si robí srandu?“ Spýtal sa Dan neisto.

„Obávam sa, že nie. Ako ho poznám tak to myslí smrteľne vážne.“

„Takže, čo teraz?“

„Nuž, myslím, že ohľadom záhady Yuriho zmiznutia sme zistili všetko čo chcel aby sme zistili.“ Povedal Ed. „Tu toho už viac nespravíme. Ideme na kávu?“ Spýtal sa s úsmevom.

„Dobrý nápad. Mimochodom, nepoznáš v okolí nejaké kvetinárstvo? Potrebujem zohnať biele ruže pre Becku.“

„Áno, LOVINK na Rue du Cendrier.“ Povedal Ed. „Neďaleko poznám skvelú kaviareň.“

„Výborne, poďme.“

„Ou a Dan. Príď dnes na večeru, bude pekné keď ťa bude mať Becka v deň svojich narodenín pri sebe už od rána.“

Ďalšie ráno sa Becka zobudila s pocitom akoby niečo nebolo na svojom mieste. Rukou pohladila vankúš vedľa seba a vtedy si to uvedomila. Dan bol preč! Nesmelo rozlepila oči a na stolíku pri posteli zbadala lístoček z odkazom...

Čakám ťa pri raňajkách.

Dan ♥

Netrpezlivo vstala z postele a v pyžame zbehla dole do kuchyne. Už vo dverách ju však zozadu prepadol Dan a rukou jej zakryl oči.

„Dobré ráno.“ Povedal a nežne ju pobozkal na krk. Prešiel s ňou pár krokov cez kuchyňu a odokryl jej oči. „A všetko najlepšie k narodeninám.“ Dodal.

Uprostred kuchynského stola stála biela ruža v úzkej sklenenej váze. Pod ňou ležala veľká biela obálka. „To je pre teba.“ Povedal Dan.

„Och Dan!“ Zvolala Becka, vzala si vázu s ružou do rúk a zhlboka k nej privoňala. Potom svoju pozornosť presunula na samotnú obálku. „Čo je to?“ Spýtala sa.

„Uvidíš.“ Usmial sa Dan.

Becka netrpezlivo nazrela do otvorenej obálky a vytiahla z nej list papiera. Začala čítať. Ako jej oči brázdili po riadkoch papiera, výraz na jej tvári odrazu skamenel. „Dan. DAN!“ Zvrieskla a hodila sa mu okolo krku. V ruke stále zvierala papier ktorý v nej vyvolal toľkú radosť – List vlastníctva bytu číslo 3. na Rue de la République, napísaný na meno Daniel Keen. „Dan, ty si kúpil byt! To je úžasné!“ Zvolala.

„Nuž, nie tak celkom.“ Povedal Dan. „Pravdupovediac som ten byt získal vďaka Edovi. Mali by sme sa mu poďakovať.“

„Nie tak celkom?“ Spýtala sa Becka.

„No len to s tou vďačnosťou nepreháňajte!“ Zvolal Ed ktorý práve vošiel do miestnosti. „Všetko najlepšie Becka.“ Povedal, pobozkal ju na čelo a podal jej bonbonieru ovinutú červenou stužkou s veľkou, ručne viazanou mašľou. „Dan, dobre vieš, že s tým bytom som v tom nevinne.“

„Tak poviete mi konečne niekto ako to bolo s tým bytom?“ Dožadovala sa vysvetlenia Becka. Ed sa ujal slova. Porozprával jej všetko, čo sa dialo deň pred jej narodeninami: To ako dostal šifrovaný odkaz od svojho starého priateľa, ako sa oňho obával a prečo vlastne požiadal Dana o pomoc. Ako našli prázdny byt, v ňom skrytý odkaz na zrkadle a ako nakoniec našli obálku so správou na vlakovej stanici.

„Uf!“ Povzdychla si Becka s prívalu informácii, ktoré akurát vstrebala. „Vy dvaja sa teda nikdy nenudíte, všakže?“ Spýtala sa podpichovačne.

„To teda nie.“ Povedal s úsmevom Ed. „No a potom sme s Danom šli na kávu a pozval som ho na večeru. Zvyšok už poznáš sama.“ Dodal. „Myslím že som nič nevynechal, je tak Dan?“

„Áno, povedal si viacmenej všetko podstatné.“ Povedal. „Viacmenej, všetko podstatné.“ Pomyslel si v duchu Dan. „Vynechal si len jeden podstatný detail. A to, že si o celej tejto hre od začiatku vedel. A nielen, že si o nej vedel, ty si ju dokonca sám vymyslel. Vedel si o tom, že sa snažím zohnať byt do Beckiných narodenín a keď si sa dozvedel o tom, že tvoj priateľ potrebuje náhle opustiť krajinu, dostal si nápad ako sa so mnou znova trocha zahrať. Povedal si mu o svojom pláne a on súhlasil. Všetko ste pripravili spoločne, vypratali byt, prepísali list vlastníctva a napísali dopis s vysvetlením. V ďalší deň si už len stačilo privstať, položiť mi odkaz na nočný stolík, zaniesť obálku do skriniek na vlakovú stanicu, rýchlo sa vrátiť do bytu, napísať odkaz v kúpeľni, vystriekať zrkadlo a nočný stolík lacným dámskym parfémom a opustiť byt nechajúc za sebou otvorené dvere. Potom už len stačilo prísť na most, počkať si na môj príchod a sledovať ako ti pomaly hltám návnadu aj s navijakom. Och, drahý Ed, takmer ti to vyšlo, takmer som ti to naozaj celé uveril. Avšak, zabudol si na jeden jediný detail... Písmo na obálke, písmo na dopise, rovnako ako aj písmo na Yuriho zvončeku. Úhľadné okrasné písmo s rovnakým sklonom. Na všetkých troch veciach totožné. A písmo na zrkadle? Rovné, neúhľadné, trocha roztrasené, bez sklonu. Veľmi podobné písmu na kartičke ktorú si mi nechal v ráno pri posteli. A teraz si tu stojíš, s úsmevom na tvári a výrazom neviniatka. Si skutočne skvelý herec Ed. Ale tentokrát ti nejdem kaziť radosť, tentokrát ťa v tom nechám. V tom, že si vyhral. Ale len počkaj! Za ten byt sa ti odvďačím rovnakým spôsobom ako ideš ty na mňa ….hrou. Ešte neviem, čo si pre teba vymyslím, ale už teraz vedz, že sa máš na čo tešiť, Edgar Gray.“

„Neviem ako vy dvaja,“ prehovoril Ed. „Ale ja by som si dal raňajky.“

„Preboha raňajky!“ Zvolala Becka keď si uvedomila, že väčšinou je to ona kto robieva raňajky a dnes tu ešte stále stojí len v pyžame.

„Nič sa neboj, Dan urobil palacinky.“ Povedal Ed. „Ty sa choď prezliecť a my s Danom zatiaľ prestrieme na stôl.“

Becka sa len mlčky usmiala na dvojicu mužov ktorý vedľa nej stáli, viac šťastná z toho ako títo dvaja spolu vychádzajú, než z darčekov ktoré dostala. „I keď ….BYT!“ Spomenula si celá nadšená a uvedomila si že list vlastníctva ešte stále zviera v ruke. Položila ho na stôl. Otočila sa na Dana, pritiahla si ho k sebe, venovala mu nežný bozk a zašepkala mu do ucha... „Zbožňujem ťa!“. Následne sa otočila a odbehla sa prezliecť.