Archanjeli strážni a Lordi siedmich hriechov - 1. kapitola

PRVÁ KAPITOLA

Cesta za bratom

                Niekedy, veľmi, veľmi dávno Boh stvoril Adama a Evu, prvých ľudí. No len málokto vie, že jeho prvým človekom nebol ani Adam, ani Eva, ale Lilith.

                Lilith bola vzdorovitá a nespútaná. Bola to Adamova prvá žena. Ale so svojim mužom sa neustále hádala, odmietala sa podrobiť jemu, ba dokonca aj samotnému Stvoriteľovi. Boh potom na Adamov popud vytvoril z jeho rebra novú ženu, Evu.

                Eva sa postavila Lilith a vyštvala ju z raja. Boh však nemohol zabudnúť na svoj prvý výtvor a nechal ju sledovať jeho najvernejšími archanjelmi, svätým Michaelom a svätým Luciferom. Sledovali ju až k Červenému moru. Tam sa Lilith na brehu mora rozprávala s démonom.

                Anjeli o tom povedali Bohovi. Ten v návale hnevu sám zišiel na zem, aby sa s ňou porozprával.

                „Čo si myslíš, že robíš Lilith?“ povedal nahnevane.

                „Sama sa rozhodujem nad svojim osudom, Otec.“

                „To ti nedovolím. Budeš poslúchať, čo ti JA poviem.“

                „Stanem sa kráľovnou démonov a budem vládnuť peklu.“

V Bohovi kypel hnev. V ruke sa mu objavil dlhý meč, ktorý mal okolo rukoväte päť malých hláv. Prebodol ním Lilith a sám ju skopol do pekla.

                „Tak si choď! Ale vedz, že Swolypse, meč duší, ťa zapečatí a prídeš o svoje telo.“

Ako Lilith padala do hlbín pekla, stihla ešte vyrieknuť kliatbu.

                „Preklínam ťa, Otec. Ver, že ja sa vrátim a to v podobe tvojej najbližšej dcéry. Budem sa tešiť na naše stretnutie.“

                Boh odvtedy nestvoril človeka vlastnými rukami a ubehlo tisíce rokov.

                Písal sa rok 1992. V prímorskom meste Worthing sa schyľovalo k búrke. V miestnej nemocnici, v ambulancii doktora Rigina sedel veľmi nešťastný pár.

                „Pán a paní Sartipovci, mám tu výsledky testov. Je mi ľúto, že vám to musím povedať, ale pán Sartipa je neplodný, preto je nemožné, aby ste počali.“ Oznámil im doktor Rigin, starý pán s holou hlavou, kde len sem tam boli chumáče vlasov.

                „Ale doktor Rigin, vynecháva mi menštruácia, som náladová, mám chute na veci, na ktoré som predtým ani nepomyslela.“

                „Pozrite. Výsledky vravia, že váš manžel je neplodný. Na druhej strane je zas nepravdepodobné, aby ste mali všetky príznaky tehotenstva, bez toho, aby ste bola tehotná. Sú to pomaly dva mesiace. Na sonografe tiež nič. Ale príďte ešte o šesť týždňov na kontrolu a keď sa nič neobjaví, je mi ľúto. Aj z lekárskeho, aj z etického hľadiska. Ste pokladaní za najslušnejší pár v meste a dieťa vám všetci prajú.“

                „Ďakujeme, pán doktor.“ Sartipovci sa zdvihli a vošli na dažďom zmietanú ulicu.

Na druhé ráno pri raňajkách ani jeden neprehovoril. Pán Sartipa, tridsiatnik s tmavými neposednými vlasmi a hnedými vľúdnymi očami, odišiel na svoju rybársku loď, ktorú pomenoval Šťastná kráľovná. V momente ako vyplával so svojou posádkou na otvorené more, paní Sartipovej niekto zaklopal na dvere domu.

                Zľakla sa, lebo vedela, že jej muž to byť nemôže a nikoho iného dnes nečakala. Prišla ku dverám a pomaly ich otvorila. Stál v nich muž v bielom obleku s prenikavými modrými očami a upravenými čiernymi vlasmi. V ruke držal klobúk.

                „Paní Sartipová?“ oslovil ju.

                „Áno. Želáte si?“

                „Dovoľte, aby som sa predstavil. Moje meno je James a prišiel som vám pomôcť.“

                „Pomôcť?“ nechápala pani Sartipová.

                „Povedzme, že viem o vašom probléme s počatím,“ James sa zrazu tváril veľmi vážne, „Pustíte ma ďalej? Vo vnútri vám všetko vysvetlím.“

                Paní Sartipová, nízke žieňa s krátkymi blond vlasmi a výrazne modrými očami, ostala v šoku. Prezradil snáď doktor Rigin niekomu ich tajomstvo? Prečo by to vôbec robil? Paní Sartipovú zaujalo odkiaľ to vie a nakoniec ho pustila do domu.

                Uviedla ho do priestrannej obývačky. Povedala mu, nech si urobí pohodlie a odišla do kuchyne uvariť čaj, obzvlášť silný pre seba.

                V obývačke bol krb, v ktorom tancoval oheň. Na jeho rímse zopár fotiek, ktoré ukazovali ako pán Sartipa chytil asi osemdesiat centimetrovú rybu alebo jeden z ich najkrajších momentov – svadobná fotka.

Dve sedačky s dlhým kreslom mali nepekný karovaný vzor. Pred kreslom stál malý konferenčný stolík, na ktorom boli noviny a neotvorená pošta. James luskol prstami.

                Niečo puklo a objavila sa žena. Mala čierne oči a dlhé vlasy rovnakej farby. Uklonila sa Jamesovi.

                „Volali ste, pane?“

                „Áno, budem ťa potrebovať.“

Keď paní Sartipová vošla, skoro pustila tácku so šálkami, keď uvidela neznámu ženu. Rýchlo ju položila na stolík a trochu čaju sa pri tom rozlialo. Vzala svoju šálku, sadla si a odpila si veľkým dúškom.

                „Prepáčte, ale to je kto?“ opýtala si nervóznym tónom.

                „Moja asistentka. Volá sa Aliel. Je tu, aby mi pomohla s vaším problémom. Taktiež sa vám chcem ospravedlniť. Nebol som k vám celkom úprimný o tom, kto som.“

                „A kto ste teda? Niečo mi tu začína pekne smrdieť. A nie sú to ryby môjho muža.“

                „Keby som vám to povedal ešte pred dverami, zabuchli by ste mi pred nosom. Som známy, veľmi známy. Poznajú ma pod rôznymi menami, no ja sa prezentujem len dvoma. Jahve a Pán Boh.“

                Paní Sartipová sa začala dusiť čajom.

                „Prosím?“ opýtala sa neveriacky, „Chcete mi snáď nahovoriť, že ste Boh?“

                „Presne tak. Možno vás presvedčí Aliel,“ asistentke sa na chrbte objavili dve veľké biele krídla, „je to totiž anjel. A veľmi schopný.“

                Paní Sartipová prudko vstala. Šálka jej vyletela z ruky a čaj sa rozlial po starom koberci. Zakrývala si ústa, lebo nechcela vykríknuť. Pustila do svojho domu, nejakých divných ľudí a bála sa, čo bude ďalej.

                „Ach. Tohto som sa presne obával. Aliel, prosím ťa.“ Poprosil Jahve, vzal si svoju šálku čaju a oprel sa.

                Paní Sartipová ani nežmurkla a Aliel sa jej objavila za chrbtom. Jedným úderom do krku ju omráčila a zachytila skôr, ako stihla padnúť na zem. Vzala ju na rameno a odniesla do spálne, kde ju položila na veľkú baldachýnovú posteľ. Zatiahla záclony, aby ich niekto náhodou niekto nevidel. Medzitým prišiel do izby už aj Jahve a postavil sa k paní Sartipovej. 

                Položil jej ruku na brucho: „Ja, Jahve, pán anjelovej a ochranca všetkých veriacich a dobrých ľudí, som prišiel k vám, Hannah Sartipová, aby som vám splnil vaše tajné a úprimné modlitby.“

                Objavilo sa oslnivé biele svetlo, ktoré na pár sekúnd zaplnilo celú izbu. Jahve sa potom obrátil k Aliel: „Tu som hotový. Uprav jej pamäť nech si nás nepamätá. Nech si pamätá, že si išla ľahnúť po tom, čo upratala dom a bola unavená.“

                Aliel kývla hlavou a pustila sa do práce. Keď skončila, spolu s Pánom Bohom odišli zo života rodiny Sartipovcoch.

                Šesť týždňov ubehlo ako voda a Pán a paní Sartipovci boli v ordinácii doktora Rigina. Paní Sartipovej práve robili sonograf a doktor mal na tvári veľmi prekvapený výraz.

                „Neviem, ako je to možné, ale som rád, že vám môžem oznámiť, že ste tehotná. Vidíte? Tu je vidno plod.“

                Paní Sartipová bola šťastím bez seba. Jej aj pánovi Sartipovi vyhŕkli slzy. Objali sa. Pán Sartipa pobozkal svoju ženu na čelo a potom sa obrátil k doktorovi.

                „Pán Rigin, dá sa povedať, či to bude dievčatko alebo chlapček?“

                „Teraz je na to ešte moc skoro. Ale nebojte sa. Hannah bude chodiť na kontroly a o pár mesiacov to budeme môcť určiť s istotou. Ale nechápem, ako je to možné, keď vezmem do úvahy vašu situáciu.“

                „Pán doktor,“ ozvala sa paní Sartipová so slzami v očiach a úsmevom od ucha k uchu, „ostáva nám len veriť, že to je boží zázrak.“

                Ubehlo dvadsať rokov a Lucy Sartipová vybehla z Worthingovskej strednej školy s maturitným vysvedčením v ruke. Lucy bola stredne vysoké dievča s hustými hnedými vlasmi a hnedo-zelenými očami. Dobehla domov a mame, ktorú našla v kuchyni, ukázala vysvedčenie: „Pozrime sa na to, kto tu dnes skončil strednú? Samé A-čka, jedno B? Teda Lucy, kto už je šikovnejší ako ty?“

                „Oliver z druhej triedy mal samé A-čka,“ Lucy sa trochu zapýrila, „otec je zas na mori?“

                „Áno, majú teraz dobrú sezónu, tak to chce využiť,“ vzala si lyžičku, nabrala si polievku, ktorú práve varila a ochutnala ju, „ešte chvíľu. Mimochodom, keď je z teba už dospelá žena, aký máš plán na leto?“

                „Mami, na leto? Ja si chcem dať voľno celý rok pred tým ako pôjdem na výšku.“

                „A čo chce slečna robiť celý jeden rok?“

                „Na začiatok by som chcela ísť za Mackom do Londýna.“

Mack Daboore bol synom ich vzdialených príbuzných. So Sartipovcami sa poznajú už dlho. Keď paní Sartipová čakala Lucy, Mack mal iba päť rokov. No keď prišla Lucy na svet, s Mackom si neuveriteľne rozumeli, že by jeden povedal, že sú súrodenci. Potom sa však odsťahovali do Londýna a s Lucy udržovali kontakt len telefonicky alebo mailom.

                „Nežije teraz Mack náhodou sám?“ spýtala sa paní Sartipová.

                „Veď práve. Chcem si užiť trochu voľnosti.“

                „Dobre, ale pred tým mu zavolaj. Nie, že ho prepadneš nepripraveného.“

                „Okej!“ Lucy si vzala vysvedčenie a vybehla do svojej izby na poschodí. Bola to priestranná miestnosť s veľkou dvojkrídlovou skriňou v rohu. Vedľa nej stála knižnica plná kníh. Na opačnej strane izby bola posteľ tak veľká, že by sa na ňu aj dvaja zmestili. Na stole bol taký neporiadok, ako sa na správneho študenta patrí. Laptop, obrovská kopa nikdy neotvorených učebníc zo školy, nespočet kresieb, ktoré kreslila, aby zabila čas a jej mobilný telefón. Vzala ho a v zozname našla Mackovo číslo. Vytočila ho a začalo to zvoniť.

                „Prosím?“ ozval sa hrubý mužský hlas.

„Ahoj, Mack. To som ja Lucy. Mám na teba prosbu.“

„To je mi prekvapenie. No počúvam sestrička, čo potrebuješ?“ 

                „Dneska som odmaturovala. Mimochodom, na skoro samé A-čka. Ale o tom, potom. Chcela by som ťa prísť pozrieť do Londýna. Kedy by som mohla prísť?“

„Počkaj chvíľku. Zavolám ti naspäť.“ Mack vo svojom dvojizbovom byte s obývačkou a spálňou začal hľadať diár. Vošiel do svojej spálne. Na stene oproti visel zarámovaný dres jeho obľúbeného basketbalového tímu Washington Wizards. Pod ním sa tiahla úzka posteľ s neustlanou perinou a pri nej malý nočný stolík s rádiobudíkom. Vedľa postele stál malý pracovný stôl. Na ňom bol zapnutý laptop a veľa porozhadzovaných papierov. Napravo od dverí stála veľká vstavaná skriňa s posuvnými dverami. Mack podišiel k stolu a začal hľadať diár, čím rozhádzané papiere boli ešte viac rozhádzanejšie. Tam ho nenašiel a pozrel sa smerom k nočnému stolíku ale tam okrem budíka nebolo nič iné. Cez malú kuchynku sa vrátil naspäť do obývačky. Bola zariadená celkom vkusne. V pravom rohu bol malý stolík na neporiadok, ako malé papieriky, perá a noviny, prípadne poštu. Stolík bol obklopený z každej voľnej strany veľkou červenou sedačkou. Oproti bol 120 palcový tenký televízor, ktorý stál na stolíku navrhnutý priam naňho. Na stolíku bol ešte DVD prehrávač a hracia konzola PlayStation 3. Medzi sedačkami a televízorom bol ešte malý presklený stolík, na ktorom ležali ovládače k televízoru a DVD prehrávaču. Mack však ani tu nikde diár nenašiel, tak sa vrátil do haly, kde mal bezkáblový telefón, z ktorého práve volal s Lucy. Keď prišiel k nemu, všimol si, že vedľa telefónu leží diár a povedal si sám pre seba: „Mack, ty si ale tĺk.“ Vzal diár a pozrel doň, na najbližší mesiac tam nemal zaznačené nič iné len jedno slovo ku koncu júla, ElectroExpo. Položil diár a zavolal späť Lucy.

                „Počúvam?“ ozvala sa Lucy.

                „No na celý mesiac nič nemám, tak príď kedy chceš. Len mi to daj vedieť, aby som ťa čakal. Ako vôbec prídeš? Dovezie ťa Ernie?“

                „Nie. Otec je na mori. Chcela by som ísť vlakom.“

                „Vlakom?“ začudoval sa Mack, „Nechceš ísť radšej lietadlom?“

                „Nie! Vieš predsa, že sa bojím lietania.“

                „Tak sa teda priprav na dlhú cestu. To pôjdeš minimálne deň.“

                „Nevadí. Tak ja by som zajtra odišla, to bude streda. Mohol by si ma teda v piatok čakať na stanici? Ja ti ešte zavolám, že kedy budem prichádzať.“

                „Okej, tak sme dohodnutí. V piatok ťa čakám.“

                „Vďaka braček. Teším sa na teba.“ Poďakovala sa mu Lucy.

                „Nápodobne. Maj sa.“ Mack položil telefón.

Lucy ho položila tiež a začala sa baliť. Lucy si rada pospí a tušila, že ráno by to nemusela stíhať. Zo skrine vytiahla veľký kufor a začala doňho hádzať veci. Potom si objednala taxík na pol deviatu na zajtrajšie ráno a zvyšok dňa strávila vonku so spolužiačkami, s ktorými oslávila koniec školy.

                Na ďalšie ráno vstala o štvrť na deväť. „Ešte, že som sa zbalila včera,“ povedala si v duchu a rýchlo sa šla umyť.

                Keď sa trepala s kufrom po schodoch, vonku už na ňu čakal taxík, ktorý dal o sebe vedieť zatrúbením.

                „Veď už sa vlečiem,“ povedala do prázdneho domu. Vyšla na ulicu.

Keď ju taxikár videl, ako sa trápi s kufrom, vystúpil zo svojho auta a utekal jej pomôcť. Bol to muž v strednom veku, mal krátke čierne vlasy, ale jeho oči tiež pôsobili dojmom, že sú celé čierne, také aké mávajú vrany. To Lucy trochu vystrašilo, ale nedala to na sebe poznať. Taxikár naložil jej kufor do auta a povedal jej aby si sadla dozadu. V taxíku hrala rytmická pesnička, ktorá sa dobre počúvala. Bolo v ňom čisto, len na spolujazdcovom sedadle boli nejaké papiere a malý žreb. Keď muž nastúpil, spýtal sa: „Kam to bude?“

„Na vlakovú stanicu, prosím.“

„Jedna vlaková stanica sa už nesie.“ Muž aj napriek strašidelnému výzoru pôsobil sympaticky a pustil sa s Lucy do rozhovoru.

„Kamže idete?“

„Do Londýna. Za kamarátom.“

„Priateľ?“ spýtal sa taxikár zvedavo.

„Haha, to nie. Nie je to môj frajer, ak sa na to pýtate. Je to kamarát, s ktorým som vyrastala. Je mi skoro ako brat“

„Aha, chápem. A čo v Londýne?“

„Ešte neviem. To budem musieť vymyslieť, až keď tam prídem.“

„Fajn, už nebudem vyzvedať ďalej, ale zoberte si tento žreb ako vďaku za príjemný pokec.“ Podal jej žreb z kopy papierov.

„Heh, ďakujem.“ Schovala si ho do peňaženky.

Taxi po asi 15 minútach zastavil pred stanicou.

                „Tak to bude šesť libier.“

                „Nech sa páči.“

„Ďakujem a šťastnú cestu.“

„Vďaka a do videnia.“ Lucy vystúpila spolu s taxikárom, ktorý jej ešte z auta vytiahol kufor a odišiel. Lucy pokračovala ďalej na stanicu a namierila si to rovno k okienku, aby si kúpila lístok.

„Dobrý deň.“ Pozdravil muž za okienkom svojho klienta.

„Dobrý.“

„Kam to bude?“

„Londýn.“

„Štyri libry poprosím. Jeden vlak akurát prišiel do stanice, takže ho v pohode stihnete.“ Oznámil jej muž.

Lucy mu podala päť libier. Vzala si výdavok a lístok.

„Výborne, ďakujem.“ Lucy sa pozrela na lístok a zistila, že jej vlak stojí na prvom nástupišti.

Prišla na nástupište a vlak tam už čakal, pripravený na odchod. Bol to starý osobný vlak. Lucy rýchlo nastúpila a hľadala nejaké kupé, kde by sa zložila. Po chvíľke našla kupé s jedným pánom, ktorý spal.       Lucy po tichu vliezla dnu, aby ho nezobudila. Keď si sadla, vytiahla z peňaženky žreb od taxikára aj nejakú mincu a zotrela žreb. Na žrebe bolo napísané jediné slovo, KATASTROFA. Muž sa prebral, mal prenikavé čierne oči ako vrana a povedal:

 „Slečna, práve si zotrela jeden zo žrebov smrti.“

Lucy v šoku vyskočila na rovné nohy a spýtala sa muža:               „Kto ste?“

                Muž sa pozrel svojimi čiernymi očami na ňu a tej došlo, že sa pozerá na taxikára, ktorý ju ani nie pred desiatimi minútami vysadil pred stanicou.

                „Ale, ale. To ste už na mňa zabudla? To ma zabolelo.“

Lucy začala panikáriť.

„VY?! PÝTAM SA, KTO STE?!“

                „Ale, ale. Buď trochu slušnejšia k Lordovi.“ Taxikár bol pokojný a očividne sa bavil na tom ako je Lucy nervózna.

                „K Lordovi?“

                „Áno, ja som jeden z Démonských Lordov, Lord Lenivosti, BELFEGOR.

Ten žreb čo som ti dal a čo si zotrela je jeden zo slabších. To ale neznamená, že katastrofa je niečo,

čo môžeš brať na ľahkú váhu. Radšej by som sa niečoho držal, lebo to nebude pekné.“

                „Ale prečo ja? Či to bola len náhoda, že som práve ja dostala ten žreb?“

                „Nie, nebola to náhoda. Vedel som, že tu dnes budeš.“

                „Ja to nechápem. Čo som vám spravila?“

                „To je jednoduché, v budúcnosti by si pre nás, Lordov, mohla, ale aj nemusela znamenať potenciálnu hrozbu, čiže sa ťa podľa môjho názoru treba zbaviť čo najskôr. Ale máš šťastie, že si dostala tento žreb smrti. Smrť tu určite bude, ale nemusí to byť nutne tvoja smrť. Ak by si to náhodou prežila, vyvaruj sa týmto žrebom. existuje sedem žrebov, ktoré by si nechcela zotrieť, žreby Lordov. Teda vlastne už len šesť, lebo ja sa už do ľudského sveta môžem dostať kedy chcem. Zotri jeden taký a budeš musieť čeliť mne podobným.“

                „Nechápem, akú by som ja mohla pre vás znamenať hrozbu?“ Lucy sa domáhala odpovede.

Belfegor sa zlovestne usmial, postavil sa a pozrel von cez okno.

                „No. No. Naša katastrofa vlaku sa blíži, ak ju prežiješ, možno sa to dozvieš. Zatiaľ sa maj.“

Belfegor zmizol a neostala po ňom ani stopa.

                Krátko na to vošiel vlak do tunelu. V kupé sa rozsvietilo svetlo, ktoré ale začalo blikať a Lucy cítila, že niečo nie je v poriadku. Vybehla z kupé, aby varovala ostatných cestujúcich, ale bolo príliš neskoro. Tunel sa začal rúcať a rušeň zasiahla spŕška balvanov, ktoré spôsobili jeho výbuch. Vlak sa vykoľajil a nabúral do steny tunelu. Rušeň vzal so sebou z koľajníc aj pár vagónov za ním a otriasol tunelom tak, že kamene v tuneli spadli a zatarasili oba vstupy do tunelu. V čase výbuchu bola Lucy práve vo dverách svojho kúpe, keď ju výbuch a otrasy vlaku hodili naspäť do kupé, kde narazila hlavou do steny a po sedačke sa zviezla na podlahu a ostala ležať v bezvedomí.

V tuneli to vyzeralo ako po výbuchu. Nečudo keď tam vybuchol vlak, ktorý sa vykoľajil a nabúral do steny tunela. Výbuch zasiahol aj ďalšie dva vagóny za rušňom. Rušňovodič aj cestujúci

v prvých dvoch vagónoch boli mŕtvi. V ostatných vagónoch boli niektorí cestujúci len ľahko zranení – škrabance a odreniny alebo ťažko zranení, ktorí boli buď v bezvedomí alebo mali niečo zlomené. Tím sa snažili pomôcť tí, ktorí boli menej zranení.

Medzi nimi bolo aj 19-ročné dievča. Malo peknú tvár, zelené oči a rovné dlhé hnedé vlasy. Pomáhala nejakému mužovi, ktorý mal pravdepodobne zlomenú ruku.

„Ste v poriadku?“ pomohla zranenému vstať a nechať ho sadnúť si. Potom sa otočila k ostatným a povedala.

„Vy, čo ste v poriadku, postarajte sa o zranených, potom prezrite zvyšok vlaku.“

Z davu sa postavil nejaký veľký a svalnatý muž v červenom tričku.

                „A kto si myslíš, že si, že nám tu takto rozkazuješ?“ muž zrejme nebol zvyknutý na to, že mu niekto niečo káže, ale žena, ktorá bola pri ňom sa ho snažila upokojiť.

                „Zlato, kašli na to, to dievča má pravdu, musíme im pomôcť.“ Muž sa otočil k svojej partnerke.

„A čo ona? Ona nemusí pomáhať? Je snáď niečo viac ako my?“

V tej chvíli došla dievčaťu trpezlivosť, doslova priskočila mužovi cez celý vagón a chytila ho za tričko.

                „Pre takých ako ty som naozaj niečo viac. Prestaň reptať a pomôž im, ja sa idem pozrieť von.“ Povedalo dievča a muž mal pocit, že jej oči zasvietili na červeno. Muža ani neprekvapili červené oči ako to, že ho držala ruka nejakej obludy a nie ľudská, dievčenská ruka. Všetci prítomní boli prekvapení ako také útle žieňa dokázalo zdvihnúť veľkého chlapa a hlavne všetci zízali na jej ruku. Keď ho pustila, muž sa zosypal na zem. Jeho partnerka k nemu priskočila a pozerali sa ako dievča odchádza. Muž zaostril na pravú ruku, ktorá ho držala, ale tá bola normálna. Muž zo šoku následne omdlel v partnerkinom náručí.

Dievča vyšlo z vlaku cez rozbité okno, lebo dvere boli zničené a nedali sa otvoriť. Opatrne ním preliezla a nasmerovala si to k rušňu, ktorý bol v plameňoch. Keď prišla k nemu v duchu si povedala: „Paní moja, ospravedlňujem sa ale použijem jednu zo síl Bohov, ktorú ste mi darovali.“

Dievča sa nadýchlo a tým najchladnejším severským vzduchom oheň uhasila. Potom skontrolovala rušeň aj vagóny za ním, ale zistila, že nehodu nikto neprežil. Pomaly, jedného za druhým, povyťahovala von ich telá a pomodlila sa za ich duše.

                Dievča pokračovalo ďalej k zatarasenému východu. Postavila sa pred horu skál, zmenila ruku zase na tú obludnú a udrela do kamennej bariéry. Skaly sa rozleteli ako po výbuchu a uvoľnili východ. Dievča sa nadýchlo čerstvého vzduchu a tentoraz zmenila nohy, ktoré pripomínali kopytá a vďaka ním prebehla celý tunel v krátkom okamžiku k druhému zatarasenému východu, ktorý podobne ako prvý jedným úderom obludnej ruky vypratala od skál.

Keď vyšla z tunela, začula zvuk helikoptéry. Napadlo ju, že by ju mohol niekto otravovať otázkami a tak, sa rozbehla smerom do neďalekého lesa. Krátko na to sa objavila helikoptéra a záchranka. Záchranári ošetrovali ľahko zranených, zatiaľ čo helikoptéra prevážala do nemocnice vážne stavy. Medzi nimi bola aj Lucy.

Na druhý deň, v nemocnici, Lucy ležala vo svojej izbe, síce stále v bezvedomí, ale mimo ohrozenia života, keď sa zrazu otvorili dvere jej izby a v nich sa zjavil muž.

                Muž vošiel do miestnosti. Vyzerala ako každá iná nemocničná izba. Dve postele, ktoré delil záves. Prvá posteľ bola neobsadená a muž prešiel cez izbu k druhej posteli, na ktorej ležala Lucy. Muž si prisadol k nej a zahľadel sa na Lucy hnedými očami. Pomaly jej na čelo položil svoju veľkú ruku. Lucy sa ani nepohla. Chvíľu sa nič nedialo, no potom začala mužova ruka žiariť. Pomaly ju stiahol k sebe a Lucy otvorila oči.

                „Čože? Kde som to? Čo sa stalo?“ Lucy si všimla, že jej niekto sedí na posteli. To ju vyľakalo a zároveň aj prebralo a sadla si.

                „Kto ste?“ spýtala sa muža, skôr než si ho obzrela.

                „Tss, Lucy. Si ma už sakra dlho nevidela, keď ma už ani nespoznáš.“ Muž sa na Lucy usmial a tá hneď zistila, že to je Mack. Bol to veľký chlap. Mal milú, úprimnú tvár, hnedé oči a strapaté čierne vlasy.

                „Mack? Bože, vôbec som ťa nespoznala.“ Pretrela si oči a chcela Macka objať, ale potom si všimla, že je na prístrojoch a všetky tie kábliky a hadičky jej to nedovolili. Mack si to všimol, vstal a objal ju on.

                Keď sa odtiahol, Lucy sa ho spýtala.

                „Kde to vlastne som?“

                „V nemocnici.“

                „V nemocnici? Ako som sa sem dostala?“

                „Nepamätáš? Mali ste vlakovú nehodu, mala si šťastie, že si prežila.“

„Vlakovú nehodu?“ V tom momente ako to povedala, si spomenula na tajomného taxikára menom Belfegor a na to ako zotrela žreb smrti. Čo bolo však potom si už nepamätala. V duchu si vravela sama pre seba: „Už viem, čo sa stalo. Prepáč brácho, toto ti nemôžem povedať.“

„Kľudne môžeš. Presne viem, čo sa stalo. Ako si zotrela žreb smrti i to, že si sa stretla s Belfegorom.

                To Lucy zarazilo. Čítal jej snáď myšlienky. Znovu si v duchu vravela pre seba:

                „Sakra, ako to všetko vie?“

                „Za prvé, počujem tvoje myšlienky, takže sa pokojne rozprávaj priamo so mnou. Za druhé, mám aj schopnosť liečiť a uzdravovať. To ja som ťa prebral z bezvedomia.“ Lucy len pozerala naňho a potom sa ozvala ona.

                „A za tretie mi povedz kto si? A ako si ma tak rýchlo našiel?“

Mack sa na Lucy len usmial a pokračoval.

                „Za tretie, som to stále ja, Mack Daboore, tvoj veľký kamarát.“ dopovedal s úsmevom na tvári, ale tá sa v momente zmenila na prísny pohľad a pokračoval „Ale zároveň som aj zoskupiteľ Archanjelov – Boriel.“

                Lucy sa nedokázala ubrániť pocitu, že si z nej Mack uťahuje a nahodila malý úškrn.

                „Počkať, počkať, počkať. Boriel? Zoskupiteľ Archanjelov? Mack, kedy si sa dal na drogy?“

Mack čakal, že mu to asi nebude hneď veriť a pokojne pokračoval.

                „Myslím to vážne a potom čo sa ti stalo by si mi mohla aj veriť. Démonskí Lordi a žreby nie sú len výplodom tvojej fantázie, naozaj existujú. A to, že ti viem čítať myšlienky by mal byť tiež dostatočný dôkaz.“

                „Fajn, dajme tomu, že ti verím, zatiaľ. Stále si mi nepovedal ako si ma našiel? Nebodaj si vedel, že sa toto všetko stane?“

                „To nie. Volala mi tvoja mama, že vraj jej volali z nemocnice a tá volala mne, aby som

zistil ako na tom si.“     

Lucy si pomyslela: „Drahá mamička.“

Na to sa ozval Mack: „Najdrahšia, veru tak. Utekaj jej zavolať.“

Lucy si zasa v mysli povedala: „Myslím, že mi tá jeho schopnosť polezie krkom.“

                „Ja to počujem, Lucy.“

                „Určite mi to polezie krkom.“ Povedala Lucy tento krát nahlas.

„Ale, Mack, ako si môžem ísť zavolať, keď som na prístrojoch?“ Lucy ukázala na hadičky, ktoré ju nepustili z postele.

                „Moment.“ Mack vyšiel z izby. Po chvíľke sa vrátil aj s doktorom, ktorý si všimol, že sa Lucy prebrala z bezvedomia. Okamžite jej skontroloval ostatné životné funkcie a len krútil hlavou, ako je to možné, keď ešte včera bola v ohrození v života.

                Mack ho poprosil, či by nemohol Lucy dať dole všetky tie hadičky, aby si mohla zavolať domov. Doktor ešte spravil pár testov a keď usúdil, že Lucy je naozaj v poriadku, teda až na zlomenú nohu, nevidel v tom problém.

                Lucy poďakovala, vzala si barlu a šla na chodbu k telefónu. Zdvihla slúchadlo a vyťukala číslo domov. Párkrát to zazvonilo a potom sa ozval ženský hlas.

                „Prosím? Dom Sartipaovcov.“ Ozvala sa paní Sartipová.

                „Mami, to som ja. Lucy.“

                „Lucy, srdiečko, si celá? Keď som počula, čo sa ti stalo, hneď som volala Mackovi. Našiel ťa? Je tam?

                „Áno, mami. Okrem zlomenej nohy som úplne v poriadku. A Mack ma našiel, rieši niečo s doktorom. Vďaka, že si mu dala vedieť.“            

                „Ach, ďakujem ti, Bože. Som rada, že je to len noha a nič vážnejšie. Do kedy tam budeš?“

                „Netuším do kedy. Uvidíme, čo Mack vybaví a čo mi povedia doktori.“

                „No dobre srdiečko. Som rada, že si celá a zdravá. Papa, ľúbim ťa.“

                „Tiež ťa ľúbim, ahoj.“

Lucy položila slúchadlo na vidlicu, otočila sa a na barle odkrivkala naspäť do izby, ale tá bola prázdna. Lucy si pomyslela:

                „Kde sa ten Mack fláka?“

                „Som za tebou. Doniesol som ti niečo na pitie.“ Keď sa Mack ozval, Lucy sa tak vyľakala, že kvôli jednej nestabilnej nohe spadla na zem. Mack rýchlo odložil poháriky a pomáhal jej vstať.

                „Si celá? Prepáč, nechcel som ťa vystrašiť.“

                „Hej, hej, som celá. To som rozmýšľala nahlas?“

                „Nie, počujem tvoje myšlienky, zabudla si?“

                „No hej, zabudla som.“

                „Nevadí, na to si zvykneš. Vybavil som s doktormi, aby ťa dnes pustili domov, takže sa prezleč a pôjdeme.“

                „A kam pôjdeme?“

                „Ku mne, kam inam by si chcela ísť? Tak sa rýchlo prezleč a pôjdeme. Počkám ťa na chodbe.“

                Keď stáli na nemocničnom parkovisku, Mack sa rozhliadal doprava, doľava:

                „Kde som to sakra len zaparkoval.“

                „Brácho, ty máš ale deravú pamäť.“ Pomyslela si Lucy.

                „Nezabúdaj, že ťa počujem.“

                „ARGH“ Lucy to začalo pekne otravovať.

                „Aha, tam je.“ Ukázal Mack na svoje auto, modrý ford focus. Ako k nemu išli, Lucy začala otravovať ďalšia vec, sadra na nohe.

                „Mimochodom, nemohol som si mi už vyliečiť aj tú nohu?“

                „A ty si chcela aby sa táto nemocnica preslávila zázrakmi? ZÁZRAK!!! Dievča sa po nehode vlaku prebralo z bezvedomia a s uzdravenou zlomenou nohou,“ Mack napodobnil televízneho reportéra, „ Netušil som, že máš rada publicitu.“

                „Nemám, ale otravuje ma to.“

                „Neboj, u mňa ti to dám do kopy.“

Pri aute Mack pomohol Lucy nasadnúť. Nasadol aj on, naštartoval a opustili parkovisko.