Z pastierky Nott

Je skoré ráno, slnečné lúče sa derú spoza pomaly sa plížiacich čiernych mračien. V noci bola búrka, vietor trieskal do okien, mráz na okná zapisoval odkazy svojim tajným jazykom, napadol prvý sneh. Nótt asi nemala včera dobrú náladu, asi tak ako ja. V podstate, od kedy začali tieto nezvyčajné nočné výjavy nemám spánku, prehadzujem sa zo strany na stranu, trpím horúčavou aj keď je vonku hlboko pod podom mrazu. A tie večné nočné mory, vôbec im nerozumiem. Prečo ma v nich akási zvláštna sila ťahá do čierneho lesa, volá ma, láka ma, odolávať tomu pokušeniu ma stojí nemalé úsilie, cítim túžbu, cítim raj, ale viem, že nemôžem.

Dosť bolo fantazírovania takto zavčasu. Otvorím okno a ovanie ma mrazivý vzduch, široko ďaleko počuť len burácanie vĺn severského mora narážajúcich do oceľovo sivých skál a škriekanie aliek ktoré zháňajú čosi pod zub. Pôjdem im dnes hodiť jahňa ktoré uhynulo v noci, nech aspoň ony z neho majú úžitok. Podmienky sú teraz zlé, musíme si všetci navzájom pomáhať, či sme ľudia, či zvery, či sme ľudia správajúci sa zversky. Za dolinou na kopci horí veľká vatra, dnes je teda obetný deň. Kňazi už určite očakávajú prvých záujemcov o očistenie sa od trestu bohov tým, že hodia do ohňa bezbranného tvora. Musím ísť do lesa, vypýtať si od neho pár jeho pokladov, upletiem bohom kruh večného života, nech žijú večne, nech večná je ich sila, ktorá nech ale nie je použitá proti nám, prostým ľuďom z dediny. 

Z rozmýšľania ma vytrhol môj verný pes Korghi keď ma začal svojou papuľou žďuchať do lýtka. Viem, viem že už je čas, už idem. Obliekla som si svoj čierny plášť a otvorila dvere, fúkal už len poslabší vietor, slnečné lúče sa odrážali od hladkého povrchu snehu a tvorili dúhové hry svetla. S pousmiatím sa idem pozrieť na moju zver, ale to čo zbadám ma prinúti ísť do kolien. Ohrada je rozbitá, všetky zvieratá sú preč, všade samá krv a.. množstvo stôp konských kopýt. Kde sa tu v noci vzal kôň, čo sa to deje? Zúfalo na tú spúšť hľadím a neviem, čo budem robiť ďalej, tie ovce, tie biele ovečky boli posledná vec ktorá mi na svete ešte zostala. Okrem nich mám na svete už len vzduch, ktorý dýcham. 

Slzy sa mi kotúľajú po mrazom vyštípaných lícach, sadám si na ovčie rúna ktoré sa cez noc vetrali a premýšľam. Nebaví ma to bezduché prežívanie zo dňa na deň, nebaví ma prázdny život, nebaví ma si stále opakovať, že život musí ísť ďalej, že raz bude lepšie. Po smrti otca sa zmenilo úplne všetko, aj napriek tomu že mi stále vravel že len vierou v seba môžem niečo dokázať. Sklamala som. Sú ľudia ktorí majú všetko, potom sú ľudia ktorí sú taký chudobní, že majú len peniaze. A potom som tu ja. Opustené stvorenie s priveľkými snami. Vstávam, bežím do lesa, zabáram sa po členky do bielej periny ktorá pokrýva zem. Zbieram prútie, kamienky rôznych tvarov, omrznuté stonky bylín. Upustila som od pôvodného plánu darovať bohom kruh večného života, dnes obetujem seba.

Varím si na ohni odvar, ktorý ma konečne vyslobodí, vytrhne z chápadiel tak zlého a nespravodlivého sveta. Nalievam ho do fľaštičky, hneď sa orosí a stekajú po nej kvapky vody, akoby ronila horúce slzy. Už sa stmieva. Obrovský mesiac mi osveľuje cestu pod nohami keď kráčam smerom k lesu. Konečne sa cítim byť pokojná. Sadám si pod obrovské ginko, teraz je celé holé, ale jeho mohutné korene slúžia aj tak ako opora pre tých, ktorý sa k nemu prídu spovedať. Zapálim oheň z vysušených bylín a prútia, rozmýšľam o prežitom a o tom, čo by mohlo nasledovať. Po jednom hádžem do neveľkého plameňa malé šišky a odriekavam zaklínadlá mojich predkov aby bohovia privítali moju dušu ako seberovnú. Všetko je pripravené. Skladám si kapucňu, posledný krát vzhliadnem k hviezdam, siaham do vačku po fľaštičku s mojim vyslobodením. Otváram uzáver, prikladám okraj čiašky k mojim perám a vnímam už len to, ako mi padá hlava na zmrznutú zem. 

Ale čo... čo to... Mám zavreté oči, neviem sa hýbať, duní mi v hlave, cítim zmätok, čo sa to deje, hluk, krik, nech to prestane! Strhnem sa, otvorím oči, prudko dýcham. Zmetiem z plášťa asi centimetrovú vrstvu snehu ktorý napadal a posadím sa. Oheň už nehorí, všade sú polámané konáre. A odtlačky konských kopýt. Zazrela som v diaľke medzi stromami akýsi tieň, ladne sa pohyboval okolo mohutných kmeňov borovíc. Zacítila som opäť tú túžbu. Túžbu sa vydať tam, kam ma nohy povedú. A už som sa nesnažila odolať. Bez chápania vzniknutej situácie som sa postavila a rozbehla som sa tackajúc za tým tieňom. Kde si, vráť sa! Premietalo sa mi v hlave, až som sa dostala na veľkú čistinu. Celú ju osvetľoval ten veľký biely mesiac, ktorý mi svietil na cestu. Bol tam rybník, zamrznutý, ako keby bol potiahnutý striebristým hodvábom. A na jeho brehu stála zhmotnená dokonalosť. 

Hriva dlhá, hodvábne lesklá, zvlnená, srsť čierna ako uhoľ, na nozdrách sa ligocú kvapôčky zrazenej pary, zo spotených slabín sa parí a oči sú uprené priamo na mňa. Hlboké, hnedé oči. To je ten tvor, ktorý ma tak dlho lákal do čierneho lesa. Pomaly sa k nemu blížim, len nech mi neujde, nech už zostane so mnou, navždy. Na pár metroch od neho som sa zastavila. Hľadím na neho a naťahujem ruku. Nedôverčivo spravil malý krok. A ešte jeden. A v momente, ako vložil svoj hebký pysk do mojej dlane sa mi zatmelo pred očami, nevidela som, nepočula som, nevedela som sa nadýchnuť, zvieralo mi srdce. O nejaký čas som sa prebrala z tohoto stavu, ležala som na zemi, vedľa mňa ležal ten dokonalý čierny tvor a hrial ma svojim telom. Na zápästí som mala dlhú ranu po čepeli, ale krv z nej netiekla. Zahľadela som sa do očí vranému koňovi a presne som vedela, čo mám teraz robiť. Nasadla som na jeho mohutný chrbát a bez akýchkoľvek slov sme sa rozbehli cez kopy snehu do tajomnej hory. 

Kôň zastavil na brehu rieky. Zosadla som a vydala sa smerom rovno k postave ležiacej na kameňoch. Mŕtvej postave. Bola to nádherná žena, vlasy čierne ako havranie perá, pery jemné ako lesné maliny. Odetá bola do čiernych šiat utkaných ako keby z nočnej tmy a posiatich trblietajúcimi sa hviezdami. Dala som jej ich dole a prevesila ich cez koňa, ktorý ticho stál a všetko pozoroval. Ženu som zabalila do svojho plášťa a položila ju na hladinu zamrznutej rieky. Začala fúkať silná víchrica, začalo snežiť, pomedzi vločky som videla len akýsi tieň v dlhom hábite ako ju berie do náručia a odchádza tak ako odišla krátka hra počasia. Obliekla som si tie čierne šaty a pocítila som, ako ma obopínajú, ako začali hriať napriek tomu že boli z tenučkej ušľachtilej látky. Kôň na mňa stále pozeral. Sklonil sa na predné nohy, opatrne som sa na ňom usadila a odkráčali sme za svetlom vychádzajúceho slnka.

Od tej noci je Hrimfaxi mojim verným spoločníkom a moja duša zasvetená Nárfimu, uspôsobená len na to, aby som spolunažívala s nocou a vracala ľuďom to, čo oni rozdávajú, či je to smiech alebo smútok. Každý večer sa preháňam po nórskych lesoch, sedávam na pníku, rozprávam sa s vlkmi, alkami, sneh ma nechladí, skôr sa v ňom cítim ako v páperí a víchor mi hrá v ušiach svoje pekné skladby. Prišla som o svoj život, ale moja existencia nabrala zmysel. Ľudia v dedine vravia, že v tú noc videli Nárfiho si niesť dcéru Nótt na rukách a Delingove slzy oslanili jazero, odkiaľ ľudia vodu čerpali. Kto vie, čo sa tej noci skutočne stalo. To sa už nedozvie nikdy nikto. Jediné čo viem je to, že noc má svoju moc. A ja som jej dcéra.