Na čo máme a na čo nie?

Už odvtedy, ako sme boli malé dieťa počúvame vo svojom okolí, ako niečo nedokážeme, ako sa na niečo máme vykašľať, pretože naši rodičia, naši starí rodičia si myslia,  že na to nemáme. Áno v posledných rokoch je tu nový trend: Tajomstvo, a iné podobné knihy, ktoré sa nám snažia vysvetliť, že ak pozitívne myslíme, ak niečo naozaj chceme dosiahnuť, tak to aj dosiahneme. No je možné, aby v nás zničili ten pocit  menejcennosti, ktorý je v nás už zakorenený?

Každé dieťa o niečom sníva. A sú dva typy rodičov. Tí, čo svojim deťom povedia, že dokážu všetko na čo si len spomenú. Z tých detí, potom vyrastú sebavedomí jedinci, veriaci vo svoje vlastné sily. A sú rodičia, skeptickí, príliš pesimistickí, tí ktorí v živote málo dosiahli a preto svojim deťom nahovárajú to isté. Z tých detí sa stanú potom jedine skeptici, ktorí nevedia náležite oceniť samých seba. Áno niektorí potom, v priebehu rokov, pochopia, že to čo im hovorili ich rodičia možno nie je pravda a majú na viac, ale tých je veľmi malé množstvo. Sú aj jedinci, deti, na ktorých malej sebadôvere nemajú vôbec zásluhu ich rodičia, ale skôr ich okolie. Spolužiaci. No a títo, aj keby chceli veriť vo vlastné sily, vo svoj talent, vždy keď príde niekto  o kom si myslia, že je lepší, vzdajú sa. Vždy keď im niekto povie kritiku, stiahnu sa a veria, že to čo hovoria ostatní je pravda.

Ako sa človek môže teda zbaviť viery, že ostatní sú viac než on? Ako človek dokáže rozoznať či na niečo má alebo nie? Ako človek odstráni, zničí tú svoju malú mienku o sebe a svojich schopnostiach  a povie si, že to čo chce dosiahnuť aj dosiahne? Ako človek vie, že to čo hovoria ostatní je alebo nie je pravda? Koho má počúvať a koho nie?