Vzduchoprázdno

Pozerá sa rovno. Na tú stenu. Na tú stenu, ktorá bola priamo pred jej zrakom posledný rok. Biela stena s bielymi šmuhami pavučiniek, raziacich si cestu naprieč rohom izby. Sedela na náprotivnom čiernom kresle a pozerala sa na tento obraz. Biela stena, biela pavučinka, biele svetlo. Vytvára na stene svetelný ihlan, ktorý sa podobá na pouličné osvetlenie. Pozerá sa priamo. Je unavená. Jej telo zostane utuhnuté v sedačke a všetku svoju energiu sústreďuje na hlavu. Na rozum. Rozmýšľanie. Chce to, chce mať v hlave, to oslobodzujúce ticho, to ticho, o ktoré sa snaží posledné dva mesiace, ale namiesto toho má pocit, že sa jej hlava kedykoľvek rozletí na milión kúskov, ktoré pokazia bielu kompozíciu jej izby. Kúsky, ktoré zmenia farebné rozvrhnutie miestnosti na príťažlivú bielu štruktúru s červenými bodkami. Práve takými bodkami, aké mala jej matka na svojej kuchynskej zástere, keď jej každý večer varievala krupičnú kašu na bielom sporáku s čiernymi horákmi. Na tvári mávala vždy babičkovský úsmev svojej mamy s malinovými perami. Rada sa na tento obraz pozerala, pretože ju vždy naplnil teplým pokojom sálajúcim z oranžovo-červeného plamienka horáka. A tá vôňa. Bola to vanilka? Škorica? Teplé mlieko? Kakao? Posypala to čerstvo napadaným práškovým cukrom. Stvorila snehobiely ostrov, ktorý chutil tak sladko, že sa jej z tohto obrazu nechcelo odchádzať. Teplo z kaše sa jej vírusovou rýchlosťou roznieslo po celom malom telíčku a každý hlt jedla tak pomaly, aby predĺžila tento moment bodkovanej maminej sukne a snehobieleho ostrovčeka sladkosti. Milovala ju. V tej chvíli ju milovala. Milovala ju dokonca aj vtedy, keď ju prvýkrát varila jemu. A neskôr by ju varila aj deťom. Ale najprv ju uvarila jemu. Bola vtedy zima. Vonku už bola tma. Tma, ktorou prenikali rôznofarebné svetielka z iných panelákov. Vyzeralo to ako roztrúsená mozaika. Pôsobilo to živo. Raz sa jedno svetlo rozsvietilo, iné zhaslo... akoby bola uzavretá v diamante, ktorý stále menil farbu lesku. Rada sa pozerá von z okna a zabúda na neho. A na neho. A na ono. A na prítomnosť. Ako teraz. Ako sa tak pozerá na tú bielu stenu, bielu pavučinku a biele svetlo. Tmavé mesto osvetlené žiarami farebných izieb panelákov sa v bielom svetle zmení na bledé mesto so svetlom vo farbe šedi. A na neho si už nespomenie. Ani na ono. Červené bodky z maminej zástery sa zmenia na čierne obdĺžniky. Okníčka. Tisíce okien. Panelákov. Zvykli sa dlho prechádzať. Pamätá si na tie okná. Pôsobili tak mŕtvo. Tak uzavreto. Občas sa bála, že sa v nich zjaví nejaká tvár. Nečakane. S hluchým výrazom v tvári. Bezmocnými očami. Očami, ktoré nevedia ujsť zo samoty bytu. Túžiacimi po prechádzkach medzi oknami, ktoré zakrývajú každé súkromie. Každé tajomstvo. Každých ľudí. Každého človeka. Všetkých. Nikoho. Ľahostajnosť. Vzduchoprázdno. Je len ona a ..... len ona. Na čo je jej chlap, keď si vystačí sama? Vie, ako si urobí krupičnú kašu spod maminej bodkovanej červenej sukne. A opäť sa vráti do svojich detských čias. Ale prečo by sa tam mala vracať? Aj tak sa ako malá hrala na maminku. A hrala by sa ňou aj teraz. Teraz by to však bolo opravdivé. Bolo. Nie je. Keď ono odišlo, tak odišiel aj on a hrniec po krupičnej kaši zostal deravý. Aj byt. Tri miestnosti. Kúpeľňa. Spálňa. Budúca detská izba. Obývačka. Zostal jej len živý výhľad na nočné mesto, ktoré ako jediné dýchalo. Ona to nedokázala. Nedokazuje to. Nedokáže to. V hlave má tak pusto ako nikdy nemala. Vždy tam mala plno ľudí. Vyzeralo to tam vždy ako na bále. V zlatej sále sa dali nájsť dámy vo veľkých róbach, páni vo frakoch, husle, klavír a gitara hrali tie najkrajšie valčíky. Všade bolo plno svetla, jedla a tepla. Dalo sa tam schovať a oddýchnuť si, pobaviť sa na svojom bále. Ona bola hostiteľkou večera. Každý si ju vážil a pozýval do tanca. Páčilo sa jej to. Svetlá sa stlmia. Hostia odídu. Nastane pusto. Prázdno. Dokonca aj personál je preč. Zostane len tma a farebné okníčka. Bez muža. Bez detí. S nikým. Bude to trvať dlho? Bude to bolieť? Dokedy? Z nočného stolíka vytiahne zbraň. Pozerá sa na ňu a hlavou jej preletí pominuteľnosť života. Stačí jedno gesto a ... o všetkom rozhodne. Všetko skončí. Je to také ľahké. A pritom tak ťažké rozhodnutie.