Mašinka

Vždy, keď si slnko oblečie pyžamo a nebeské vtáctvo stíchne ako na povel, vybieham von a moje chodidlá hladkajú dôverne známy chodník od nášho domu až niekde ďaleko za humná.

V ušiach mi lahodné brnkanie gitary vystrieda zvonenie klavíra, čo mi pripomína pichľavé kvapky dažďa z neskorej jesene.

Sem-tam počujem i blúznivé šumenie morských vĺn, ktoré ma unášajú ďaleko od ľudí.

Cesta sa pomaly míňa a ja nevnímam svet okolo seba.

Chvíľkami cítim pod nohami tvrdý asfalt a na krátko sa zabáram do ostrých kamienkov štrku.

Z myšlienok ma vytrhne cengot železničných rámp – blíži sa vlak.

Špinavá lokomotíva sa ťarbavo ako stará korytnačka plazí po vyleštených koľajniciach smerom ku mne.

Stojím a pozerám sa jej priamo do očí. Zdá sa mi, že mi vraví: „ Poď bližšie, poď, neboj sa, neublížim ti.“

Stojím ako zhypnotizovaná a nevnímam rachot obrovskej masy železa, vidím iba jej oči.

Srdce mi začína prudko búchať a myseľ mi pracuje na plné obrátky – prečo by som nemala prejsť na druhú stranu závory??? Je to také ľahké.

Poteším starú lokomotívu a nechám sa objať jej chladným náručím – aspoň niekoho poteším.

A možno aj ja budem konečne spokojná a šťastná.

Stále ma volá: „Poď! Poď bližšie!“

Už je blízko. Cítim, ako sa mi pod nohami chveje zem. Stojím a rukami silno zvieram červeno-bielu závoru.

Hlavou sa mi nekontrolovane preháňajú myšlienky ako splašené kone – kde ja moje miesto v živote?

Zúrivo hľadám v sebe odpoveď. Márne.

Snažím sa rozpamätať sa na okamih kedy som sa cítila šťastná a spokojná. Kedy som sa od srdca zasmiala?

Moje neuróny sa určite zbláznili – hlava sa mi točí ako na kolotoči.

Mám pocit, že vidím dúhu, krásne bledomodré nebo ... usmievavé žiarivé zlaté slniečko.

Znenazdajky sa usmejem, ale moju tvár zohaví iba komická grimasa – neviem sa smiať, zabudla som...

Dlaňami silno zvieram drevenú obrubu závory, ani necítim, že sa mi zarezáva do kože a ako mi obeleli hánky.

Počujem iba hukot a volanie železnej lady. Stačí iba urobiť krok a bude koniec trápeniu, iba krok a objavím recept na smiech a večný pokoj – treba len dvihnúť nohu zo zeme a pohnúť sa.

Zdá sa mi, že ohýbam chrbát a kolená. Okolo je zemetrasenie a slnko niekto zakryl ošumelým kabátom. Drkocú mi zuby od zimy a pomedzi prsia mi cícerkom steká vodopád. Skláňam hlavu a jednou rukou sa pomaly púšťam rampy. Ovanie ma silná tlaková vlna a ja cítim vôňu nafty...a stará lokomotíva mi zažmurká do šera zadnými svetlami :

„Zajtra ťa znovu zavolám.“ pošepká.

---