Slnečnice

 

      Na pravom oku mala kataraktu a afakiu. Druhé oko zostalo od narodenia slepé.

      Od malička kreslila. Maľovanie bolo pre ňu duševná náplň. Nechcela zrak presiľovať. Ak by sa však svojej záľuby vzdala, ako jej všetci vrátane doktora radili, život by pre ňu stratil zmysel.

       Podarilo sa jej usporiadať zopár kolektívnych a vlastných expozícií, čo považovala za veľký úspech. Predala desiatky obrazov, a často maľovala na objednávku. Nikdy výtvarnú vedu neštudovala, ani nenavštevovala žiaden výtvarný krúžok. Talent mala od boha, hovorili jej známi.  

      Na hobby a zároveň vedľajšie zamestnanie jej zostával čas po práci. Po tom, čo ostatní v byte zaspali, zatvorila sa do pracovne, a na posteľ si rozložila farby, palety a štetce. S krátkymi prestávkami pracovala do skorých ranných hodín. Niekedy celé hodiny nevychádzala z izby. Pohrúžená do práce, zabudla jesť. Potom vyčerpaná a súčasne spokojná so svojim výkonom zaspala. Prebudila sa unavená, ale pohľad na dielo, ktorému sa takmer celú noc venovala, do nej vlial novú energiu.

       Namaľovala nekonečnú cestu, ktorou davy kráčajú bez cieľa. Plátno s názvom „Mesto reklám“ predstavoval reklamy na vodu, nebo, či prírodu. Neskôr dokončila sériu obrazov: „Očami slabozrakých“. Bez okuliarov vnímala svet okolo ako machule, škvrny a zhluky farieb. Aby dosiahli obrazy autentickosť, namaľovala ich bez okuliarov. Sklamalo ju, že s výstavou žiadny úrad, knižnica, či galéria nesúhlasili. Obrazy nikto nepochopí a nekúpi, tvrdili všetci, akoby sa proti nej spikli. Namietala, že umenie nerobí pre peniaze, ale nik sa nedal presvedčiť.

- Ďalekozrakosť je vašou výhodou,- oznámil Eve oftalmológ.

- Krátkozrakí ľudia prichádzajú o zrak skôr ako ďalekozrakí. Ukážte, posvietim si na vás, - dodal vtipne.

- Pán doktor, v ostatnom čase mám silné bolesti hlavy,

- podotkla zatiaľ, kým jej prezeral ľavé oko.

- Objavila sa vám tam malá cysta. Ale nebojte sa, operácia nie je nutná. Je to bežný jav, ktorý sa dá v prípade zväčšenia cysty rýchlo a ľahko odstrániť. Nie je dôvod sa znepokojovať, - zopakoval, keď si všimol, že pacientka ťažko dýcha. - Cysta môže zostať rovnaká aj niekoľko rokov. Uvidíme o polrok. Skontrolujem druhé oko.

Dlhý čas zostalo v ordinácii ticho, ale ako Eva neskôr pochopila, bolo to doslova ticho pred búrkou. Keď jej doktor oznámil, že vnútroočný tlak na oku rapídne vzrástol, zahmlilo sa jej pred očami.

- Akútny záchvat glaukomu, ako som sa bál, - pokračoval. - To preto máte silné bolesti hlavy. Kvapky by mohli vysoký tlak znížiť, ale obávam sa, že v tomto štádiu to nie je jediné riešenie. Budete hospitalizovaná...

Ďalej nepočúvala. Zakrútila sa s ňou celá miestnosť a Eva razom stratila vedomie.

      Manžel a deti boli v šoku. Najmä dcéra, ktorá si najviac uvedomovala, čo by možná strata zraku pre matku znamenala. Zúčastnila sa každej matkinej výstavy. Vedela, že mama do nej vkladá nádej a túži, aby ju v umení nasledovala, no ona nikdy nechcela kresliť. Tvrdila, že nemá talent.

      Eva bola hospitalizovaná nasledujúce ráno. Manžel a deti s ňou strávili takmer celý deň. Po návštevných hodinách Eva otvorila blok. Maľba jej vždy pomohla upokojiť sa. Možno sa operácia podarí a ona bude vidieť ako doposiaľ, ako ju presviedčal muž a dcéra. Vzápätí o tom zapochybovala. Bola egoistická, lebo myslela hlavne na seba, ale kto by v jej prípade nebol? Zaplnila papier teplými odtieňmi, potom namaľovala svoje obľúbené slnečnice. Nato sa jej roztriasli ruky, notes odložila na stolík, zakryla sa a rozplakala sa. Nezvládne to, pomyslela si. Nechcela pred deťmi ukázať obavy ani bolesť. Tvárila sa, že to nič nie je, ale teraz, keď bola sama, celkom prepadla strachu. Pod paplónom bola tma. Ako sa dá žiť so slepotou? Obdivovala nevidomých, ako sa pohybujú, orientujú. Obdivovala ich nadhľad. Naučí sa to aj ona? Čo bude robiť? Nebude môcť chodiť do práce, ani čítať. Potrvá veky, pokým sa naučí urobiť si aspoň kávu. A čo maľovanie? A manžel a deti? Ako sa postará o malého Milanka? Nebudú sa za ňu hanbiť?

- Vaše deti sú milé, - preľakla sa spolubývajúcej. Nepočula, kedy sa vrátila. Eva vystrčila hlavu.

- Ďakujem, - odpovedala.

- Viete, ja som tu už tretí raz, - sadla si na posteľ.

- Pozajtra to bude môj tretí zákrok. Mám kataraktu a akútny záchvat glaukomu. Boli ste už operovaná?

- Dva razy,- hlesla Eva.

- Kedy?

- Prvýkrát, keď som mala šesť rokov. Vybrali mi šošovku. Ale veľmi si na to nepamätám.

- Pochopiteľne. Ani ja. Obe operácie som podstúpila ako dieťa. Vo fakultnej nemocnici mi pokazili zrak. Pred operáciou som mala desiatky dioptrie a po nej sedemnástky, - hovorila pokojne. - Rodičia chceli doktora súdiť, ale viete ako to bolo za socializmu. Nedalo sa nič robiť. V Zlíne mi to naprávali. Podarilo sa to len o dve dioptrie, ale aj to je niečo,

- usmiala sa.

      Jej slová v Eve vyvolali ešte väčšiu paniku. Nerozumela, ako môže byť žena taká pokojná. Nerozumela jej úsmevu. Muž má pravdu, pomyslela si Eva. Vždy vidím všetko len v čiernych farbách a nakoniec si všetko zlé len privolám.

      Pacientka zhasla svetlo a ľahla si. Rozprávala ďalej, ale Eva ju viac neregistrovala. Zavrela oči a modlila sa.

      Blok ležal na stolíku, až dokým naň ráno nedopadli prvé slnečné lúče. Zostal tam aj počas Evinej operácie.

      Keď precitla vo svojej posteli, sestrička jej z oka odlepila pásku. Tlkot srdca cítila v mozgu. Zaplavila ju horúčava a hneď nato studený pot. Nedokázala sa premôcť. Manžel a deti sa jej okamžite vrhli do náručia. Tuho ich objala a pomaly otvorila oči. Videla manžela, syna a dcéru, tak ako ich videla predtým. Následne presmerovala zrak na slnečnice. Až vtedy si uvedomila, že naozaj vidí.

     Milan dočítal sloh „Moja matka“ a v triede nastalo ticho. Po dlhej odmlke požiadala učiteľka žiakov, aby na výkresy nakreslili na čo práve myslia.

       Prechádzajúc sa medzi lavicami, hľadela na kresby rodičov a zvierat. Na Milanovom obrázku zbadala machule a farebné škvrny. Keď sa ho spýtala, čo práca predstavuje, povedal, že to nik nepochopí.

---