Vojna nesmrteľných- Upír 1. Kapitola

Jedná sa o príbeh "Vojny nesmrteľných", ktorý sa delí na 4 časti- Upír, Lovec, Čarodejnica a Démon.

Príbeh sa odohráva vo vymyslenom meste, kde žijú upíri, ľudia i čarodejnice v súlade s prísnym zákom. Príbeh odhľaľuje život a problémy dvoch bratov, upríov,  ktorí do svojho konfliktu zapájajú mnoho iných bytostí a tým im ničia životy. Málokto si uvedomuje, že svet sa blíži k skáze a hlavne, že bratia k tomu dopomáhajú. Udobria sa? Pomôžu zachrániť svet? Zachránia svoj vzťah? ... 

Bolo krásne letné ráno, keď sa v meste Naibun konali každoročné trhy. Prichádzali sem obchodníci z rôznych malých miest i dedín a predávali tu svoje produkty. Slnko svietilo jasne. Na nebi nebolo ani mraku. Bolo to zvláštne, pretože ešte včera sa tadiaľto prehnala silná búrka. Organizátori týchto trhov boli skoro nútený presunúť ich. Našťastie, nový deň priniesol krásne slnečné lúče.

„Tanako!“ Kričala žena v tmavých šatoch s veľkým klobúkom na hlave na svoju dcéru, ktorá sa potulovala okolo stánkov. „Už idem.“ Odvetilo dievča a pribehlo k svojej matke, ktorá jej podala ručne robený košík do rúk. „Počkaj tu na mňa, ja idem pozrieť nejaké ovocie a hneď sa vrátim.“ Upozornila matka dcéru a stratila sa v dave. Dievča nečinne stálo na mieste. Okolo nej prechádzali davy ľudí, no ona si ich nevšímala. Čakala na svoju matku.

„Áahh!!“ Ozvalo sa spoza stánkov.

„Pomoc!!!!“ Kričal dav splašených ľudí, ktorý sprevádzal krik a panika.

Tanako nechápavo sledovala situáciu. Nevedela, čo má robiť. Netrvalo dlho a padol jeden stánok. Nikto netušil, čo sa deje a panika sa niesla naďalej. Na trosky, ktoré ostali zo stánku vyskočil akýsi mladý chlapec. Mohol mať desať či dvanásť rokov. Bol celý krvavý. Jeho oči planuli a v rukách držal akýsi nôž. Mal dotrhané oblečenie. Zareval a zoskočil z trosiek priamo na uličku, kde stál dav ľudí spoločne s vyľakanou Tanako. Opakovane zareval a spoza trosiek sa vynorilo ďalších niekoľko jemu podobných detí. Ľudia začali jačať a rozutekali sa preč. Tí, čo nestihli utiecť skončili roztrhaný na zemi. 

„Č..č..čo..“  Mladé dievča začalo pomaly ustupovať spolu s davom. „Mami!!!“ Zakričala vyľakaná Tanako na svoju matku, ktorá sa práve vynorila z davu. Bola zúfala a snažila sa nájsť svoju dcéru. Z oboch strán sa k nej blížili zakrvavené deti. Žena sa bránila svojím košíkom, ktorým mrskala na všetky strany. Ďalší takí sa rozbehli po Tanako. Dievča sa rozbehlo, no potklo sa a nešikovne spadlo na zem. Chlapec, ktorý mal roztrhané, zakrvavené oblečenie vyskočil priamo k Tanako.

            „Nie!“ Zakričala Tanako, ktorá ležala na zemi a rukami si zakryla tvár. V tom pocítila závan chladného vetru. Nastalo krátke ticho. Pomaly dávala dole ruky z očí, aby sa pozrela, čo sa stalo. Myslela si, že je už po nej. Pred ňou stal muž, teda chlapec, ktorý mohol byť len o niečo starší než ona sama. Mladého zakrvaveného chlapca držal jednou rukou pod krkom vo vzduchu. Druhou rukou sa dotýkal rukoväti katany, ktorú mal opásanú okolo pása. Stlačil chlapcovi krk a odhodil ho niekoľko metrov dozadu. Chabé telo ani nedopadlo na zem a už zhorelo v plameňoch, ktoré spálili jeho telo v popol behom niekoľkých sekúnd. Tanako lapala po dychu. Ničomu nerozumela.

            „Neboj sa.“ Odvetil mladík, ktorí stál pred ňou.

            „J..ja...ty..“ Dievča sa snažilo dať dokopy aspoň jednu súvislú vetu, no nedarilo sa jej.

            „Neboj sa... „ Povedal mladík a obrátil sa na Tanako. Milo sa na ňu usmial a Tanako sa aspoň na chvíľu upokojila. To však netrvalo dlho. Všimla si, že niekoľko ďalších takých detí sa rozbehlo priamo k ním.

            „Pozor!“ Zakričala vystrašená Tanako a mladík sa zľahka otočil. Schmatol rukoväť svojej katany, ktorú vytasil z pošvy a ladne presekol telo dieťaťa na polovičku.

            „Pod sem..“ Natiahol voľnú ruku k Tanako a čakal, než sa postaví. Zatiaľ sledoval situáciu. Boli v presile. Útočníkov bolo viac než čakal. „Jeden,  dva...päť... nie desať.. sakra, toto nevyzerá dobre.“ Hovoril si skôr pre seba. Tanako sa postavila a priblížila sa k mladíkovi s katanu v ruke.

            „Podaj mi ruku.“ Stále ňou na ňu mieril.

            „Kto ste?“ Spýtala sa Tanako.

            „Podaj mi ruku.“ Naliehal mladík.

            Tanako chvíľu váhala, no videla, že ďalšie krvavé deti sa rútia k ním. Dotkla sa mladíkovej ruky a hneď sa i zarazila. Necítila nič. Žiadne teplo, len chlad. Zľakla sa a pustila sa ho.

            „Podaj mi ruku!“ Zvolal mladík znovu , no teraz zvýšil hlas. Tanako neváhala a okamžite sa ho chytila. Znovu pocítila ten chlad. Mladík jej pevne stlačil ruku a zľahka šepol. „Maruchi Tensou“

            Krvavé deti boli natoľko blízko, že sa po nich vrhli. Tanako zajačala od strachu, no nemohla pustiť mladíka, pretože jeho stisk bol pevný. Zakrvavené ruky deti sa dotkli oboch a v tom okamihu sa obaja rozpadli na tisícky malých zelených svetielok, ktoré sa rozliali po ulici.

 

            Na trhovisku nastal chaos. Zakrvavené deti vraždili a ničili všetko, čo videli. Nemali zľutovanie s nikým. Boli ako besné šelmy, ktoré sa snažia ukojiť svoj hlad. Čo boli zač, tak to bola otázka, ktorú sa pýtali všetci naokolo.

            „Bol tu..“ Ohlásila mladá žena, ktorá stála na streche kostolnej veži. Bolo to najvyššie položené miesto v celom meste, ktoré jej umožňovalo pekný výhľad na skazu, ktorú spôsobila. Mala na sebe letné šaty s motívmi lúčnych kvetov. V rukách držala lovecký nôž, ktorého čepeľ bola celá od krvi. Za ňou stáli dvaja muži. Vyzerali od nej staršie.

            „Kráľovná sa stále neukázala a po lovcoch niet ani stopy.“ Hovoril muž s blonďavými vlasmi a pozeral pri tom na dievča, ktoré sledovalo chaos na trhovisku.

            „Neukážu sa tak skoro.“ Odvetilo dievča.

            „Majú strach..“ Dodal blonďavý muž.

            „Strach ich netrápi. Musia dodržiavať zákon.“ Odvetila mu žena a usmiala sa.

            „Slečna Layla, prichádzajú novinári.“ Ozval sa tmavovlasí muž, ktorý bol doteraz ticho.

            „Ja viem. Je čas.“ Povedala žena, ktorú pred chvíľou oslovil muž.

            „Pripravený?“ Spýtal sa blonďavý. Nikto mu však neodpovedal. Layla i tmavovlasý muž skočili z veže. Muž s blond vlasmi sa iba usmial a nasledoval ich.

 

 

            Skupinka novinárov prechádzala v aute pomedzi ulice a snažili sa všetko natočiť. Mladá reportérka nestíhala komentovať od úžasu. Všade boli mŕtvoly, krv a trosky. Prechádzali práve skrz hlavnú ulicu, keď natrafili na skupinku detí, ktoré trhali ženu s pleteným košíkom v ruke. Neubránila sa im. Skončila ako roztrhaná handra na zemi. Reportérka len sťažka prehltla a nemo sledovala situáciu.

            Auto prudko zastavilo, keď sa pred ním objavila skupina troch ľudí. Mladá žena a dvaja postarší chlapi kráčali priamo k auto, ktoré stihlo len tak zastaviť a nenaraziť do kovovej brány kostola.

            Layla prešla bližšie k autu a svojím loveckým nožíkom začala ťukať po kapote auta. Ľudia v ňom sa zľakli. Nevedeli, čo, teda kto pred nimi stojí a čo môžu od nej očakávať. Boli na smrť vystrašený, keď sa im do uší vtrel piskľavý zvuk čepele noža, ktorá sa trela o novo nalakované auto.

            „Krásny to zvuk..“ Povedala Layla a zasmiala sa. Podišla k okienku vodiča a zaťukala naň. „Vystúpte.“ Prikázala pokojným hlasom. Vodič chvíľu váhal. Pred nimi stála žena s loveckým nožom v ruke a kázala im vystúpiť. Vodič nasucho prehltol a pomalými pohybmi rúk zamkol auto zvnútra. Layla stála a čakala vedľa auta. Dotýkala sa strechy auta a hľadela vodičovi rovno do očí. Začal sa potiť a Layla sa len usmiala. Cítila to. Cítila nepravidelný pohyb jeho srdca. Jej jantárové oči nabrali krvavú farbu a pomaly sa skláňala k okienku. Vodič opakovane prehltol. Bol strachom bez seba a určite nebol v aute sám, kto sa bál tej ženy. Kameraman, ktorý sedel za ním všetko natáčal na kameru. Reportérka sediaca vedľa kameramana držala strnulo mikrofón v rukách a hľadela na vodiča, ktorý sa vôbec nehýbal.

            Layla zaťukala prstami o okienko a milo sa usmiala na vodiča. Natočila hlavu do strany a pokrútila ňou neveriacky. „Povedala som, aby ste vystúpili!“ Skríkla a vrazila rukou do skla, ktoré sa rozbilo na niekoľko stoviek kusov. Opakovane strčila do auta ruku a chytila vodiča za hnedé, husté kučeravé vlasy. Pritiahla ho bližšie k sebe skrz rozbité okno.  Ich nosy sa takmer dotýkali. „Povedala som, aby ste vystúpili.“ Zašepkala mu nervózne a pustila mu vlasy. Vodič zajakal od bolesti a zatiaľ, čo Layla odstúpila od auta, vodič odomkol a poslušne vystúpil. „Povedala som všetci.“ Dodala nervózne Layla.

            Kameraman i reportérka sa na seba pozreli a beztoho, aby si niečo povedali obaja vystúpili z auta. Kameraman stále točil, no reportérka už stihla pustiť mikrofón a nechala ho v aute. Všetci traja sa postavili pred mladú ženu, ku ktorej sa pripojili starší páni, ktorí ju sprevádzali.

            „Prišiel čas, aby sa svet dozvedel pravdu.“ Začala Layla.

            „P..pravdu?“ Pozrela na ňu vystrašená reportérka, no Laylin pohľad ju prinútil mlčať a nepýtať sa zbytočné otázky.

---