Žiť pre ľadový oheň I.

V niektorých veciach som proste nepoučiteľná. Zase som si uvarila dobrú kávu, zase som ju položila k posteli a zase som ju rozliala po celej dlážke jedným elegantným kopnutím. Udriem si zľahka po čele, vzdychnem nad sebou, pretriem oči pod okuliarmi a poberiem sa na priskorú rannú cigaretku, aj keď nebýva zvykom o pol piatej ráno posedávať na balkóne. Vykladám si nohy obuté do hrubých vlnených ponožiek na policu plnú modelárskej hliny a hojdám sa na dvoch stoličkových nohách. Celú terasu zalieva cukríkovo ružová farba vychádzajúceho slnka, vtáky sa začínajú šuchoriť v korunách rozkvitnutých čerešní. Ako to tak vidím pripadám si neidúca s dobou vo svojej starej rozťahanej mikine a vlasmi zmotanými do uzlíka. Je skorý máj, čas krás, pekných období a menších depresií v mojom prípade. Počas uplynulých pochmúrnych mesiacov som sa cítila tak akosi začlenená do spoločnosti, pretože takmer všetky ľudské bytosti boli zavreté vo svojich domácich norách, bez nálady, uzimené, podráždené, znechutené z neustupujúceho snehu a príliš skorých večerov. Síce so svojimi rodinami, ale mňa ako skeptického mizantropa to bohvieako neočarúvalo. Teraz ale všetci povyliezajú von ako také práve vylarvené červíky a budú sa tešiť zo svojich naplnených šťastných životov. Oooo, aké nechutne sladké idealistické klišé. 

Zrazu sa len zobúdzam na nepríjemné teplo na tvári. Podarilo sa mi zaspať v nepohodlnom kresle z vyblednutého prútia, tuším by som sa aspoň niekedy mala normálne vyspať, pretože takto ma spánok začína premáhať na čím ďalej tým pozoruhodnejších miestach. Mierne ubolená sa odvlečiem späť do bytu, beriem kľúče z klavíra a idem skontrolovať schránku. Hm, účty, zľavy do drogérie a opäť príliš ušľachtilo vyzerajúci list, pozvánka na vernisáž do ateliéru. Som umelecká sochárka, takže pozvania tohto druhu sa v mojej schránke vyskytujú pomerne často, nič zaujímavé. Neotvorenú obálku hádžem do koša a pohrúžená do spočítavania výdavkov na sochárske nástroje odchádzam do kuchyne. 
Počas dňa, ako som sa potulovala po byte som stále obchádzala kôš s tou jednou inkriminovanou obálkou. Neviem prečo, ale tento raz mi nedalo pokoj to, čo je vo vnútri. Vzala som si ju teda a otvorila. Vo vnútri bol list napísaný na neobvykle čokoládovo hnedom papiery akýmsi zvláštnym atramentom, na svetle sa ligotal ako vnútro morskej perlorodky. Po okrajoch bol ozdobený saténovou čiernou čipkou. Pomyslela som si, že na tejto akcii bude čosi výnimočné, keď jej usporiadateľ už i len pozvánky nechal urobiť také, až by ich človek zjedol, keby boli jedlé, samozrejme. Pri čítaní moje nadšenie trošku poľavilo, pretože som sa dozvedela akurát pár suchých, chladne podaných, bez kreativity podaných informácií o čase a mieste konania vernisáže, ovšem téma výstavy mi hneď udrela do očí. "Žiť pre ľadový oheň". Ľadový oheň. Žiť preň. Vôbec si neviem predstaviť nič konkrétne pod týmto názvom. Je to pre mňa nepochopiteľné a čo je pre mňa nepochopiteľné, to je pre mňa zaujímavé. Napriek všetkým zásadám som sa nakoniec rozhodla, že túto nepochopiteľnú výstavu navštívim. Zajtra večer.

V noci som vôbec nespala. Prehadzovala som sa zo strany na stranu a keď som sa neprehadzovala, tak som sa rozčuľovala nad pretočeným paplónom alebo pokrčenou plachtou, vstala som teda ráno v ešte zúboženejšom stave než inokedy. Na prebratie sa zo sna som si na raňajky naservírovala pol litra kávy viac mliekovej než kávovej a dve kilá hliny. Nie, že by som ju chcela jesť, ale spraviť si na ráno menšiu rozcvičku. Zmohla som sa akurát na vytvorenie do detailu súmernej gule. A čo, možno sa nájde niekto, kto je zarytý minimalista a bude sa mu to hodiť. Nahádžem do seba ešte zopár lyžíc týždňového zemiakového šalátu a poberiem sa pokúsiť dať sa do poriadku. Rýchlo ale zisťujem, že som už akosi vyšla z cviku, sveter sa mi nehodí ku kostýmu, vlasy sa točia v neforemných kučerách, ruky zničené modelovaním nie a nie skonsolidovať. Pozerám na seba do zrkadla a neviem, či zo zúfalstva alebo z toho, ako rozšuchorene vyzerám ma chytil menší-väčší záchvat smiechu. Zvalila som na posteľ ako veľká voda, až sa prach v miestnosti rozvíril a nával smiechu zastavil až zvoniaci telefón položený na stolíku. Vypočula som si pár veľmi zaujímavých slov od môjho operatóra o nezaplatenej faktúre a išla som sa ďalej venovať veľkým prípravám.

Z domu vyrážam už trochu ucelenejšia, neposlušné kadere mi síce stále poletujú okolo hlavy, tvárim sa ale že si to nevšímam a krokom sa presúvam do galérie. Pred jej vchodom začínam mať pocit, že som si tento výletík mohla odpustiť. Ani plagát o výstave, dokonca ani plagátik o nej, ani žiadny nadšenec umenia. Nalepím sa nosom na sklo dverí a vidím vo vnútri len tmu, v ktorej sa strácam po zistení že vchodové dvere sú predsa len otvorené. V duchu sa preklínam za to že som neostala v teple svojho malého milého bytíku, keď tu zrazu zahliadnem odraz akéhosi tlmeného svetla na stene plnej ornamentov. 

Vybrala som sa smerom k nemu, pred vstupom do miestnosti som si ešte zarovnala neprimerane na tesno zapnutý opasok a uhladila vlasy neoblomne odstávajúce od hlavy.