Stretávka

     Pri pohľade na fotku štyroch dievčat sediacich na ošarpanej drevenej lavičke pred nevábne vyzerajúcou dvojposchodovou budovou, si Nina položila otázku, kto vlastne je tá krátkovlasá blodndýnka v červenej blúzke, obklopená z oboch strán rozosmiatymi spolužiačkami zo strednej školy. Prízrak? Prelud? Chatrná napodobenina niečoho, čím kedysi bola?

     Rezignovane v duchu pripustila, nespúšťajúc zrak z fotky a zo sebavedomého úsmevu, ktorý jej pohrával na perách, že osoba na ktorú pozerá a osoba, ktorá sa pozerá, nie je jedna a tá istá. Zdalo sa jej, akoby od stlačenia spúšte a vyvolaním školskej fotografie, ubehlo nie štrnásť, ale štyridsať rokov. Kto som ja? A kto sú ony? Kládla si v duchu tú istú otázku a nič viac, než ich mená jej neprichádzalo na rozum. Silvia, Linda, Ružena. A Nina. Štvorica dievčat, ktoré celé štyri roky tvorili v triede i mimo nej nerozlučnú skupinu.

     Dobre, pomyslela si Nina, boli sme v jednej triede, v jednej lavici, smiali sme sa, učili, opisovali, spoločnými silami zaplnili takmer neviditeľnými ťahmi ceruzy povrch celej žltej lavice ťahákmi, trávili sme spolu prestávky i voľné popoludnia a málokedy, ak vôbec, sme sa hádali, ale to predsa ešte neznamená, že sme sa poznali!

     Uplynul mesiac odo dňa, keď si Nina po namáhavom dni v práci našla v schránke ručne písanú obálku. To úzke šikmé písmo jej bolo povedomé, ale unavená myseľ ho v ten moment nedokázala prideliť správnej osobe. Pravdupovediac, ani vo sne by ju nenapadlo, že takýto list vôbec obdrží. A ak aj áno, určite nie teraz, po jedenástich rokoch odkedy im na hrudi hrdo trónila malá zelená stužka. Celý mesiac vytrvalo ignorovala dátum blížiacej sa stretávky. Nehodlala sa jej zúčastniť, za celé tie roky nepociťovala potrebu stýkať sa s kýmkoľvek z tej školy. Hlavne keď z takých nepochopiteľných príčin naraz ustalo aj kamarátstvo medzi nimi štyrmi a občasné stretnutia „na káve“ bezprostredne po ukončení štúida, sa konali v čoraz väčších intervaloch, až napokon ustali úplne. Ninu to istý čas trápilo, ale život a každodenné starosti v ňom jej milostivo dovolili zatlačiť neveselé spomienky hlboko do uzamknutých zákutí jej duše a mysle. Ako bodnutie do srdca do biela rozžeravenou čepeľou, však pôsobila skutočnosť, že Linda so Silviou sa stýkali aj naďalej. A Ružena, pracujúca v zahraničí, prišla na ich stretnutia vždy, keď jej to nabitý program dovoľoval. Jedine Nina sa ocitla na odstavenej koľaji a nech sa na to pozerala z každej strany, nikdy nenašla ani ten najmenší detail, ktorý by jej napovedal, prečo sa jej začali vyhýbať, či dokonca strániť.

     V to piatkové ráno ju od dátumu maturitného stretnutia delil iba jediný deň. Ráno sa slnko vyhuplo na blankytne modrú oblohu a jeho ešte stále teplo sálajúce lúče zohrievali tváre ľudí pred blížiacou sa zimou. Jemný, takmer letný vánok sa pohrával s listami, ktoré ihrali miliónmi farieb a lenivo sa trepotali vysoko v korunách stromov. Vzduch bol sladkastý a bolo v ňom cítiť akési neopakovateľné chvenie. Nina nevedela, ako k tomu došlo, ale v ten pamätný piatok potvrdila svoju účasť na stretku. Nevedno či to bolo tým neskutočne krásnym babím letom, alebo priaznivou konšteláciou planét, faktom však bolo, že Nina sa začala na stretnutie s bývalými spolužiakmi dokonca tešiť. A veľmi. Akoby tie roky strávené bez nich zmizli kamsi do nenávratna, a ona bola opäť bezstarostnou štvrtáčkou, ktorá sa už nevie dočkať chvíle, kedy sa všetci zídu a plní elánu začnú spomínať na to nepreberné množstvo príhod, ktoré v škole zažili.

      Nina položila fotku na stôl a spod kopy iných vybrala ďalšiu, tentoraz tú, na ktorej sa do objektívu usmievala celá ich tridsaťčlenná trieda. Pohľadom prechádzala z tváre na tvár a podchvíľou sa nemohla ubrániť úsmevu. Zvlášť vtedy, ak sa jej pred očami odohrávala obzvlášť veselá príhoda. Nikola..... naše rána pri zarastených stromoch....a naše spevácke výlevy! Toto sú vážne veci, to sú vraždy! Počuje kričať profesorku dejepisu v druhom ročníku, ako sa skláňa nad Nikolou.... celá trieda má čo robiť, aby potlačila nekontrolovateľný a totálne náhly príval smiechu. A zase Nikola.... Nina ju v duchu vidí ako k nej v zime kráča na zastávku, hlavu má zababušenú v akejsi šatke a obočie, inokedy tmavé, sa stráca pod nánosmi perleťovo bielej námrazy..... A ďalšia tvár, ďalšie momentky. Nina cíti ako jej dušu zaplavuje príval spomienok. Necháva sa nimi unášať a nevie sa dočkať zajtrajška. Čo tam po tom, že sa nevideli osem, s niektorými celých jedenásať rokov? S vedomím, že ich spája štvorročná spoločná minulosť sa Nina na zajtrajšok tešila. Ležiac večer v posteli premýšľala nad tým, čo všetci za tie roky robili. Nemala ani najmenších potúch, kam sa ich kroky po poslednom zvonení uberali.

      Nasledujúce ráno sa Nina venovala predovšetkým sebe, odhodlaná zapôsobiť na všetkých čo najlepším dojmom. Dala si záležať, aby v nej nikto z bývalých spolužiakov nevidel šedú myšku, ktorou bola. Uplynulé roky zvýraznili jej krásu a vtisli do jej čŕt neopísateľnú auru. S vedomím, že si medzi bývalými priateľmi dopraje nejaký ten drink, obišla svoju tmavomodrú audinu a zamierila na zastávku MHD. Ani sama nevedela, ako je to dlho, čo sa viezla autobusom. Znova jej to vohnalo do mysle tisíce spomienok a pohľad jej zablúdil na samý koniec trolejbusu, kde väčšinou, cestou do školy zvykli sedávať.

      Krátko pred treťou sa Nina zastavila pred novinovým stánkom a trocha nesústredene prebiehala po novinových titulkoch. Ani jeden z nich ju však nezaujal natoľko, aby jej zaplašil pochmúrne myšlienky, ktoré sa jej sčista jasna začali vynárať jedna za druhou. Predtucha? Nine začínalo byť jasné, že to predsa len nemusí byť príjemné stretnutie, i keď včerajšok ju úporne presviedčal o inom.

     O čo ide? Pýtala sa sama seba v duchu čoraz nervóznejšie. Stretneme sa, porozprávame, dáme nejaký ten drink a hotovo! To bola Ninina predstava. Realita však bola celkom iná..... a Nina v ten moment svoj unáhlený čin oľutovala. Cúvnuť už však nebolo kam.

      Po dlažbe z mačacích hláv sa bok po boku približovala Silvia s Lindou. Nina, celý čas presviedčajúc samu seba, že im nebude nič vyčítať, nasadila na tvár strojený, ale predsa len úprimný úsmev a zamierila priamo k nim. Ako blesk z jasného neba jej prebehla hlavou nepríjemná spomienka – áno, raz, pred asi piatimi rokmi šli presne takto po ulici, priamo oproti Nine. Nevšimli si ju. Alebo všimli. A nepoznali. Alebo nechceli poznať. Nina tam ostala stáť ako obarená. Potom, po pár metroch sa však obzreli a Nina vedela, že ju prehliadli úmyselne.... A teraz sa k nej blížia presne tak, ako pred tým. Úsmev v jej tvári trocha pohasol. Štuchnutie Silvie do Lindiných rebier naznačilo, že Ninu zaregistrovali. To stretnutie bolo akési rozpačité, nemastné, neslané, jedným slovom – odťažité. Bola to Nina, kto naznačil podanie rúk a bozk na privítanie, ako bolo medzi nimi kedysi zvykom. Bežným zvykom. Či už sa videli po týždni, alebo po mesiaci. Ľadový chlad z nich priamo sálal a vytváral medzi nimi už aj tak pomyselnú bariéru. Už to malo Ninu varovať a obrátiť svoje kroky tam, kde by na ňu nečíhali kalné vody neúprimnosti a falošných úsmevov.

      Nina, v tesnom závese za Lindou a Silviou, kráčala dole schodmi do podniku, v ktorom sa mal maturiťák konať. Matne si uvedomovala, že sem kedysi zašla s Elou, vernou kamarátkou z čias, keď ešte obe chodili na základnú školu. Zvláštne, že niektoré priateľstvá vydržia, preblesklo jej mysľou. V tlmenom svetle neveľkého priestoru, ktorý vypĺňali kreslá, stoly a barový pult, Nina zbadala stáť zopár postáv.

      Prv, než si jej oči privykli na šero, spoznala hlas jednej z nich. Patril Drahuši, Veľkej Organizátorke. Do nekonečného prívalu nezmyselných slov sa miesili ďalšie, ktoré patrili Dane. Obe dve, Drahuša i Dana sa teatrálne vyobjímali s Lindou aj Silvou. Nine sa ušlo podanie ruky a letmý pohyb hlavou na pozdrav. Prekvapenie potlačil príchod niekoľkých chlapcov z triedy. No, chlapcov, teraz už mužov. Niektorí boli zmenení na nepoznanie, ale tok času im rozhodne prospel. Ramená im zmocneli a pevné rysy tváre pokrývalo miestami fešácke strnisko. Cigaretový dym prehlušila zmeť vôd po holení a parfémov. Zdalo sa, že Nina na vlažné privítanie zabudne tak rýchlo, aké rýchle bolo. Postupne bol podzemný podnik plný mladých ľudí. Neformálne maturitné stretnutie, bez oficiálneho zasadacieho poriadku a vopred objednaného menu sa mohlo začať. Nine sa ušlo miesto na dlhej koženej sedačke za malými stolíkmi priamo medzi Lindou a Danou. Silvia sedela ďalej. Nikola neprišla – uvedomila si Nina skleslo. Jej príchod si začala spájať so zárukou pomyselnej zábavy a príjemného večera.

      Nina, bažiac po informáciách, čo kto robil za celé tie roky, sa snažila nadviazať rozhovor a celkom nenútene sa otočila k Linde. Ale, ako si vzápätí zhrozene uvedomila, bez odozvy sa ťažko konverzuje. Nina, vyvedená z miery sa s otrepanou otázkou „a ty ako? Čo nové?“ otočila k Dane, sediacej po jej ľavej ruke. Na Ninino narastajúce zdesenie jej odpovedala presne tak, ako pred malou chvíľkou Linda. Jednoslabične a úsečne. To isté sa opakovalo aj pri ostatných – u niekoho viac, u iného menej. Ale výsledok bol stále ten istý. Nina si začala pripadať ako „persona non grata“ a vzniknutú situáciu nedokázala pochopiť. Mala vari lepru? Áno, bola v lete na Spinalonge, ale...

     Obzvlášť nepríjemný okamih pre Ninu nastal vo chvíli, keď sa po návrate z toalety ocitla na stoličke medzi Maťom a Peťom. Obaja sa zdvihli a šli sa baviť s inými. Náhoda? Ktovie.... V ten moment, ten prekliaty moment sa Nina cítila ponížená ako ešte nikdy v živote. Vedľa nej, zľava i sprava stolička prázdna, Drahuša otočená chrbtom, Dana tiež. Linda uhýbala pohľadom, Silvia bola zabratá do rozhovoru s Jožim. Nina sa zamyslene natiahla za svojím oroseným pohárom piva. Z dievčat bola jediná, kto si dal pivo. Drahuša do seba liala jedno varené víno za druhým, Dana frčala na slivke a Silva s Lindou a zvyšnými ženami popíjali snáď už tretí pohár bieleho vína. Odpila si z lahodného moku a mermomocou sa snažila nevšímať si čoraz nepríjemnejšie ovzdušie, ktoré ju obklopovalo z každej strany. Nina sa vôbec nebavila, to všetko jej bolo veľmi, veľmi nepríjemné.

     S trpkým povzdychom sa jej na tvári mihol nepekný úškrn. Sprvoti sa bála, že nebude mať o čom hovoriť a napokon to bolo tak, že sa nemala s kým vôbec o niečom baviť. Prvý zo zabávajúcej sa spoločnosti odišiel Milan. Ninu doslova šokovalo, že ani on sa s ňou veľmi nebavil. Vari zabudol, ako sa k nemu všetci v triede chovali? Daj pokoj! Otoč sa! Vypadni! - iné slová preňho nemali. Drahuša zvlášť. Ani pri ostatných nemal na ružiach ustlané a teraz sa ide potrhať od toho, s kým prehodí čo najviac slov. A vtedy? Vtedy mu bola Nina dobrá. Jediná, ktorá ho nikdy neodsudzovala, nesmiala sa z neho, neodvrhovala ho... bol to Milan, kto ju cez prestávky vyhľádaval a neraz zdôrazňoval, že ona je jediná, s kým sa môže bez obáv porozprávať. Teraz sa však zdalo, ako by Milan na všetky útrapy a ponižovania od spolužiakov zabudol. A zabudol aj na tú, ktorá mu v tej dobe bola oporou.

      Nina zatlačila do úzadia blížiacu sa slzu horkosti. Namiesto nej jej pery ovlažil ďalší dúšok piva, ktoré však zďaleka nebolo také horké, ako odmietnutia, ktorých sa jej dnes dostalo neúrekom. Horšie už to nebude, pomyslela si, ale potom, po ďalších nekonečných minútach úpnej izolácie sa dvihla a odišla vyplatiť k baru svoj účet. Pomalým krokom sa vrátila k spolužiakom a náročky spomalene hľadala na vešiaku svoj kabát. Dúfala, že si ju niekto všimne a vezme na vedomie aspoň fakt, že odchádza. Prehadzuje si cez rameno kabelku, zapína gombíky a stále nič.

      To ma nevidia? Pomyslí si. Nina stojí, rukami sa ledabolo opiera o stoličku, na ktorej predtým sedela. Už to začína byť trápne...

      „Tak ja už...,“ ozvala sa Nina smerom k spoločnosti. Poniektorí automaticky otočili hlavu za hlasom. Bez záujmu sa však bavia ďalej. Nina tam stojí niekoľko minút a snaží sa usporiadať si myšlienky. Minúty, ktoré sa zdajú byť večnosťou. Keď odchádzal Milan, každý sa s ním lúčil – ruka, bozk, normálka. Len Nina nič. Čaká, že vstane Drahuša, Linda, alebo Dana, alebo Zuza, Jana, ktokoľvek a rozlúči sa s ňou. Nič sa ale nedeje. Pohľadom prechádza z tváre na tvár, u niektorých sa im stretnú oči, otvára ústa, vraví „Ahoj!“ snáď predsa len niekto vstane. Alebo jej aspoň zamáva. Nič. Celkom nič. Nine je to postávanie pri stoličke, v zapnutom kabáte už vážne trápne a nerpíjemné. Čo teraz? Čo má robiť? Veď vidia, že odchádza, prečo sa NIK nepríde rozlúčiť? Má ísť (ku komu) a vyobjímať ich samou radosťou ona? Snaží sa pohľadom privolať kohokoľvek, len nech tu nestojí ako soľný stĺp.

     Kdeže! Dana sa otáča ešte viac, tlačí do úst, ktoré sa jej ani na chvíľu nezastavia svoj druhý kúsok pizze. Zuza to isté. Silva civí priamo na Ninu a v tvári sa jej zračí niečo ako víťazoslávny úsmev. Triumf. Nine je z toho všetkého na vracanie. Hlavou jej kmitajú rôzne myšlienky ale jedna je neodbytnejšia, než všetky ostatné.

      Preč! Len preč odtiaľto! Milosrdné šero zakrýva červený rumenec hanby, ktorý jej zalial líca a rozpálil čelo. Vzápätí sa rozhodla – prudko sa otáča, tri dlhé kroky, zaprie sa do ťažkých dverí a tie sa s jemným vrznutím vrátia na svoje miesto. Hluk utíchol.

     „Do frasa!“ bolo prvé, čo sa Nine mimovoľne vydralo na jazyk, keď stúpala po schodoch von zo zafajčeného podniku. Len čo prešla aj druhými dverami, ovanul ju ostrý jesenný vzduch. V prvej chvíli si myslela, že bude plakať. Že ju premôžu emócie, trpkosť, sklamanie, poníženie, ale nie, nebolo to tak. Počiatočný zárodok páliacej slzy, krčiacej sa v rožteku oka, usušil milosrdný vietor. Nina v divnom rozpoložení kráčala s hlavou plnou nesúrodých myšlienok večernou ulicou. Pouličné lampy vrhali na sivé chodníky strašidelné tiene. Okrem nej nebolo široko ďaleko ani človiečika. Nina podišla k lavičke. Studené drevo inokedy také nepríjemne jej teraz poskytlo útočisko a úľavu. Dotýkajúc sa ho rozhorúčenými dlaňami z nej pomaly vyprchával všetok nepokoj. Na malý okamih sa jej zazdalo, že to všetko bol iba nepríjemný sen.

     Neodbytná postavička v jej mozgu chrániaca dvere vedúce k spomienkam, škodoradostne pristúpi k jedným z nich a trocha ich pootvorí. Nina je mysľou opäť v podzemnom bare, ktorý je preplnený bývalými spolužiakmi. Prichádza nejaká slečna. Nevie, kto to je, ale to meno, ktorým ju oslovili, jej je povedomé. Uvedomí si, že s nimi chodila do prvého ročníka, potom prepadla a nikdy v živote ju nevidela. Až teraz. Nepovedala jej ani Ahoj. So Silvou, Lindou, Zuzou, a vlastne so všetkými sa bavila ostošesť..... Nejaká Kata....

      Čo ma je po nej! Šepla Nina mĺkvemu chodníku, na ktorý upierala svoje červené oči. Po všetkých! Viackrát ich nechcem vidieť! Nikoho! Nikdy! Utvrdzuje sa v svojom presvedčení a napriek všetkému jej po líci skĺzne nepatrná slzička. “Príjemný” sobotný večer mala Nina za sebou. Otázky typu „prečo“? Vystriedala istota. Aj keď nepríjemná, ale predsa. A Nina si aspoň nemusí vravieť „čo keby? Možno sa opäť zblížime, vysvetlíme a budeme zase kamarátky.....“

     Od maturitnej stretávky uplynul viac ako rok. Nina nikoho za celý ten čas nestretla. Zmenila si číslo a z internetu na sociálnej sieti stiahla všetky fotky. Niny, tak ako ju poznali jej spolužiaci, už viac niet. Nie pre nich...

---