Pieseň potulného barda

--- Pieseň potulného barda ---

 

 

Spomienka ďaleká, stratená v hmlách lesov prastarých.

Snami a kúzlami tajomnej mágie dnes chcem vás očariť.

Rozprávať príbeh pradávny, čo dedí sa z otca na syna.

O tom, ako láska dvoch bytostí stojí veky pri nás.

 

----------

 

Raz dávno žil muž, skrytý v hmlistých lesoch

čo rozumel šepotu lesa a poznal silu prírody.

Nepoznal zlobu, les mu nevravel o tých desoch,

osudom chránený, zabudnuté dieťa, obeť nehody.

 

Stratili ho rodičia, na úteku pred zlom a strachom

a duchovia lesa nad jeho životom sa zmilovali.

Nepoznal špinu sveta, jeho myseľ nezapadla prachom

naučil sa múdrosti, ktorú ostatný nepoznali.

 

Od mladosti mu lesná zver pomáhala učiť sa žiť.

Rozumel reči lesa, skál, ohňa, vetra aj vody.

Prikazoval tráve rásť, vedel všetky rany liečiť,

nepoznal strach, ako bolí zloba a túžba škodiť.

 

No srdce mu jednostaj šepkalo, že mu chýba niekto,

že v diaľkach ho čaká osud, volá na dlhej ceste.

Rozhodol sa hľadať sen, čo priniesol severný vietor,

šepkala mu rieka, skaly vraveli o nádhernom meste.

 

Vykročil z domova a duchovia lesa mu požehnanie dali,

ale aj varovanie o svete mimo lesa, utopenom v tmách.

Výstrahu, nech sa ukrýva a nech stopy po sebe spáli,

lebo poznanie ktoré v sebe nosí prináša iným strach.

 

----------

 

V roztrhaných šatách, pripomínal úbohého žobráka,

blížil sa k malej dedine na okraji lesa temného.

Svojím vzhľadom tak pozornosť na seba moc nelákal.

Kamenistá cesta vystriedala koberec machu jemného.

 

Z hostinca ho vyhodili, lebo nemal čím zaplatiť.

Ten daždivý večer bolo chladno a všade blato.

Kruté slová vypočul, ktorými ho chceli zatratiť,

lebo vravel, že múdrosť väčšiu cenu má, ako zlato.

 

Našiel si skrýš pri studničke na kraji dediny

pod deravou strieškou spánok mu na viečka dorazil.

Cítil sa zranený a ukrivdený, aj keď bol nevinný,

nechápal, ako ich bohatstvom svojho ducha urazil.

 

 

 

 

 

Ďalšie ráno ho privítalo a s ním pohľad ženy,

ubitej smútkom, ktorú samota premohla.

Pozerala jeho tvár, kľačala pred ním na zemi

a šepkala meno, ktoré zabudnúť nemohla.

 

Ty si môj stratený syn, vedela som, že ťa nájdem,

keď vojna sa prehnala týmto krajom, les ťa vzal.

Bieda prišla na tento kraj a stratila sa nádej,

životom zaplatil každý, kto proti mocným vstal.

 

Vtedy pocítil krivdu na svojej krvi mladý muž,

trpkosť útlaku bezohľadných mocných pochopil.

Vstal a svojej matke zložil sľub, že skončí už

temnota a každý, ktorý tých slabších zotročil.

 

----------

 

Dedinu za dedinou pomáhal slabým vo viere,

vyháňal zlo, trestal krivdu a rúcal hrady.

S ním armáda krýs a pavúky, leteli netopiere,

čo zasievali strach a nemohli ho zradiť.

 

Mocný ho nazvali démonom, čarodejom temným,

slabý mu dávali jesť a piť a k spánku miesto.

Lesu a reči zvierat, svojim sľubom oddane verný

kráčal za snom, čo skrývalo kráľovské mesto.

 

V podhradí tajomný pútnik, schovaný pod plášťom

rozprával príbeh, ktorý mu matka zanechala.

O nenávisti s mečom smrti odetej pýchou a zášťou,

ktorá bezbranných a slabých dlho drancovala.

 

V dave mladá žena slzu nad takým osudom uronila

a udivená odvahou tajomného muža rozprávať

netušila, že osudom jej bola predurčená táto chvíľa

a ako veľmi bude neznámeho pútnika milovať.

 

----------

 

V podhradí sa blížila noc a v oblakoch krúžili vrany

akoby na príkaz sa krysy stratili, ticho vládlo,

zdanlivo pokojná noc, ktorá prinášala strašné rany

So zatajeným dychom kráľovské mesto padlo.

 

To krysy hradby zhodili a pavúky skazených spútali

netopiere poštou nočných krídel poklady rozdali.

Tajomný pútnik sledoval opodiaľ s úsmevom na tvári

ako sa pevnosť rozpadá a ako tí mocný prehrali.