Stužková

STUŽKOVÁ  

„Au!“ Výkrik splynul s trieštením skla. Prstenník ľavej ruky sa obliekol do červenej. Prúd krvi stekal do peny v dreze. Opäť si vybral svoju každoročnú daň v podobe najvzácnejšej tekutiny. Vodou ho napájala denne. Krvou len v týchto bielych dňoch. Každý rok v tomto čase leštila všetky poháre z obývačky. A ako každý rok, aj teraz niečo prasklo. Jazvičky po tých nehodách zmizly s posledným roztopeným snehom. Než prišla jar, všetko sa zacelilo. Až na tú jednu... Tá nechce zmiznúť ani po trinástich rokoch...

      Lucia odbehla do kúpeľne pre leukoplast. Skúmavo hľadela na miesto črepinového útoku. Oddýchla si. Tohto roku to nebolo také zlé. Nie ako tá polmesiačikovitá, tiahnúca sa z chrbta popod nechet cez celé bruško ukazováka. Hojila sa dlho. Ako ostatne všetko, čo s ňou súviselo. Vtedy, pred rokmi, na deň presne, jej pri umývaní praskol pohár. Bolelo to. Nielen rana, skôr plakala nad zničeným, nenahraditeľným pohárom. Ešte aj teraz vidí to dielo skazy. Takmer mliečne sklo s menom uprostred, sedemnástym decembrom naspodku a zelenou stužkou sa rozprsklo po nenásytnom pažeráku nerezovej tlamy kuchynského drezu. Neostalo z nej nič. Len tá jazva. Všetko ostatné odvial čas...

 

      „Pohni sa!“ povedala Lucia a nesústredene sa usadila na stoličku.

     „Kľud,“ preniesla Milada a jemne prechádzala hrebeňom po Luckiných mokrých vlasoch. „Máš čas. Je len pol tretej. A máte tam byť o piatej. Tak žiadne strachy. Všetko stihneme!“

     „No hej, tebe sa to hovorí. Minulý týždeň si jančila zo stužkovej ty!“

      „Práve preto,“ usmiala sa Milada a nožnice v jej pravici sa zahryzli do neposlušných kaderí. Pramienok dopadol na Luciin nos a nepríjemne šteklil. No aj to najväčšie šteklenie na svete sa nedalo porovnať s rastúcou nervozitou z blížiacej sa slávnosti. Zatiaľ čo Milada sa pasovala s úlohou kaderníčky, Lucia so zavretými očami snívala o nadchádzajúcich udalostiach. Udalostiach, ktoré mali byť celkom výnimočné. Večer, aký už nezažije. Stužková. Jediná. Neopakovateľná. Vysnívaná...

     V triede už dávno rozhodli, že má byť s partnermi. Lucia vedela, koho by mohla pozvať. Ani v najodvážnejšom sne by ju nenapadli dve veci – že to skutočne urobí a že Miloš, jej láska z piatej triedy až dodnes, toto pozvanie skutočne prijíme. Povedala mu to na schodoch v paneláku s malou dušičkou. Milošova reakcia ju milo prekvapila.

     „Či pôjdem?“ spýtal sa udivene. Lucia prehltla trojtonový kameň v hrdle, ktorý dopadol priamo na srdce. „To vieš, že áno. Super. A kedy to je? Kde?“

      Kameň sa zmenil na motýľa, ktorý sa usídlil v bruchu.

      „Hotovo,“ povedala Milada a pyšne hľadela na svoje dielo. Lucia so slávnostným účesom a líčením vyzerala ako princezná. Dlhé šaty vo farbe kráľovskej modrej sa miestami trblietali zlatom. Lucia vkĺzla do kabáta a lodičky vhodila do tašky. „Uži si to. Zajtra mi všetko povieš. Všetko, rozumieš?“ žmurkla Milada a vyprevadila Luciu k dverám.

 

     Sála neveľkej reštaurácie sa hemžila pobehujúcimi spolužiakmi. Stoly boli prestreté, stoličky čakali na večerných hostí. Prví rodičia pozvoľna prichádzali.

      „Niekto ťa hľadá,“ mávla na Lucku spolužiačka Klára.

     Miloš. Priniesol dokonca kyticu. Lucia sa vyhrievala na špici šťastia. Prišiel. V obleku vyzeral skvele. Hrdo ho viedla pred zrakmi všetkých na miesto po svojej pravici. Netušila, kto určoval miesta za stolom, ale lepšie si želať nemohla. Tu, na konci dlhého stola, kde nebolo voľna nazvyš, boli na sebe doslova nalepení. Nezdalo sa, že by to Milošovi vadilo. Ak si až doteraz nebola istá, a či vôbec, k nej niečo cíti, hodiny na stužkovej slávnosti ju o tom presvedčili aj bez slov.

     „Hybaj!” skríkol Julo zozadu a surovo drgol do stoličky. „Už máme nástup!”

     Za tónov Vangelisa vpochodovali nacvičeným divadielkom do stredu sály. Pohľady rodičov zvlhli dojatím. Lucia to nevnímala. Ona mala oči len pre Miloša. Pozeral sa na ňu a na perách mu pohrával šibalský úsmev. Príhovory sa zdali byť nekonečné.

      „..., že sedemnásteho decembra, v tejto sále, máte svoj veľký deň, svoju stužkovú. Poobzerajte sa vôkol seba, ale hlavne pred seba, na Vašu budúcnosť...”

     Mlč už, prosíkali hlasy v hlavách všetkých spolužiakov a znudene prestupovali z nohy na nohu. Hlasný povzdych prinútil Zástupkyňu školy ku kárnemu pohľadu. Ako dobre ten krvilačný výraz poznali! Konečne bolo po všetkom. Profesorský tanec vybrali krátky. Načo zbytočne predlžovať nutné zlo? Rodičovský trval tak akurát. Miloš sa blysol. Nenechal Luciinu mamu sedieť a vyzval ju do tanca, aj keď sám to veľmi nevedel. Slaďák na partnerskom si obaja vychutnávali. Neboli potrebné slová. Oči a gestá vraveli za všetko. Program zožal potlesk. Lucia v ňom mala i sólo. Nikto v tej scénke nechcel hrať. Nikto ju nenacvičoval. A predsa ju do programu zaradili. David povedal: „Choď!”. Šla. S ľadovým kľudom ju odohrala ako rodená herečka. Dnes mala pocit, že zvládne všetko na svete.

      „...navždy sa zachová...” spievali z plných hrdiel a zábava sa rozbehla plnou parou. Bol to skvelý večer. Na ten sa skutočne nezabúda. Lucia bola šťastná. Dnes po prvý raz cítila, aké to je, byť doslova opojený božským šťastím. Vzadu, na dvore za šatňami, sa s Milošom bozkávali. Nebola to ich prvá pusa. Tá padla už pred rokmi, v siedmej alebo ôsmej triede. Táto však bola skutočná, nielen školská. Zelená farba stužky, ktorá jej trónila na hrudi a ktorá symbolizovala nádej, jej prenikla skrz celým telom. Lucia s Milošom sa ruka v ruke vrátili do sály. Triedna už odišla. Jej miesto zaujala slovenčinárka Hanáčková. Bez nej by tento večer vôbec nebol. O všetko sa postarala. Triedna to mala...

      Div, že vôbec prišla. Hlavne, keď o to nik nestál. Ani ona sama. Hanáčková, to bolo niečo iné. Tú brali všetci. Škoda len, že nebola ich triednou profesorkou naozaj. Napriek tomu sa tak chovala.

     Kto iný by mal rozbíjať džbán, ak nie ona? Stáli v kruhu, upíjali si z nemožného okraja dvojlitráku a každú chvíľu sa niekto polial. Posledné decíky patrili Hanáčkovej. Potom sa s úsmevom porozhliadla po všetkých naokolo, napriahla sa a celou silou tresla džbánkom o zem. Črepiny sa rozkotúľali po podlahe. Vrhli sa na ne ako supi.

     „Nech Vám prinesú šťastie,” povedala dojatým hlasom profesorka a oči padli do zajatia slz.

     „...starosti, zahoď svoje starosti, pozri, aký je krásny deň...” Tancovalo a pilo sa až do skorých ranných hodín. Profesori dávno odišli, ani z rodičov nikto nezostal. Až teraz to bola len ich oslava. Torta bola rozkrájaná, tanieriky ušpinené od čokolády, fľašky zívali prázdnotou. DJ mlel z posledného. Úplne ho vyšťavili.

      „Na nás,” prelomil ticho medzi pesničkami Miloš a snáď po dvadsiaty raz si priťukli. On s obyčajným pohárom, ona s tým so zlatými písmenami svojho mena. Čokoládovohnedé oči veselo žmurkli. Luckine zelené sa šťastne privreli. „Odprevadím ťa domov,” ponúkol sa Miloš.

     O štvrtej ráno sa sálou niesli posledné slová Mullerovej Nočnej optiky. „Dôjdem pre auto. Nechal som ho za križovatkou, pred reštikou už nebolo miesto. Počkáš na mňa pri vchode?” pobozkal ju na ruku a vyhýbal sa posledným tancujúcim. Lucia si v šatni zbalila veci. Niektorí spolužiaci dospávali “ťažkú” noc.

     Vyšla von. Mrzlo. Z oblohy sa znášal mrznúci dážď. Chodníky boli ako zrkadlo. Tiché ráno preťal ohlušujúci úder. Tí, čo dokázali stáť na nohách, vybehli von. Márne pozerali do ulice zaliatej žltým svetlom pouličných lámp. Nikto nič nevidel. Luciu premkol nezvyčajný chlad a ako vo sne vnímala červeno-modrú hru svetiel blížiacej sa sanitky. Stála tam ešte dlho.

      Miloš neprišiel. Už nikdy tie hnedé oči nevidela. Lekár v sanitke bol posledný, kto v nich čítal úpenlivú prosbu o život. Poľadovica a vyprázdnené poháre dokonali svoje dielo.

 

     Leukoplast na Luckinom prste nasiakol krvou. Jasná červená tekutina teraz vyzerala ako zvláštny, hrubý prsteň. Prsteň, ktorý jej mal dať Miloš. Namiesto toho, rok čo rok, umývala s dôslednou opatrnosťou poháre z vitríny. Napriek tomu, vždy nejaká praskla. Rozbila sa. Roztrieštila sa ako auto, v ktorom sa Miloš vtedy viezol. Rok čo rok sa jej pripomenul. Krvavou zmluvou si ju pripútal k sebe navždy. Zelená stužka nasiakla krvou Luciinho raneného srdca. Malé stužtičky s menami vymenila za pár dní za čierne stuhy náhrobného venca.

---