Písomka

Písomka

 

„Pán riaditeľ,“ volala učiteľka Jílková a bez vyzvania vkročila do ponurej miestnosti. Závesy boli napoly zatiahnuté, okno zavreté a v ovzduší sa vznášala ťažká vôňa vody po holení. Vyučovanie začalo pred pár minútami, no Jílková, postaršia vyziabnutá žena s tvárou pripomínajúcou chrta, vyzerala akoby dnes odučila celý deň. Nevôľou stiahnuté pery lemované vráskami, na ktoré nezaberal žiaden krém, sa priam triasli od hnevu. „Musím nahlásiť podvod!“

      Magister Mikuláš Kováč si kolegyňu s povzdychom premeral. Za ňou stála študentka. Na počudovanie sa netvárila vôbec prestrašene, čo len podnietilo Kováčovu zvedavosť. „Podvod?“

     Jílková sa demonštratívne postavila pred stôl a plesla naň ošúchaný dvojhárok. „Také niečo sa mi v živote nestalo. Len sa pozrite!“ podsunula papier k riaditeľovi a takmer ho poliala nedotknutou kávou.

      „A čo má byť?“ nechápal Kováč obzerajúc si obyčajnú písomku. „To je vaša písomka?“ spýtal sa študentky. „Ste Káchová zo štvrtej PL?“

      „Áno.“

      Kováč bol zmätený. Znova nahliadol do dvojhárku. Všimol si, že Káchová má úhľadný rukopis, no nenachádzal v lajstre nič, čo by svedčilo o akomsi podvode, aký reklamuje Jílková. „Je mi ľúto, ale nič nevidím.“

     Jílková zalapala po dychu. „To nenapísala ona! Vlastne napísala, no zároveň sprosto podvádzala! Žiadam okamžité vylúčenie!“

      Riaditeľ Kováč si pomyslel, že takto mu tá káva celkom vychladne. A to sa počas prvej hodiny tešil na doposiaľ v taške ležiacu obloženú žemľu. Nestihol ju ani vybrať, keď mu sem tá ježibaba vtrhla.

      „Vylúčenie? To snáď nie, Jarmilka. Tak ako je to s tou písomkou?“ spýtal sa poklopkoval po nej strieborným parkerom. „A posaďte sa. Obe,“ dodal, keď videl, že Káchová začína nervózne prešľapovať po bordovom uzlíkovom koberci.

     „S tým, čo spravila, som sa ešte nikdy nestretla. A vy určite tiež nie, pán riaditeľ,“ vyhlásila Jílková dôrazne a uhladila si tvídovú sukňu. „Najlepšie bude, ak vám to poviem celé. Nech to počuje aj ona.“

     Janu Káchovú prišpendlila pohľadom na operadlo a pokračovala: „Od prvého ročníka bola slabá žiačka.“

     Jana Káchová nezúčastnene pozerala na muchu lezúcu po tmavom závese.

     „Nikdy sa neučila. Tak vyzerá aj jej prospech. Či neprospech... Nie som v tom sama, pán riaditeľ. Aj u iných kolegýň nijako nevyniká.“

      „Prejdite priamo k veci,“ prerušil ju Kováč. Nemienil stratiť celé dopoludnie. „Čo konkrétne spravila?“

     „Minulý týždeň som v triede ohlásila, že v pondelok bude písomka. Jana podvádzala. Prichytila som ju, ako spod lavice vyťahuje tento dvojhárok. Bez škrupúľ ho odovzdala a vydávala za svoj. Dala som jej pätorku, samozrejme, s tým, že tú poviedku, čo bolo zadanie slohovej práce, nenapísala ona, no jej sa to nepáčilo. A viete, čo nasledovalo potom?“ Jílková si zložila ruky na hrudi. „Poprela, že to nie je jej práca a pred všetkými ma obvinila, že som voči nej zaujatá. Že na nej „sedím“, ako zvyknú študenti hovoriť. Že len pozriem na meno a podľa toho známkujem!“

      Nebola by si ani prvá ani posledná, pomyslel si Kováč. Sám sa s podobným problémom potýkal ako žiak. Zvedavo na Janu Káchovú pozrel. „Čo mi k tomu poviete vy?“

      „Písala som to,“ povedala ticho, no rozhodne.

      „Neklam! Tak dobrú poviedku by si TY nezosmolila. Kto ti pomáhal? Ružena?“

      „Nikto mi nepomáhal, pán riaditeľ,“ hlesla a pozrela na hlavu školy. „Jílková skutočne známkuje podľa mena.“

     „No to snáď...!“

     „Ticho, pani kolegyňa. Vy ste priestor na vyjadrenie mali. Teraz si vypočujeme slečnu Káchovú.“

     „Všimla som si to už dávnejšie. Akokoľvek som sa snažila, vždy ma ohodnotila horšou známkou, než ostatných. Naposledy, keď nám dala nečakanú previerku, som sa dokonca potešila. Celý večer pred tým som sedela nad knihami. Tá písomka mi prišla vhod. Viete, naozaj nemám bohvieaký prospech, no to neznamená, že som hlúpa. A slovenčina, tá ma baví. Na základnej som mala jednotku, no tu sa mi v prváku podarilo chytiť na vstupnom teste trojku a odvtedy sa to so mnou ťahá. Zaškatuľkovali si ma. Nezazlievam im, ak dostanem trojku, štvorku alebo aj päťku, ak si ju zaslúžim. No sústavne dostávať zlé známky za učivo, ktoré ovládam, to ďalej neznesiem. Pokúšala som sa s pani profesorkou hovoriť, no len čo ma zhodila pred celou triedou.

      No ale k tej nečakanej písomke, kde som získala neotrasiteľnú istotu, že nie je objektívna v hodnotení: mali sme päť otázok, na každú som sa snažila čo najlepšie odpovedať, zapísala som celý papier. Spolužiačka, nebudem ju menovať, nič nevedela a dala som jej opísať.“

      „HA! Zase podvod!“

      „Nechcela som, aby opísala celú písomku od slova do slova, no nebol čas ani priestor, aby som ju na to nejako upozornila. Keď potom profka doniesla oprevené písomky, ja som mala štvorku a... no veď viete ktorá, mala jednotku. Všetko opísala odo mňa! Bola to moja práca! Ako to, že ona dostala o tri stupne lepšiu známku za rovnaké vypracovanie?“

     Jílková pobledla.

      „A k tomu dvojhárku: tú poviedku som skutočne písala ja. Áno, vybrala som spod lavice tento dvojhárok a odovzdala ho. Totiž, písala som ho už predtým. Vzala som si ho do školy, ako takú malú nápovedu, ak by som na niečo v poviedke zabudla. Ibaže, nepotrebovala som ho. Na hodine mi písanie šlo samo. No potom sa moja spolusediaca chcela pozrieť, čo píšem. Viete,“ Káchová sklopila zrak, „ona cez hodinu stále niečo je alebo pije. Aj vtedy vytiahla kolu. No chalani ňou cez prestávku naschvál triasli. Než som stihla niečo povedať, rozprskla sa na celú moju prácu. Jílková si to nevšimla. Sedela za katedrou a čítala časopis. Tak som vytiahla dvojhárok, ktorý som písala už doma. A ten som odovzdala. Netušila som, že si to profesorka všimla. No aj tak,“ dodala Jana Káchová vzdorovito, „obvinila ma z podvodu neprávom!“

       Kováč si prekrížil prsty a zložil na ne hlavu. Potom pozrel na Jílkovú. „Povedali ste žiakom, čo bude témou písomnej práce?“

      „No,“ jachtala zachrípnuto, „áno. Vedeli, že budú písať poviedku. Mali si o nej všetko naštudovať.“

     „A cvičiť. Mali sme si skúšať napísať niečo aj doma cez víkend. Len som urobila, čo od nás chcela. Za tú kolu nemôžem, no nechcela som takú prácu odovzdať. No stále ju mám. V taške. Uvidíte, že je moja. Môžete si ju porovnať s touto. Chýba v nej pár škrtancov, ale dokáže, že hovorím pravdu.“

      Kováč vstal. „Najlepšie bude, ak sa o tom hneď presvedčíme. Zájdeme do triedy. Ak sa vaše slová o rozliatej kole potvrdia a preukážete sa pôvodnou verziou textovej práce, som ochotný na obvinenie profesorky Jílkovej zabudnúť. Ak nie, vyvodím z toho príslušné dôsledky.“

     Vyšli z riaditeľne. Magister Kováč sa nechal viesť do triedy Jany Káchovej. Vystúpali na druhé poschodie starej budovy.

     To linoleum je celé zodreté, pomyslel si Kováč.

      Čím bližšie boli k triede bez profesorky, tým väčší bol huriavk prúdiaci spoza dverí. Stíchol, len čo vstúpili. Takmer tridsiatka rozkekešených žiakov sa náhlivo usadila. Každý pohľadom preskakoval z Jany na Jílkovú a šerifa.

      Jana podišla k lavici. Z bočného vrecka koženého batohu vytiahla zvlnený papier. Riaditeľ ho porovnal s úhľadným dvojhárkom. Text, písmo, všetko, až na pár nepatrných škrtancov sa zhodovalo. Jana Káchová hovorila pravdu. Kováč sa znenazdajky zohol. V útrobách lavice povedľa Janinho miesta mu pohľad padol na roztvorený balíček slaných tyčiniek, osieho hniezda, oranžády a lentiliek.

     „Sadnite si,“ vyzval Janu.

     V sprievode profesroky Jílkovej vyšiel na chodbu. „Vtrhla si ku mne so slovami o podvode, Jarmilka. Nielenže sa nepotvrdili, navyše ťa sami postavili do pozície neobjektivizmu. Ver či nie, tá Jana nebola prvá, kto za mnou s podobným problémom bol. Dala si do pohybu veci, ktoré, či chcem alebo nie, budem musieť začať riešiť. Pre začiatok si vezmeš na dnešok voľno. Výsledky šetrenia oznámim neskôr. Teraz by som si rád vypil kávu. Mimochodom,“ usmial sa Kováč, „z tej Jany niečo bude. Tá poviedka nemala chybu!“

---