Darčekový poukaz

Darčekový poukaz

„Ahoj, Katka," začula som volanie a podvedome sa otočila. „Si to ty? Ako sa máš?" zasypali ma otázky kamarátky, s ktorou som sa nevidela takmer pol roka.

„Ále," zatiahla som pomaly, aby som oddialila odpoveď. Pravda bola totiž taká, že som sa mala nanajvýš mizerne. A mizerne o to viac, že som si za všetko mohla sama. „Mohlo by byť lepšie."

      Bára zastrihala ušami a zrakom ma skenovala zhora nadol. „Vrav," priam zavelila a ťahala ma k stolu na letnej terase.

      Počkala som až čašník prinesie kávu a vzápätí som sa pustila do rozprávania strastí, ktoré ma už dva mesiace pripravovali o spánok. „Rozvádzam sa," hlesla som neochotne. Bárine vypúlené oči a pootvorené ústa mi na tvári vykresali úškrn. Všetci po tomto oznamne reagovali rovnako.

      „S Filipom?"

      Hlúpa otázka. „S kým iným? Jasné, že s Filipom."

      „Ale prečo? Čo sa stalo? Podviedol ťa? Alebo ty jeho?"

      Naliala som do seba zbytok viedenskej. „Kiežby. Potom by to všetko malo aspoň dovôd, ale takto... Všetko sa začalo v júni. Na dovolenke. Vyberal ju Filip."

      „Zahla si mu?"

      Otázku som prepočula a pokračovala ďalej: „Vieš ako neznášam veľké hotely a niekedy si myslím, že mi to Filip urobil natruc. Vybral ten najväčší komplex, aký na Chiose kedy bol. Dostali sme suitu, taký domček v radovej zástavbe s vlastným bazénom. Neznášala som, ako sme na každé jedlo museli dochádzať vyše šesťsto metrov do hlavnej budovy. Po jednej večeri, kde nám obom akosi povolili nervy, sme odišli každý zvlášť. Filip sa pobral do baru a ja, ťava, som od zlosti opustila areál. Prechádzala som sa po pobreží, dokiaľ sa nezotmelo. Vracala som sa do hotela a..."

      „A stretla nejakého bíčboja, však?"

      „Čo máš stále s tou neverou?" vyštekla som nahnevane. „Nič také sa nestalo."

     „Tak potom nechápem, prečo opúšťaš chlapa ako Filip."

      „On opúšťa mňa," opravila som Báru. „Kvôli niečomu, čo nedokáže, alebo nechce pochopiť. Neverí tomu, čo sa stalo. Prisahala som, že je to pravda, ale jeho mužská ješitnosť mu bráni v prijatí pravdy. Takej, aká je."

      „Už to vyklop. Našiel v skrini chlapíka, ktorý prišiel opraviť klímu?"

      „Nie tak celkom. Chlapa našiel, no nie v skrini. V ten večer som nemala chuť obchádzať hotel a vojsť hlavnou bránou a za túto svoju lenivosť nesiem doteraz následky. Vybehla som nahor k domčekom zo zadnej strany a bránkou pri bazéne vošla dovnútra. Potme. Nechcela som Filipa zobudiť. Jedna hádka na večer stačila. Bola som unavená a do postele som vkĺzla len tak, v spodnom prádle."

     Než som dokázala pokračovať, musela ma povzbudiť ďalšia šálka latte. „To ráno potom, bolo najhoršie v mojom živote. Zobudil ma krik, ziapanie akejsi španielky a než som sa stihla spamätať, strhla z nás plachtu a začala vrieskať na svojho manžela. Dobre počuješ, svojho. Vteperila som sa do cudzieho apartmánu a spala pri niekom, o kom som bola presvedčená, že je Filip. Jorge, tak sa volal ten druhý, na mňa civel ešte viac, než ja naňho. Španielka zburcovala všetko naokolo, za to predstavenie by sa nemuselo hanbiť žiadne divadlo na svete. S plachtou okolo tela ma vystrnadila k bazénu, kde už stál aj Filip a ďalší dovolenkári. Smial sa, no len do chvíle, kým tú rumencom zaliatu hlavu vykukujúcu z plachty, nespoznal.

      Snažila som sa všetkým vysvetliť, že došlo k omylu a poplietla som si v noci domy, no okrem Jorgeho mi nikto neveril. Jacinta, jeho žena ma po zbytok dovolenky prepaľovala pohľadom a Filip odmietal uveriť, že to bol omyl. ´Každý blbec trafí domov´, vravel hádam stokrát. Každý," dodala som, "okrem mňa."

      Bára sa smiali oči, no dokázala si udržať vážnu tvár. „Neverí ti?"

      „Ani za mak. A teraz už vôbec nie. Čakám dieťa."

      „Filip si myslí, že nie je jeho, však?"

      Prikývla som. „Kým nebude mať dôkaz, že otcom je on, požiadal o rozvod."

     Bára sa vzápätí chvatne rozlúčila a ja som ostala pri stole sama, bedákajúc nad osudom, ktorý sa si so mnou nepekne zažartoval. Vedela som, aká je pravda, no než sa malé nenarodí, neostalo mi iné, ako pretrpieť odluku s Filipom. Vedela som, že sa ku mne vráti a nemala som chuť hrať sa na urazenú. Za všetko som si mohla sama. V posledných mesiacoch sme už bývali opäť spolu a tvárili sa, akoby sa nič nestalo.

     „Aké mu dáme meno?" spýtal sa raz Filip. „Ale ak povieš Juraj, tak o ten rozvod požiadam znova," zažartoval. „Mimochodom, niečo tu pre teba mám," vytiahol z bundy neveľký balíček.

      Pomaly som otvárala nečakaný darček a keď stuha a papier vydali svoje tajomstvo, červená od hanby som civela na darčekový poukaz "Ako sa nestratiť v teréne".

     Vedľa sa hompáľal maličký kompas a mapa Pyrenejí.

---