Zlatozrník

Zlatozrník

     Kedysi dávno, keď statoční ľudia tvrdo pracovali pre skyvu chleba, uzmyslel si pyšný gróf z kaštieľa, že poddaní jeho ho zbytočne ožobračujú o vytučnené vrecia s múkou a nariadil pod trestom verejného zbičovania, aby každý, kto dovŕšil vek deviatich jarí, nielenže pracoval na panskom, ale aby polovicu z toho, čo sa mu na vlastnom dvorčeku urodí či narodí, aby zaniesol bez reptania na kaštieľ. Dlhé roky ľudia ticho trpeli. Každú druhú húsku, či teliatko z krvi potu vychované, odvádzali grófovi a drevené misy na hrboľatých stoloch čoraz častejšie stonali prázdnotou. Ťažko bolo, no nenašiel sa nik, kto by sa grófovi vzoprieť dokázal. Ba veru, raz sa taký mládenec aj našiel, no po tom, ako sa bohabojne na kaštieľ vybral, ho už nik nevidel. Strach opantal všetkých naokolo a tak ráno čo ráno, deň čo deň, rok za rokom, do úmoru ducha i tela pracovalo sa pre grófa.

      Robil tak i starý mlynár, ktorého na staré kolená obdarila príroda troma synmi, no keď tak štedro dala, niečo si i vzala. I stalo sa, že mlynár ovdovel a sám, ako najlepšie vedel, synov vychovával. Bratia sa od seba odlišovali, akoby im v žilách ani rovnaká krv nekolovala.

      Najstarší, Jonáš, sa za večne pomúčeného a robotou ohnutého otca hanbil. I na pánske chodil oblúkom od neho a nebyť hladu, hádam by ani jeho chlieb nebol jedával. Prostredný, Šimon, bol večne zachmúrený a zamlklý. Viac než so slovami si rozumel s písmenami a vždy keď mohol, už aj za pánom farárom utekal, aby ho do farskej knižnice vpustil. Nestačilo mu, že vedel toľko, čo ostatní. Chcel sa dozvedieť viac. Čítaval a dumal, až mal všetky knižky z fary v malíčku. Zrazu mu rodná vieska začala byť pritesná a čakal na vhodný okamih, ako otcovi povedať, že do sveta mieni sa vypraviť. Najmladší, Tomáš, sa na nič neponosoval. Robil, čo mu otec nakázali, ba zavše i čo to navyše. Len keď sa jednej jari rozlúčiť mal s húsatami, kuriatkami a kozičkou, aby svoj podiel u grófa vyrovnali, zahorel spravodlivým hnevom.

     Tu využil príležitosti Šimon a začal brata spracovávať, aby sa s ním do sveta vydal. No nerobil to z bratskej lásky. Potreboval, aby sa oň ktosi staral a vedel, že Tomášovo dobré srdce by ho od hladu umrieť nenechalo. Tomáš nechcel otca opustiť a všetku ťarchu mlynárčiny na staré plecia zložiť, ale keď sa i Jonáš dušoval, že svet treba okúsiť zamladi, navoľky privolil. Srdce mu šlo od žiaľu puknúť, keď naposledy zamával otcovi a tvár starého mlynára orosila slza, len čo sa za Tomášom, Jonášom a Šimonom cesta zaprášila.

     Tucet dní kráčali bratia krajom a priepasť medzi nimi sa zväčšovala. Jonáš sa nad oboch vyvyšoval a vydržať s ním bolo čoraz horšie. Zavše sa vystatoval cudzím perím, no uchopiť do rúk drúk a založiť oheň na noc, akoby bolo pod jeho úroveň. Šimon zas všetkým radil, ako a čo sa má spraviť, no bremeno práce zostávalo vždy na Tomášovi.

      Na trinásty deň, práve keď prechádzali hlbokou dolinou a odvšadiaľ sa na nich dívali prísne, rozoklané skaliská a voda z potoka sa menila na divokú riavu, vynoril sa, akoby priamo z kameňa vyrástol, starec s prazvláštnou krivuľou a dlhou, akoby striebrom pretkávanou bradou.

      „Pamodaj zdravia, dobrý človek," pozdravil Tomáš.

      „Pamodaj i vám, mládenci. A kamže, kam? Do sveta? Na skusy?" spýtal sa a obzeral si ich orlím zrakom.

      „Len hlupák by ostal doma," povedal Šimon a zatváril sa náramne premúdrelo. Pozeral na starca z výšky, ale to nebolo nič v porovnaní s pohľadom, aký naň upieral Jonáš. Dobrácky starec v potrhanom kabátci a odratou torbou sa na bratov usmieval, no Jonáš sa ho štítil, akoby roznášal mor.

      „A či by ste, mládenci, nemali kúsok chleba a syra? Vyhladol som."

      „Čo nás je po tom?" odvrkol Jonáš. „Čo máme, nedáme. Sám si na chlieb zarob. S trhanmi sa ja spolčovať nemienim. Už len to by mi chýbalo, aby sa za nami papľuh ako on ktovieako ďaleko tiahol."

     No Tomáš už do vlastnej torby siahal a ruku s posledným dalamánkom od otca, starcovi hneď podával.

      „Vidieť, že máš dobré srdce, statočný mládenček," vzal dalamánok a dodal: „No musím vás varovať, odvráťte sa od týchto končín, záhuba číha všade navôkol. Hlavne na jedno pamätajte – ak zočíte muža v čiernom kabátci, oblúkom sa mu vyhnite. Ak úprimné a čisté úmysly nemáte, rýchlo sa so zubatou stretnete."

      Starý muž odišiel a Jonáš, Šimon a Tomáš nedbajúc jeho rady, vykročili ďalej do údolia. Odrazu sa spustil prudký lejak, bratia sa ukryli pod skalný previs a než stihli v chatrnom prístrešku čo i len trocha obschnúť, zjavil sa pred nimi šťúply chlapík, od hlavy po päty celý v čiernom. Tvár mu zakrývala široká kapucňa, hlavu mal sklonenú a pod plášťom čosi zahrkalo.

      „Pamodaj zdravia," osmelil sa Tomáš.

     „Komu zdravia, komu nie," odvetil tajomný príchodiaci. „Kamže máte namierené, junáci?"

     „Ďaleko," povedal Šimon.

      „Čo by ste ďaleko chodili, vari doma vám nedobre bolo?"

     „Bolo – nebolo. Do toho vás nič. Šťastie treba v svete skúsiť a nie doma za pecou trčať."

     „Kým máš pec, za ktorú by si líhaval, nie je tak zle. Kým máš chlieb, ktorý by si jedával, je dobre. A kým máš niekoho, s kým ten chlieb a pec zdieľaš, si šťastný človek. Vari nič z toho nemáte?"

      No jediný, koho červeň a svedomie potrápilo, bol Tomáš. I spomenul si na otca, na prácu v mlyne a banoval, že Šimona s Jonášom poslúchol. Spomenul si na slová starca, aby sa mužovi v čiernom kabátci oblúkom vyhli a chcel sa obrátiť na odchod, keď v tom vybral ruku spod plášťa a na dlani bez mozoľov zjavili sa tri zlaté zrná. Jonášovi razom zasvietili oči a Šimon si ich taktiež s nevídaným záujmom prezeral. O niečom takom jakživ nečítal a nepoznané ho celého opantalo.

      „Viete, kto ja som?" spýtal sa muž. „Zlatozrník, pán tohto kraja. Tuhľa, za roklinou svet mi patrí a len vyvolení vidieť ho môžu. Nechám vás prejsť, ak je to vôľa vaša, no za to chcem jedno – tri lány polí ladom mi tam ležia a vy, traja zdatní junáci, mi s tým pomôcť môžte. Každému dám jedno zrnko. Keď do zeme vsádzať ho budete, myslite na to, čo najviac chcete a zožnete veľkú úrodu. Tri mesiace, viac nežiadam, starajte sa mi o polia. Po žatve, keď každý zožne, čo zasial, sa ukáže, či ste na život súci. Ak nie," mužovi potemneli oči, „všetko, čo sa urodí, na prach sa premení a vaše duše budú mi patriť. Pristávate na moju ponuku?"

     Jonáš sa bez slova natiahol za mužovou dlaňou a prvé z troch zlatých zrniek zovrel v pästi. I Šimon tak učinil, no Tomáš otáľal. Či ho dobrý starec nevaroval? Či mu otecko jeho nekládol na srdce, aby vždy statočný a čestný ostal? Či nie sú zlaté zrnká priamo od čerta, keď s ich dušami kupčí?

     „Buď všetci, alebo nik!" zahrmel temný pán Zlatozrník a Tomáš mal pocit, akoby mu spod kapucne vyšľahli plamene.

      „No tak, braček," objal ho Šimon, „predsa nám to neskazíš. Tri mesiace poľahky polia obrábať vydržíme. Či sme sa nenarobili doma dosť?"

      „Počul si čo povedal," pridal sa Jonáš, „čo zasadíme, to zožneme. Môžeme mať všetko, na čo si v tú chvíľu spomenieme. Neskaz nám naše šťastie."

      Nevoľky Tomáš súhlasil a chvejúcou sa rukou vzal posledné zrnko z jagavého zlata. Muž v čiernom ich kľukatými cestami necestami zaviedol pred tri rovnako veľké polia, zorané a pripravené na sejbu. Na konci každého stál malý domec, studnička a drevený kôl obmotaný reťazami.

      „Pamätajte," povedal Zlatozrník, „čo zasejete, to zožnete," a zmizol v diali.

      Bratia sa pobrali každý k svojmu lánu poľa. Jonáš si prvý kľakol a keď zrnko spúšťal do zeme, myslel na bohatstvo, na drahokamami preplnené truhlice, na kaštiele a zámky prekypujúce zlatom. Šimon chvíľu premýšľal, napokon si i on kľukol a prikrývajúc zrnko vrstvou zeminy, myslel na všetky knihy sveta, ktoré mal v úmysle prečítať, aby pojedol všetku múdrosť sveta a mohol tak nevzdelaným vládnuť. Tomáš dlho váhal, kým zlaté zrnko do zeme vložil. No keď ho ta napokon za súmraku vkladal, spolu s ním zasypal i suchú kôrku, čo mu z posledného dalamánka odpadla a myslel na neboráka otca a na to, či hladom a chorobou netrpí. Ne nebi už svietil mesiac, keď Tomáš zasadené pokropil troškou vody zo studničky.

      Uplynuli tri mesiace, odkedy zrná zasadili a nič sa nedialo. Jonáš so Šimonom nechávali polia ladom, no Tomáš to svoje denne polieval a s láskou sa zemi prihováral. K večeru sa na čistine zjavil Zlatozrník. Len čo bol od polí na pár metrov, Jonášovo sa zmenilo na sad a z husto rozosiatych stromov, ktorých konáre prevísali k zemi pod tiahou všakovakých šperkov a zlatých jabĺk, sa i domec premenil na ligotavý zámoček. Jonáš doň vbehol a nevidel, ako sa Šimonovo pole a dom premenil na svätyňu múdrosti. Namiesto stien z malty a kameňa stáli rad radom almanachy vedomostí a Šimon bez slova zmizol vo vnútri. Tomášovo pole zarodilo sprvoti krásnu pšenicu, potom sa zmenilo na najbelšiu múku a vzápätí sa pole obsypalo pecňami chleba. Zlatozrník vyčkával do rána a keď obzor zaihral farbami, naskytlo sa mu nevšedné divadlo.

     Jonášov sad bol ošklbaný do posledného diamantu a reťaz z dreveného kola bola vsadená do zlatých dverí. Zlatozrník nedbajúc na reťaz vošiel do zlatého zámku a našiel Jonáša pološialeného od šťastia nad toľkým bohatstvom, ako sedí na smrť vyhladovaný na truhlici plnej perál.

      „Povedal som, že sa ukáže, či ste na život súci. Nuž teda, nastal ten deň. Čo mieniš s úrodou spraviť?"

      „Nechám si ju. Už v živote ani prstom nepohnem a druhí budú chrbty ohýbať. No budem štedrý," dodal rýchlo, „za prácu im zaplatím." Zlatozrník nepovedal nič, iba sa pobral k Šimonovi. „Čo mieniš s úrodou spraviť?" spýtal sa i jeho.

     „Nuž, všetko, čo sa naučím, si pre seba nechám. Len múdry môže hlupáka riadiť."

      Zlatozrník napokon došiel k Tomášovi. „Čo mieniš s úrodou spraviť?"

      Tomáš sa rozhliadal po voňavých pecňoch chleba. „Čo by som s toľkým požehnaním sám robil? Povolám ľudí z okolia, aby si pre bochníky prišli a tým, čo nemôžu, sám ho zanesiem."

       Zlatozrník odišiel a keď sa Tomáš po dvoch dňoch z rozdávania pecňov k poliam vrátil, našiel to svoje opäť štedro obdarené. Zato Jonášovo a Šimonovo zívalo prázdnotou. Chýr o úrodnom poli rozniesol sa do ďaleka a Tomáš stále poživeň rozdával. Povolal i otca k sebe, aby nedostatkom netrpel a keď prichodil a so synom sa zvítal, povedal mu: „Nuž, synak, hrdý som ja na teba. Hľa, toto ti mám odovzdať," podal Tomášovi dalamánku, z ktorej chýbal kus kôrky. Ihneď ju spoznal.

      „Ktože ti ju dal, otče?"

     „Starec so striebornou bradou v odratom kabátci. Povedal, ´vráťte to synovi, ktorý jediný na život je súci´. Potom sa stratil."

     Od tých čias si všetci, ktorí sa usadili v okolí Tomášovho domca a poľa v pokoji a šťastí nažívali. Až po čase sa Tomáš s otcom po boku odvážil nazrieť do zlatého zámočka, ktorý sa pomaly ale isto na prach premieňal. Po truhlici, na ktorej Jonáš sedel nebolo ani stopy a najstaršieho syna našli reťazou pripútaného k bohatstvu, ktoré ho o život pripravilo. Zahubila ho vlastná chamtivosť. Šimon, z tiahy vedomostí, ktoré zahltili jeho hlavu, nevydržal nápor a pobral sa na druhý svet.

     Jedine Tomáš sa vysokého veku dožil, rodinu si založil a zázračné pole spokojne obhospodaroval. Kŕmil každého, kto o kúsok chleba požiadal a tam, kde kedysi tri Zlatozrníkove polia boli, vyrástla veľká osada. Na mieste bývalého zlatého zámku rozkvitol ovocný sad a tam, kde Šimona hrubé almanachy ukonali, osadníci školu postavili. Keď Tomáš jedného smutného dňa staručkého otca pochovával, do čerstvého hrobu dve zlaté zrnká, so slovami : „Ďakujem, otec", vhodil.

     Od tých čias nik nevidel muža v čiernom kabátci ani starca s otrhanou torbou. Niektorí povrávali, že to boli dvaja bratia, ktorých kedysi dávno nenásytnosť o dušu pripravila a vykúpiť ju mohli iba chamtivci, ktorí na predlhej púti Zlatozrníka a Striebrovlasca vystriedali. A len Tomáš šípil, že Jonáš so Šimonom krajom blúdia, jeden v otrhanom kabáte prosiac o skyvu chleba, druhý v čiernom plášti vo vrecku hrkajúc dvojma zlatými zrnkami, ktoré ho ťažili ako balvan.

---