Margit

Neuplynuli ani tri týždne od posledného predvolania na strážnickú stanicu Margity Jánskej a oficier Tkáč mal na stole ďalšiu sťažnosť. Mladý strážmajster na ňu hľadel s nevôľou, posledné, po čom v ten sychravý utorok v polovici novembra túžil, bolo vydať sa do osady po Margitu. Príliš dobre vedel, že písomná výzva by sa minula účinku a tak, aj keď nerád, si na útle plecia prehodil opotrebovaný plášť, nasadil čiapku, ešte vo dverách pozdravil kolegu a vzápätí sa brodil rozmočenou príjazdovou cestou, ak sa tak vôbec úzka zablatená štreka dala vôbec nazvať.

     Kľajúci si posunul čapicu viac do čela a plášť pritiahol ku krku. Cez lúku, ktorá delila ich malé mestečko od neďalekej osady, sa víchor preháňal omnoho väčšmi než v úzkych uličkách rozkvitajúceho mesta. Z osady sa šíril štipľavý zápach a z krivoľakých rúr stúpali husté kúdoly dymu. Tkáč sa pozastavil nad tým, čo asi osadníci pchajú do svojich, ktovie odkiaľ splašených piecok. Dreva bolo v okolitých lesoch nadostač, no ľudia z osady neboli práve majetní, aby si toľko potrebné kurivo do pozliepaných chyží mohli zakúpiť. Pravda, boli aj iné spôsoby, ako sa k nemu dostať a hájnik bol na strážnici takmer obdeň, aby nahlásil škodu. Zväčša páchateľa nedolapili, no v posledných dňoch sa zdalo, že pre Margitu Jánsku hájnik akoby ani nejestvoval. Jej pätoro detí sa bezostyšne lopotilo s nahrubo nakácaným drevom a ani sa nesnažili skryť, keď stretli niekoho z mesta.

      Tkáč zadržiaval dych, keď prechádzal okolo chatrných latrín a zamieril k príbytku nedávno ovdovenej, avšak stále mladej Margity. Hánkami zaklopal na niečo ako dvere a keď sa s vŕganím rozleteli a odhrnula sa šedivá renta za nimi, zjavila sa Margita Jánská. Napriek začínajúcej zime bola iba v tenkých teplákoch a tričku na ramienka.

      „Ta čo je?" zívla.

      „Obdržali sme na vás ďalšiu sťažnosť," začal Tkáč pomaly voliac slová. Posledné čo potreboval, bol húf osadníkov, ktorí sa začali ako na nejaký tajný signál zhlukovať všade naokolo.

      „No a?"

      „Pôjdete so mnou na stanicu."

      „Ta určite! A dzeci dze ňecham? Same doma, že by še im daco stalo?"

     „Ehm, akosi priskoro sú doma zo školy."

     „Ta chore su. A co ty še do nas staraš? Jaka zaš sťažnosc? Šak my nič plane ňerobime. Kuknice do chyži, nič zme nepokradli ani..."

     „Nie som tu kvôli krádeži majetku," prerušil ju Tkáč. „O všetkom si pohovoríme u nás na stanici. Poďte, v mene zákona," dodal a dúfal, že to vyznelo dostatočne tvrdo.

      Margita odbehla dovnútra a keď sa vrátila, päť usmoklených dietok postávalo na zápraží a vydávalo kvílivé zvuky. Tkáč túto teatrálnosť neznášal. Bol nadovšetko rád, keď bez ujmy dorazili na strážnicu.

      „Viete vy," začal prísne, „že za neplnoleté deti nesiete zodpovednosť vy?"

      „Jake dzeci?"

      „Neplnoleté. Také, ktoré ešte nemali osemnásť. Vaše sú vo veku šesť až dvanásť rokov."

      „Hej, teľo dajak maju."

     „Viete, že chodia na obecné drevo?"

      „Znam."

      „Viete, že pobrali hrušky zo zelovocu?"

     „Ňe, jabluka. Znam, ta jak by ňe. Šak znace jake fajne buľi?"

      „Viete, že v škole rozlámali nástenku?"

     „Hej. Calkom fajne horela, dóbre ceplo dala. Šak ja furt hovorim, že v škoľe same dobre veci čľovek ziska."

     „Pani Jánská," Tkáč nevedel, či sa smiať alebo plakať, „takto to ďalej skutočne nejde. Nebývate tu ani rok, ale viem, že predtým s vami problémy neboli. Ani s vašimi deťmi. Musíte im v tom zabrániť. Musia sa polepšiť."

      Margita sa zamračila. „Poľepšic? No ta by ňe?! Žeby dostali ľem dajake glupe cukerliky?"

     „O čom to hovoríte? Aké cukríky?"

     „Ta ja ňe sprosta, pan policajt," riekla so zdvihnutým ukazovákom. „Ja o tym predtym ňeznala, aľe co byvame tuna, ta už znam. Bars dobre znam. Sušedzi mi povedzeli. Ta pošilam dzeci, žeby šicko ľem plane robeli, bo my nepotrebujeme sladkosci. Tych sebe nabereme dojsc v supermarkece. My mušime mac čim topic, jáj, aľe drevo, ci pana, ta to treba i nasekac, šak keľo s tym roboty. Šak ani z ľesa samo nepridze. Ta chceme inšo, bo i šekera bars tupa a pilka še polamala. Ta uhľe by trebalo. Ta preto pošilam dzeci, i ja sama kus plana som, hej, to priznavam, aľe ľem a ľem pre to uhľe."

      Tkáč vôbec ničomu nerozumel. „Aký súvis majú pristupky vašich detí s uhlím? Čo ste spadla z višne?"

      „Ňe, dze vobec by ja višňu našla, šak ani neznam jak vypatra. To šicko pre Mikulaša."

     „Akého Mikuláša? Černického, od vás z osady? To je tiež pekný kvietok, ale pokiaľ viem, sedí v Ilave."

     „Ja ňeznam dze šedzi ani za co, aľe ňe, pre teho gluptaka ňe. Toten darunky ňenoši. To toten druhy, s taku bilu bradu a noši taky červeny baloňak, abo co. Ja ňeznam, ešči som ho nezbačila, ľem sušedzi hutoreľi, že dakedy začatkom decembra, dvanac dni pred socialku, chodzi dajaky Mikulaš a dava dzecom darunky. Dobrym da cukerľiky a planym uhľe. Na, ta už rozumice, pan policajt? Šak mušime tote mrazy dajak prežic..."

---