Astrálne Boom

ASTRÁLNE BOOM

historická júnová noc 2013

Už v priebehu tohoto roku som si všimol že na nočnej oblohe sa vyskytujú objekty, ktoré mali podozrivý tvar a pohybovali sa spôsobom absolútne neobvyklým a nezlučiteľným s nám známymi objektmi, ako sú lietadlá, satelity a podobné ľudské výtvory. Preto sme sa v jednu jasnú noc ja Gudro a Andy , vybrali na horský masív zvaný Hlobišov, kde budeme dostatočne ďaleko od mestských svetiel ktoré pohlcujú svetlo z nočnej oblohy, pozorovať hviezdami posiatu oblohu. Zobrali sme ďalekohľad značky Auriol, a to bola celá naša technická výbava. Teda sme sadli doauta a po čase sme už stúpali strmou horskou cestou.

Auto námahou zavýjalo a skackavo sa plazilo lesnou cestou . Zrazu sme popri kvílivom zvuku motora začuli zvláštny, neznámy, rapotavý zvuk doprevádzaný revom sťaby nejakého živočícha. Andy zastavil a vypol motor aj svetlá. Ocitli sme sa v hustej tme a okolo nás sa ovinulo ticho. Nedýchajúc sme vystrčili uši cez otvorené okná a načúvali. A v tom sa zvuk ozval znova. Prenikavo, čudesne, rapotavo, spolu z revom akoby vyhynutého jaštera. Zlovestne... A ako nečakane začal tak aj skončil. Samozrejme sme nevedeli čo to bol za zvuk a trochu som cítil, že sa mi postavili chlpy na rukách. Neklamný znak ježenia. HUuuu. Húúúú... No nič však, náš cieľ bol už na dosah, tak sme kopli do vrtule a za chvíľku sme vybehli z lesa na úpätie strmého a vysokého kopca zaliateho mesačným svitom. Krása a čarovná tajomnosť tohto miesta pôsobila priam prorocky. Andy ešte vyliezol z kvíliacim autom asi do polovice kopca . Vypli sme motor a svetlá a nechali sme sa unášať tajomnosťou noci, pozorujúc striebornú oblohu, ktorá nás pohlcovala svojím hlbokým nekonečnom. V patetickosti tejto chvíle som pocítil intenzitu prežívania a jej sila mi nedala chvíľu dýchať. Tak. Bzzzz...šviiss..- niečo mi prefrnglo okolo hlavy. Žeby vták? Hmmm..či? Vtom sa ozval všeprítomné ticho rozrážajúci výkrik. " POZERAJJ..HORE.. TAM "- to zvrieskol Andy a z rukou vystrelenou k oblohe , vydával rôzne zvuky, ktoré pripomínali škriekanie opíc niekde v pralese , ale dostatočne zdôrazňovali jeho prekvapenie a vzrušenie. Pozrel som sa smerom , ktorým ukazovala jeho neskutočne kmitajúca ruka a celým telom mi prebehli zimomriavky. Z juhu, kde kopec lemoval nepreniknuteľný horský masív, sa smerom k nám, po oblohe, plazilo niečo veľké, ako dopravné lietadlo, možno väčšie. Určite nie však vo výške v ktorej tieto lietadlá lietajú,čiže nie 10000 m., ale odhadom asi vo výške 2000, 1000 m? Celé to bolo definované svetlami, ktoré to vydávalo a tie boli po okrajoch červené a biele, jasne žiarivé. V strede objektu boli tri veľké červené kruhy, ktoré menili intenzitu svojho žiarenia. Tvarom to pripomínalo Delta krídlo. Pohybovalo sa úplne potichu, ako duch..Uchh.. Plávalo to vzduchom, ako halucinácia, avšak skutočná. Uvedomil som si že obaja reveme ako fabrické sirény..Od úžasu.. Zmocnilo sa ma neopísateľné vzrušenie. " Ááách" - vyletelo mi z úst, pretože Delta objekt doplával nad nás a zastal, ostal visieť nad nami. Chcel som sa rozbehnúť k autu, pretože sa ma zmocnil strach, ale nohy som mal ako z olova. Tak som len čumel , ako trkvas z vyvrátenou hlavou a z úľavou som registroval že ani Andos - nezdrhol... a že tiež prekvapene zíza na oblohu neďaleko mňa. Uvedomil som si že zízam do troch červených otvorov, v ktorých, som vidiel niečo ako zvláštne štruktúry. Zrazu sa neuveriteľne intenzívne rozžiarili,nádhernou, neskutočnou trblietavou červeňou. Ako keď rohatý v pekle prikladajú pod kotol. Takto to zažiarilo ešte pár razy, a zrazu sa tento neskutočne - skutočný Mufťák, úžasnou rýchlosťou vystrelil a v okamihu som videl iba slabulinké červené svetlo niekde na západnom horizonte. A predstavte si vôbec neakceleroval. Žiadne zrýchlenie. Ako sa pohol, tak už aj si to hvízdal tou svojou neuveriteľnou rýchlosťou. Konštantnou rýchlosťou. Avšak nezmizol hneď.., po horizonte opísal obrovský kruh a až potom zmizol niekde v temnote vesmíru. Húúúú..hiúúú..jauu,au - videl siii? VIDEELL SI..? Ujúkal som na Andyho a myslím že niečo podobné bľabotal aj on na mňa. Teda..Ach také čosi.. ( Ale ak si čitateľ, náhodou myslí že po tejto úžasnej zápletke príbeh končí, tak sa mýli. Nie, veru.!!! Žiaden koniec. Ba práve začiatok tejto neuveriteľnej noci z neuveriteľným kozmickým divadlom na oblohe...) Tak toto by som teda dnes vôbec nečakal..také čosi- z vypúlenými očami vybekotal zo seba Andy.. "Myslíš že nám toto niekto uverí " -zasyčal som potichu ako had. " Nebudeme sa týýý áááá..hhááá AHÁ chrchlal Andy a znova ukazoval rukou na oblohu. Z obavou , ale aj z nádejou som pozrel hore a..tak rýchlo som pritom trhol hlavou že mi zabehla slina a to poriadne. Avšak to mi nezabránilo popri vykašliavaní votrelca vydávať škrekot pripomínajúci... minimálne ...stádo paviánov.

Áno, Áno veru. Dobre sa na to pamätám. Aj keď odvtedy , ako sa tento príbeh odohral - ubehol rok . Nad nami sa odohrávalo, pravé, nefalšované, úžasné .. kozmické divadlo..- ASTRÁLNE BOOM. Priamo nad nami dva objekty ( lietajúce objekty) veľkosti lieskového orechu. tancovali svoj podivne trhaný tanec..., pohybovali sa šialene sem a tam. Potom priamočiaro preleteli nejakú vzdialenosť a znova sa začali trhane pohybovať sem a tam nevzďaľujúc sa pritom od seba. ... A to v úplnej tichosti. Čo ma okamžite na nich zaujalo a očarilo bol ich zjav ... jeden bol strieborno modrý a trblietal sa úžasne a tak silno že sa to nedá porovnať z ničím čo som doteraz videl. A ten druhý?.. Júúúj- ujúúúj veru nádhera , jagot všetkých farieb farebného spektra. Ako Kooh-I-Noor v korune anglickej kráľovnej... "Auu, au ..joj, joj" - to Andy sa potkol o konár tlejúci na zemi a spadol ako podťatý . No ja som si ho nevšímal a lačne hľadel na oblohu , kde predstavenie, ( ktoré, akoby lietajúci herci hrali kvôli nám) -pokračovalo. Na obrovskej scéne nočnej oblohy, začalo pribúdať hercov a zápletka vrcholila. Z ničoho nič vyhupli spoza lesného masívu na horizonte nie jedno, ale tri nám známe Delta krídla a šinuli si to nezávisle, akoby preplietajúc sa pomedzi hviezdy naprieč nočnou oblohou. Aha...a tamto priamo nad vrcholcom kopca sa z ničoho nič rozžiaril astrálny ohňostroj, ktorý vyprskol z hĺbky kozmickej tmy jagavými farbami trblietajúcich sa drahých kameňov aby nakoniec splynul v jeden žiarivý biely bod. Tento sa poskočiac začal pohybovať priamočiaro po oblohe, až nakoniec zastavil v chumáči studeno blikajúcich hviezd ... A ja som znova užasol - jeho biele jagavé svetlo potemnelo, zmenšilo sa a vyzerajúc ako hviezdy okolo neho, začalo blikať tým istým studeným svetlom, až som mal za chvíľu problém túto premenenú hviezdu medzi ostatnými identifikovať..... "ÁÁáá..AAndy...videl si tú hviezdu? Videl..?" Ale ten ma vôbec nevnímal a z prerývanými pokrikmi, vyjadrujúcimi úžas pozeral na protiľahlú stranu nočného neba... Vtom som si uvedomil že počas celého tohoto "predstavenia" som musel ručať ako tur pretože som chripel, ako keby mi hlasivky vyhlásili generálny štrajk. Mimovoľne som pozrel na hodinky a ... - znova som užasol, ich fosforeskujúci ciferník mi oznámil že naše vrieskanie a kričanie nad prekvapivým kozmickým divadlom trvá už bezmála tri hodiny... "Kurva to som teda blbec...,"- pomyslel som si ..to nie je možné už sú skoro dve hodiny... " Andy ...hééj.. Andy"..musel som ho kopnúť do členka..- vôbec ma nepočúval. " Aúú" - zrúkol. " Ćo je? " Tri hodiny !!! ... "Ćo tri hodiny?" hučal neprítomne "Sme tu už tri hodiny" .. - chripel som " Netáraj" ..- hlesol a akoby precitol.. "To by som teda nebol povedal ty kokso..." " Ach bože ach..- " to je úžasné čo sa tu deje.. Ani v najfantastickejšom sne by som neveril že takéto niečo uvidím , že to je vôbec možné... Človek by bol hotový, keby uvidel nejaké UFO ako mu preletí ponad hlavu... "Ale toto?.." vyfúkol Andy zo seba svoj úžas . " Čo urobíme? " spýtal sa ... " Čo by sme mali urobiť .. Nič.." zachripel som " No hej, ale myslel som či to povieme niekomu.. Či čo? " dobiedzal Andy. "Čo ja viem..Aj tak nám nik neuverí .. budú si myslieť že nám preskočilo.. " Hmm" - vyslovil som svoje obavy. "Hej.. hej, asi máš pravdu.. poďme k autu pofajčíme " - navrhol Andy . A tak sme šli k autu ktoré stálo neďaleko nás a svojou tmavou siluetou svedčilo že sme v skutočnom svete. Nevydržal som a znova som pozrel na hviezdnatú oponu, kde aktivita lietajúcich hercov očividne poľavila..i keď som videl že sem tam, nejaká , akože hviezda zanechá svoje miesto na oblohe a začne trieliac po oblohe trhane kľučkovať. ( A znovu chcem cteného čitateľa upozorniť že ak čaká koniec príbehu v ktorom bolo fantastických udalostí viac než dosť, že zápletka nekončí na úžasné , tajomné ba strach vzbudzujúce okamihy nás ešte len čakajú... Hmm. no čo.. - tak to bolo.. verte, ...- nevymýšľam si..!) Tak sme si pri aute zapálili po cige , vypaľovali zobáky a živo gestikulujúc sme diskutovali o neuveriteľnom predstavení "Muftonských lietajúcich nebešťanov" , ako ich nazval Andy , ktorý neustále a neuveriteľne smiešne, ako dlhoruký Gibon poskakoval okolo auta a mekotavo sa snažil oživiť fantastické zážitky tejto noci. Dovolím si tvrdiť , že lesná zver , po zhliadnutí dvoch prečudesných idivíduí, skackajúcich im nevídaným spôsobom okolo tretieho tmavého, nehýbajúceho sa, veľkého tvora a vydávajúcich prenikavé škrekľavé zvuky rozliehajúce sa do ďaleka, vzala laby, kopytá na plecia a presunula sa do dostatočnej vzdialenosti, ďaleko od bláznivých škriekajúcich nepríjemných tvorov.. Kvôli lepšej orientácii našich čitateľov chcem uviesť, že horský chrbát na ktorom sme škrekľavo tancovali tanec divochov , vzývajúcich v tranze svoje neuveriteľné, prírodné božstvá, bol lemovaný po stranách, pre Nízke Tatry príznačnými majestátnymi lesnými porastmi a v strede z nich vyčnieval trávou porastený náš kopec, ktorý , neskrývajúc svoju veľkosť, vystupoval ako obrovský chrbát, zo stredu panorámy úchvatných, stredoslovenských hôr. Keď sme po hodnom čase , azda aj únavou trochu poľavili a ukľudnili naše poskakovanie a vykrikovanie ,

Andy prikročil ku mne a potichu mi povedal.. " Pozri tam, .. v lese, .. vidíš to svetlo? Zvlášne ..! - pretože dobre viem, ... poznám to tu dobre, .. nemá tam čo svietiť, .. nie sú tam ani chaty, ani nič podobné". Pozrel som tým smerom a naozaj..! Vo vzdialenosti asi 40 metrov, ako sa kopec zvažoval, začínal tmavý les a niekde vnútri nepreniknuteľnej horskej tmy, žiarilo matné, .. modrozelené, .. studené svetlo..! Ba ..áno , dovolím si to povedať aj keď to znie čudne , ale je to výstižné porovnanie ... "temné - zlovestné " SVETLO !!? Ach.. snažil som sa v mysli ospravedlniť zlovestné predstavy a môj obavy vzbudzujúci dojem som sa usiloval zahnať... Určite je to len nezmyselný pocit..veru.., niet sa čo čudovať, spôsobený vybičovanými zmyslami a únavou.. Ou.. uškľabil som sa .. ! Vtom mi napadlo .. " Ďalekohľad , Veď my máme ďalekohľad" .. - otvoril som na aute dvere a zo zadného sedadla som vybral náš Auriol Priložil som si k okáľom D. a chvíľu som blúdil zrakom, ( nie Zrakom) v nepreniknuteľnej tme. A vtedy som TO zbadal !! Niekde v lese som zbadal ONO svetlo... studené, matné, temné a predsa jasné, .. viselo niekde, asi jednu tretinu pod vrcholcom skupinky stromov, ktoré mdlo osvetľovalo.... Znova ma premkol zlovestný pocit ! - pocítil som niečo mrazivé, ..? obavy vzbudzujúce.. strach?.... " Vidíš TO?.. Čoo?.." Gudro... Hmm ? - dobiedzal môj priaťeľ. " Hej, hej, .." - vidím a vyslovil som to takým tónom, že som cítil ako Andyho striaslo.. " Čooo je TAM ..? " -spišťal Andy ,! " Ukáž , nech sa pozriem .. " zvedavo nedal pokoj, - tak som mu D podal. " Poďme bližšie k lesu Gudro " - navrhol . Tak sme náhlivo prešli asi 20 metrov dolu svahom. " Počúvaj Andy " - nezdá sa ti, že to svieti intenzívnejšie? " -spýtal som sa. "Hej ! Určite! Máš pravdu.." - horlivo súhlasil. A naozaj... - svetlo svietilo jasnejšie a zreteľnejšie !.. Andy si priložil Auriol k očiam a ... "Poozeraj.. Húú .. POZERAJ!!!" Už nekričal, ale prenikavo sipel... !! Ja som to zbadal tiež .. ! Svetlo sa ničoho nič, vo svojej polohe medzi stromami, zmenilo na svetelný kužeľ, ktorý, sa smerom nadol rozširoval a na svojom spodku mohol mať priemer 4-5 metrov. V kuželi začali blikať vírivo, malé svetielka, ktoré bolo zreteľne vidieť a pomaly pristali na spodku kužeľa, ktorý zrazu zmizol, avšak svetielka zostali a tancovali pomedzi stromy. Vtom do mňa vletel dovtedy nepoznaný pocit, cítil som, ako sa ma zmocňuje neovládnuteľný strach a z krikom a Andym v pätách som trielil neskutočným tempom ku autu, vytrhol som plast , ktorý pokrýval kovové telo kľučky ,čo prekvapivo nemalo žiaden vplyv na rýchlosť z akou som otvoril dvere a už som sedel za volantom , hoci pôvodne sedel za volantom Andy..! Vodičove dvere boli na bližšej strane, takže v panike som volil cestu najmenšieho odporu a preto Andy musel auto obehnúť, ale sedel dnu zároveň so mnou a vrieskal .. " POĎME, ...RÝCHLO.. chcel som naštartovať motor a rýchlo stadiaľ zmiznúť. Ale..."Andy.. KĽUD..! " - povedal som pevným a vážnym hlasom .. Zvedavosť a adrenalín vo mne zvíťazili...aj keď som strach držal na uzde. Andy na mňa zvedavo pozrel.. " Čoo je? - vybafol spýtavo . " Neplašme sa ..- klídek. Poďme sa na to ešte pozrieť" - povedal som . " Hmmm.. Noo..No dobre." - súhlasil už celkom vyrovnane Andy. Tak teda sme otvorili dvere na aute a pozvoľna sme sa vracali na miesto, skadiaľ sme len pred chvíľou zutekali . Keď sme sa doplížili naokraj svahu. opatrne a z rešpektom som pozrel do lesa, kde som videl pred chvíľou tancivať, čudesné svetielka. " Vskutku - vydýchol som.... sú tam " . " Súú..sú... prdal sa Andy z ťahavým prízvukom..( používal ho najmä vtedy, keď chcel niečo výrazne povedať..a obyčajne sa mu to darilo, avšak teraz táto snaha vyznela skôr tragikomicky) svetielka sa zväčšili a nadobudli aj na intenzite. . ( " Ba , by som povedal že sa aj akosi rozmnožili ") Z temnoty lesa sa hypnoticky, zo svojím studeným, hlbokým svetlom , zlovestne blížili k nám. .. Veru áno, nebolo pochýb ... skutočne sa približovali.! " JaaJaj..ááj " -zavyl Andy " Ony....ony sa oné SA PRIBLIŽUJÚúúú " Posledné slová Andy vyslovil z dôrazom ..a hlas mu preskočil zaškrípal, ako keď vám pretočí reťaz na bicykli a zaškrípe o hrebenák. Huuh , striaslo ma a pocítil som zvláštny , chvejivý, záhadný pocit hlbokého temna, prekladaný zimomriavkami. Snažil som sa toto nepríjemné mrazenie zahnať a pozoroval som z napätými očiskami svetelných " vandrovníkov " ako si to rozhodne štrikujú smerom k nám. " Tak- kto prednesie uvítaciu reč ?" - snažil som sa zažartovať . " Daj pokoj " - riekol Andy... vari len nechceš čakať kým neprídu sem ... Hmm? " ... Nastala chvíľka napätého ticha " To asi nie -" - priznal som sa potichu .. Nemám chuť sa niekde o 10 hodín prebrať z vygumovaným deklom, nič si nepamätať a byť načipovaný ako Jagova Superbéčka.. Alebo, ... kto vie ? - možno aj niečooo.. " Aáách už sú nejjják blízko - viíš -haa hááá? ne.. neejdeme do Prdkáloviec"? - prichytil som sa ako chripľavo kričím a cítil som že premáham silný pocit strachu a úzkosti . " Ešte sú dosť ďaleko" - nie veľmi rozhodne povedal Andy . Pozrel som na studenosvetlé potvory- boli od nás nejakých päťdesiat metrov, ale každú chvíľu dosiahnu kraj lesa a vypamprdujú , na čistinu pred nami . " Zachvíľu sú vonku z lesa ", - znova som kričal.. "Tak čo??" " No ,- asi , asi máš pravdu .. POĎME!! "-vystrašene zaškriekal Andy a vtom..... ÁÁáááá -bľačal som ako baran , keď mu odbije posledná hodina ! Aby ste pochopili Vážení čitatelia, stalo sa čo sa stať muselo - a to, že studenosvetlá dosiahli kraj lesa , už neboli niečím imaginárnym a vzdialeným v lese, ale boli jasne a hrozivo viditeľné , čudne sa vzdúvali a nadúvali a boli aj relatívne dosť veľké. Mohli mať tak veľkosť automobilového kolesa , možno trochu menej. Tvar sa neopovážim popísať, pretože žiaden nemali.. Stále sa krútili a nafukovali a ja som nadobudol dojem, že sú zložené z nejakej svetlohmoty, alebo studenoplynu, ale odprisahať to nemôžem. Aj tak môj opis je podávaný prostredníctvom ľudských výrazových prostriedkov a tie nemajú, na fenomény, ktorými oplývali studenosvetlé čľapčuchy vôbec žiadne výrazy, alebo pomenovania. Ale aby som sa vrátil k nášmu deju: Studeno - svetlá sa vyrojili z lesa a jedno z nich sa vznieslo do výšky stromov a ... stalo sa niečo zvláštne . Explodovalo ! A modrobiele, intenzívne svetlo zalialo les aj čistinu.. Ale, bez akéhokoľvek zvuku, alebo ak aj pritom vydala nejaké fóny, nemohli sme ich počuť, pretože sme z ujúkaním a ťahavým zavýjaním vystrašených paviánov trielili ku autu, cítil som ako mi divoko bije srdce v žalúdku a chcel som v tom momente byť stovky kilometrov od bláznivého a strašidelného Hlobišova.

Vletel som za volant, pretože v utekaní som bol vždy prvý , ani neviem ako som naštartoval, len si pamätám, že naše Daewo vyskočilo a zakvílilo , sťa strelený jeleň a už sme sa šialenou rýchlosťou rútili dole kopcom smerom k lesu pred nami , kde pokračovala lesná cesta. " AA.., Andyyy. Andy... - pozerajj,pozeraj sú za nami , sú? idú čo"? ... vrieskal som na Andyho, ako zmyslov zbavený.. " Neviemm, nič nevidím .. strašne sa za nami víri prach " vrieskal na oplátku na mňa zase Andy.. Pozrel som rýchlo doľava, kde pokračoval les z ktorého sa vyrútili " studení " a prebehol mi mráz po chrbte a cítil som , ako ma zalieva studený pot. " Sú na ľavo, .. pomóóc ..sú na ľavo Andy" Po kraji lesa sa v pravidelných rozostupoch , v smere našej jazdy, kotúľavo ( kútikom oka som si všimol že sa krútia okolo vlastnej osi, pričom im okraje šľahali ako plamene, avšak modrostudeno ... BRRŕŕ - brrrŕŕŕ) , bez akéhokoľvek nadskočenia, vskutku mobilne leteli, áno leteli "studení", hrozivo , mrazivo svietiac a boli všade kde som dovidel. Pridal som a už aj tak rýchlosťou blesku sa rútiace Daewo, ako guľa vletelo do lesa, kde cesta zahýnala doľava , pričom som musel auto udržať na lesnej ceste., pretože víriaci sa prach ho okamžite dostával do šmyku, avšak som vynikajúci šofér , podradil som rýchlosť a vytáčal otáčky do červeného, takže zavýjajúce..kvíliace auto poslušne uháňalo dolu lesnou cestou. " JJúúú- jjááájj ...ÁÁáááááá..- íííííí ..Aúúúúúúú" to Andy zajajkal do spleti zvukov, škriekajúcich pazverov, pretože na hrboľatej ceste nadskakujúce štvané Daewo, vyskočilo, asi do metrovej výšky a pri tvrdom dopade si Andy tresol hlavu o strop, takže dunivý zvuk , na chvíľu prehlušil naše kričanie. Šmahom som pozrel doľava , aby som zistil že les presvecuje blikotavo plno studených, takže to vyzeralo ako niekde v Las Vegas. Božééé, ach, .. však nás o chvíľu dostihnú - pomyslel som si v sekunde a "krvi by sa ma nebol dorezal"... no musel som sa sústrediť, lebo sa blížila ostrá pravotočivá zákruta a vedel som že budem musieť poriadne makať, aby som ju prešiel bez toho že vyletím z cesty... brr- ani pomyslieťťť... !! KEĎ VTOM ANDY hrozne, uši drásajúcim krikom ZVRIESKOL: "ÓÓóchhh,.. súú naad NAmiii,... jjáááj ..,je nnaaáád Naááámmííí.. a ja som v okamihu pozrel ( bola to snáď stotina sekundy) vľavo, čo som nemusel, lebo ma zalialo bielomodré studeno,.. a nasledovalo viac vecí v súhre naraz v modzgu mi pracovali všetky kolieska a ja som si uvedomil, že všetko beží ako v spomalenom filme, absolútne som zvládal situáciu, auto v ostrej pravotočivej letelo akoby na RALLY PRETEKOCH, Pravým kontrolovaným šmykom som z prehľadom vyberal zákrutu a v tom pomaly bežiacom čase som vnímal , ba aj som stihol pootočiť hlavu a vnímať objekt nad nami, ktorý asi meter a pol nad strechou nášho auta svietivo blikal a žiaril už nie tak studeno, ale akosi teplejšie z nádychom iskrivej žltej a ešte nejakej, možno podobnej jemnému odtieňu červenej, ale to len zďaleka , pretože takú farbu som nikdy nevidel..._!! Veru nie..skutočne nie. Bola úžasná a celé to nad nami bolo úžasné a vtedy sa stalo niečo, na čo v živte nezabudnem.. Všetko zrazu za..........__ _-----(011 00 0 0 000 1 1 01010 00 00 1 0 1 00 11 00010 0101010 11 1 11 1 111 11 11 11 0 11 11 1 000011 0 101010 01 01 0 011 ----------------0001000110011100000 11) -ospravedlňujem sa , ale to čo sa dialo, až kým sa všetko nevrátilo späť si nechám pre seba.. ( nedá sa mi, nemôžem ešte, nie je to teraz možné..) už to že som tu spomenul, že sa udialo niečo neskutočne čarovné, je akoby som POVedal, .. ČO som EŠTE nemal...HMM,? ČI? Ale snažím sa čo najpresnejšie opísať, čo sa dialo v túto júnovú noc. Preto som ju nazval "ASTRÁLNE BOOM"  ( pre nás z Andym "BIG BANG" ) veru tak... 

G.Gudron