Zajatie

Zajatie

 

            Ulica lemovaná nevysokými ihličnanmi voňala tlmenými útržkami prerušených snov ľudí a znela neodvratným vytrácaním sa rannej hmly. Semafor. Prechod cez cestu pred poštou. Skupinku ľudí čakajúcich na tú správnu farbu, na chvíľu spojenú spoločným cieľom - vyštartovať na povel, míňa náhlivá kolóna štyroch policajných áut. Matka držiaca pohyblivého syna za ruku, aby nevybehol na cestu, neprítomne hľadí za nimi. Pán v drahom obleku, ktorý za celé ráno nevložil mobil do vrecka, ich vôbec neregistruje. Staršia pani s prázdnymi igelitkami, ešte väčším mobilom, ktorý tiež držala po celý čas v ruke, a ešte väčšou peňaženkou, sleduje pozorne okolie. Kšeftár, ktorý pózou rúk prezrádza tajomstvo skrývané pod bundou, zase dáva pozor aby či nik nesleduje jeho. Dvaja študenti, ktorí ešte zjavne nestihli vytriezvieť, sa usmievajú a bez slov dávajú najavo svoje stavy... „Dnes majú policajti ten deň ...“ komentár pána v obleku pretne nečakaný krik staršej pani. „Tam !“ ukazuje niekde do prostred prechodu pre chodcov. Videla svetelnú bytosť ľudského obrysu ale neprirodzenej veľkosti stáť bez pohnutia v strede cesty. Bytosť svetlom horela čo jej skrývalo tvár aj všetky detailnejšie črty. Nevydávala žiaden zvuk, vlastne všetko sa odrazu zdalo akési tiché. Bytosť roztiahla ruky, ktoré veľkosťou pripomínali skôr krídla. Všade úplné ticho, ak aj stará pani kričala, sama sa nedokázal počuť. Vtedy blikla zelená. Atmosféru preťal hukot ulice a skupina ľudí sa synchronizovane rozbehla na druhú stranu. Len pani s igetkami ostala stáť a pozerať na cestu. Nikto jej nevenoval pozornosť.  Bytosť sa stratila v okamžiku, keď do nej vstúpila matka ťahajúca svojho syna za ruku. Vtedy sa ozval zvuk bŕzd a tesne pred prechodom prudko zastalo ďalšie policajné auto.  Jeho posádka sa ani neobťažovala vyjsť von. Policajt len rukou z okna kývol na znak, že majú pokračovať ďalej...

 

            „Tam !“ skričala stará pani a matka držiaca syna stále pevne za ruku sa k nej otočila. „Ste v poriadku?“ Keď nereagovala skúsila sa ju prebudiť do reality dotykom za ruku. Najprv letmo. Následne stiskom ramena. Nič. Skúsila ňou zatriasť. Nereagovala.  Prebudilo ju však hlučné pískanie bŕzd policajného auta. To vstúpilo až príliš hlboko do prechodu pre chodcov, ale na znamenie zelenej a pokus skupinky prejsť na druhú stranu sa posádka auta preľakla a zastala. Keď sa matka otočila k situácii zaťala ruku v pästi. Niečo v nej chýbalo. Nedržala už totiž svojho syna a nikde ho nevidela.

 

 

            Piatok ráno nebývalo na pošte v tejto časti mesta rušno. A tak v budove farby, ktorá pošte už oddávna prináleží, panoval pokoj. Akoby sa už víkendovo nikto nikam nenáhlil. Iste bolo treba uzavrieť niekoľko formalít, ale to sa na dámach za okienkami nijako neodrážalo. Boli len dve. A obe sa pred prvým otvorením okienok len spokojne usmievali na obrazovky svojich počítačov. Takmer ticho. Príjemné prítmie podporoval jemný dážď v oknách. Keď sa začala pracovná doba a jediné okienko sa otvorilo pre zákazníkov pošta trochu ožila. Ale určite sa ruch nedal nazvať hlukom. Ťukanie do klávesnice, občasné buchnutie pečiatky a štrngnutie drobných mincí. Tlmené hlasy upresňujúce adresy a rodné čísla prispievali k pokojnej atmosfére. Vtedy sa rozleteli dvere a s rachotom tresli o stenu. Ozval sa desivý výkrik a dnu vbehol neudržateľný chlapec, matka nedokončila ani prvú vetu kritiky a rovno ju aj vzdala. Neohliadla sa a  zastúpila do jediného radu. Fungovali síce dve okienka, ale v jednom pani za počítačom vypĺňala nejakú tabuľku tak usilovne, že by si ju nik nedovolil rušiť. Za matku sa postavil pán v obleku a jeho dĺžku komentoval len pokrútením hlavy. Pokračoval v usilovnom ťukaní do mobilu. Občas sa obzrel akoby skontroloval či všetci akceptujú dôležitosť jeho činnosti.  Kšeftár v koženke prešiel len razantne okolo a zabočil k záchodom. Slovo “ďakujem“ znamenajúce, že je niekto vybavený, skrátilo rad posunutím dopredu. Matka sa začala rozhliadať po chlapcovi, ktorý sa skrýval za papierovou reklamou. Zhodil ju. S rachotom dopadla na podlahu upriamila pozornosť celej pošty. Matka sa otočila a situáciu radšej ignorovala. Keď na ňu začal pokrikovať, aby si získal ešte viac pozornosti, tvárila sa, že ho nepozná. Hanblivo sa otáčala bokom, aby celý ten trapas nemusela sledovať. Popod nos si vyriekla pár hrozieb tak vážne akoby sa ich naozaj hodlala splniť. Buchot.  Strhla sa pohľadom k vchodu. Dvere sa rozleteli ešte väčším rachotom ako predtým a do miestnosti vbehli štyri postavy oblečené v čiernom. Na tvárach mali maškarné masky diablov, ktoré asi prvotne mali pôsobiť smiešne a veselo, teraz však dodávali postavám hrozivý výraz. „Ticho!“ zreval vodca aj keď už pri ich vstupe nastalo ticho  ako v hrobe. Žiadne ťukanie, ani šepot, žiadne mince, úplné ticho a napriek tomu bolo jasné, že je všetok ten pokoj preč. Všetko, zdalo sa, spôsobila prítomnosť jedinej osoby. Nie všetkých štyroch spolu. Len ich vodcu. Pôsobil strašne nepokojne, zjavne nadrogovaný niečím naozaj extra. Neriadená strela. Nepríčetný pohľad spoza jamiek na oči v maske. Keď sa ostatní traja rozostúpili po miestnosti chvíľu ešte chodil chaoticky v kruhu sem a tam. Neistota spoločníkov ho priviedla k rozumu, alebo len na chvíľu začal v rámci svojho pomätenia opäť hrať vodcu. „Prachy“ zašomral „jasné, tie prachy, pre ne sme predsa ..., teda aj, ale nepredbiehaj...“ otočil sa spoločníka so zelenou maskou a zjavne sa pod maskou uškŕňal. „Nepredbiehaj !“ Zreval. Ticho ako v hrobe.„Je tu ticho?“ spýtal sa teatrálne, aj keď odpoveď bolo samozrejmá.  Pani, ktorá nebola za okienkami, ale bola zjavne vedúcou pošty, pristúpila k vodcovi elegantnou chôdzou akoby šlo o váženého zákazníka a gestom mu ponúkla súkromný rozhovor niekde mimo spoločnosť. Ten na jej hru nepristal. Veselo sa so smiechom otočil na spoločníkov a potom strnul ako vojak. Rozkročil sa na znak, že sa nikam nechystá odísť, že on v tejto situácii diktuje podmienky. „Peniaze, cennosti, všetko....sem sem všetko sem, presne sem,“ ukázal do stredu miestnosti. „Ale veď môžeme rovno do auta,“ namietol ďalší spoločník, tento krát so žltou maskou diabla. Vodca len otočil hlavu a o malinký kúsok odklonil pušku opretú o svoju hruď jeho smerom. Aj chvíľu pokračovala ich konverzácia bez slov len pohybmi očí spoza masiek. Žltý diabol bol zmätený. Chvíľu premýšľal, prehodnotil situáciu, nemal odvahu odporovať. Zaujal pózu, nechápem, ale je mi to jedno. Vodca prevzal opäť kontrolu. „Zamkni dvere, nikto teraz nikam nejde.“ Do minúty sa to na pošte hýbalo ako v plne organizovanom podniku. Vedúca a ženy od okienok nosili  peniaze, kolky, a všetko čo by sa dalo považovať za cenné do stredu miestnosti. Napriek napätej situácii stále všade panovalo ticho. Skupinka zákazníkov kľačala v kruhu a pozerali sa len jeden druhému do očí. Matka hľadala syna. Slzy jej stekali po tvári, ale snažila sa neprovokovať. Pán v saku ju bez slov, láskavosťou v pohľade utešoval. Dámy od okienok pracovali akoby šlo o rutinné činnosť, ktoré opakujú každý piatok a jediné načo myslia je záverečná hodina. Pre nezainteresovaného by sa mohlo zdať, že im je to ľahostajné. Kto tam bol cítil, že napätie je na spadnutie. To ticho vodcu vytáčalo najviac. „Popozeraj to tu okolo,“ prikázal prísne profesionálnym tónom spoločníkovi so zelenou maskou. Bez slova začal obchádzať celú miestnosť. Vodca starostlivo obišiel kruh rukojemníkov s pózou akoby sa šiel čašník opýtať či im niečo nechýba.

 

Keď zelený diabol našiel vstup na toalety vkročil dnu svietilo sa, ale nikto nikde nebol. Dvere buniek boli všetky zatvorené. Keďže boli priehľadné odspodu, kontroloval prítomnosť chodidiel. Nikde nič. Chlap v koženej bunde stál totiž na mise záchodu tak, aby mu nohy nebolo vidieť. Napätý adrenalínom a dávkou drogy skonzumovanou len pred chvíľou ani nedýchal. Sústredil sa vydávať čo najmenej zvukov a aj kvapkanie potu na kachličky mu prišlo ako hlučné. Čakal kým sa zelený diabol poobzerá a odtočí na odchod. Musel však počkať kým sa vymočí. Diabol si všimol na umývadle malý sáčok s drogou v práškovej forme. Potešil sa a bez zvláštneho skúmania si ho dal do vrecka. Otočil sa smerom k východu, že sa vráti k spoločnosti.  Keď sa tak stalo kšeftár kopol do dverí, aby tie nárazom zrazili zeleného diabla na podlahu. Bolo to ľahšie ako by sa mohlo zdať. Zločinec spadol z nôh. A treslo ho o stenu akoby ani nemal vlastnú hmotnosť. Neomráčilo ho však. Začal sa dvíhať s nadávkami z podlahy. Rukou sa chytil o umývadlo a ťahal sa hore. To už chlap v koženke držal jeho pušku pri hlave. Stisol spúšť, nepremýšľal o tom, výstrel. Výstrel spôsobil v malej okachličkovanej miestnosti toaliet hlučnú ozvenu. Trhnutie pušky odklonilo výstrel a aj keď muž mieril na hlavu zločinec v zelenej maske sa zosunul k podlahe s krvavou dierou v hrudi.

 

„No ale toto,“ neveriacky krútil vodca hlavou nad výstrelmi,“ hneď sa im s láskou venujem.“ Odbehol veselým poskakovaním ako dieťa tešiace sa na obľúbenú atrakciu.  Zamestnankyne pošty už vyzbierali všetko vzácne a sedeli tiež  v hlúčiku ľudí v strede miestnosti. Ostatný začali na kopu dokladať mobily, šperky či peniaze čo mali pri sebe. Celé to pôsobilo ako zbierka za vykúpenie. Jediný kto neprejavoval napätie, bol chlapec, ktorý vec pochopil ako hru a začal veci ukladať podľa hodnoty, ktorú im prisúdil. „Taký je živý,“ pokúsil sa pozitívne prihovoriť pán v saku matke. „Tak veľmi som vždy túžil po deťoch, ale keď je človek veľmi úspešný...“ nepozeral jej do očí, ba ani priamo jej smerom, ale vedel, že hovorí k nej. „Berte si ho, aj tak ma nemá za nič.“ Prekvapil ho jej tón, toľká zlosť, ale prisúdil to zlému chápaniu situácie. „Mám strach“, zdôraznila. „To je v poriadku, pozrite, majú masky, čo značí, že im ide len o peniaze.“ Postavil sa a pohladil chlapca po vlasoch. „To bude fajn,“ usmieval sa naň. “ Ticho...len ticho“ začala poučovať poštárka, zjavne ovládnutá strachom, svoje rozhorčenie utvrdzovala očnom komunikáciou so zločincom v žltej maske. “Ak nebudeme robiť problémy rýchlo  odídu a nikomu sa nič nestane. Však ?“ hľadala pozitívnu odpoveď.  Žltý diabol však stále  nijako nereagoval. Pod tou maskou sa mohol tváriť akokoľvek, ale skupinke ľudí v kruhu prišiel vystrašený rovnako ako oni. Jeho neistota spôsobovala u nich ešte väčšiu. Skupinka utíchla a dokonca sa jej členovia začali vyhýbať aj očnému kontaktu. Matka si všimla, že nikde nevie pohľadom nájsť svojho neposedného syna.

 

Vodca zhodil masku červenej farby, ktorá by mu bránila vo výhľade a vstúpil do miestnosti so záchodmi s puškou pripravenou v pohotovosti. Držal ju pevne a mieril rozhodne. Otváral dvere s napätím a očakával akciu. Tešil sa na akciu. Túžil po nej. Niekoho zastreliť, alebo sa nechať zastreliť. Len nech sa niečo konečne deje. Nevystrelil. Nemal dôvod. Stál tam chlap v koženke s puškou v rukách a usilovne sledoval zločinca v zelenej maske, aj keď ten bol zjavne mŕtvy. „Podaj mi to,“ natiahol k nemu ruku a bez štipky hnevu si od neho vzal pušku. Muž ho sledoval bez slova, bez pohnutia, nepritakal, neprikyvoval a nijako nedokázal odporovať. Len si pušku jednoducho nechal vytiahnuť z náručia. Vodca si ju vzal a pokojne ju oprel o stenu. Chvíľu sa na naňho dokonca láskavo usmieval. Vyzeral ako človek. Len bol neprirodzene bledý. Vyzeral akoby bol chorý, ale prekypoval životom. Usmial sa a odhalil čierne pokazené zuby. Už nemal láskavý pohľad. Chvíľu sa mohlo zdať, že niečo múdreho povie, ale asi ho nič nenapadlo. Vystrelil a chlap v koženke sa zvalil na mŕtve telo na podlahe. Keď dopadlo všimol si vodca strnulú dlaň. Zjavne v nej niečo držal. Veľmi pevne. Vodca to chcel. Samozrejme, že to chcel. Musel to mať. Je predsa vodca, každý mu tak vraví. Kľakol si k telu. A ruku so zavretou dlaňou si pritiahol bližšie. Pohnutím tiel sa mláka krvi roztiahla a uzurpovala si podlahu celej miestnosti. Tá pod jej obrazom a atmosférou celej situácie akoby celá stmavla. Vodcu napadlo zápästie pohrýzť a dostať sa tak k sladkej odmene. Došlo mu však, že to by malo zmysel asi len pri živom človeku. Mohol je prestreliť, čím by však znehodnotil obsah. Potiahol telo ešte viac k voľnejšej manipulácia s rukou a položil ju na podlahu do mláky krvi. Začal po nej chvíľu zúrivo dupať. Zúrivosť vystriedala technická precíznosť za účelom získania obsahu, pretože zúrivosť bez publika je mrhanie energiou. Kosti zapraskali a prsty sa vystreli. Vypadol maličký sáčok z už nepatrným obsahom akéhosi prášku. Chvíľu ho pošúveril v prstoch jednej ruky až sa mu na dlaň vysypal. Bez premýšľania ho s rutinou šnupol a do útrob a bez očakávania  nejakých zvláštnych účinkov hodlal odísť. Keď sa však pokúsil vstať zakrútila sa mu hlava a udrel si ju do umývadla. To sa rozbilo spolu s jeho hlavou a stenu pošpinilo krvou. Spadol tvárou do mláky. Všetko sčervenalo a nastala tma. Jeho pokožka sa začala naťahovať akoby mu bola primalá. Po chvíli sa tak naozaj stalo a jej útržky sa rozlietavali po miestnosti. Vodca sa pridával do krvavej polievky aj svoj pot, zvratky, moč, ale nevydával žiadne zvuky. Zmietal sa v krvavom kúpeli a rodil sa do novej podoby. Keď premena ustala zďaleka nepripomínal človeka. Vlkolak pokrytý krvou a kúskami potrhanej kože vstal a zúrivo sa rozbehol k dverám. Tie však boli zamknuté. Prekvapilo ho to. Mal takmer dva metre. Obrovské laby s pazúrmi a nedokázal si poradiť s hlúpymi dverami na záchode. Mykal kľučkou a reval ako to len besné zvieratá robia. Pridal tlak celého zvieracieho tela. Nepomohlo. Dvere držali akoby strážilo najdrahšie tajomstvo sveta. Zospodu sa spod dverí začal drať dnu svetlo. Najprv lúč. Potom rozjasnilo všetko. Neskôr všetko pohltilo a nič iné ako svetlo okolo nebolo. Vodca stratil vedomie. Prebral sa o nejasný počet minút na podlahe záchodov pošty. Všimol si telo svojho spoločníka. Jeho zbraň opretú o stenu. Jeho, teda vodcovu, zbraň pohodenú na podlahe. Všetko sa zdalo také pokojné. Z tela spoločníka usmrteného zjavne výstrelom vytieklo len minimálne množstvo krvi a vlastne sa v tomto stave javil ako celkom spokojný.  Svetlo na strope poblikávalo, ale v miestnosti bolo jasno.  Niečo mu tam chýbalo, ale nevedel si spomenúť čo. Opláchol si tvár v umývadle. Bolo celé. V zrkadle videl svoju ľudskú tvár, aj keď si bol istý, že je už niečím iným. Vyzeral zdravšie ako pred vstupom. Taký láskavý postarší pán. Niekto komu v autobuse odzdravíte lebo ste si chvíľu mysleli, že je to Váš známy. Niekto kto výmenu názorov v rade napríklad na pošte upokojí vtipnou poznámkou, ktorá nikoho neurazí. Niekto o kom ľudia hovoria vždy pekne. Ale vo vnútri to bol vždy on. Vybehol z miestnosti ako hlavná hviezda tešiaca na vrchole slávy pred životným výkonom.

 

„Dobre, paráda, teraz to začne,“ smial sa vodca na plné hrdlo keď pribehol nazad ku skupinke v hlavnej miestnosti. To že nemal masku ľudí vystrašilo. Vedeli, že kým zločinec halí svoju identitu, majú nádej. Takto ten človek však pôsobil, akoby nemal čo stratiť, a s takými nebýva rozumná reč. „Podpáliť!“ zareval a vytešoval sa z tých vystrašených tvári. „Čo?“ vydesil sa jeden zo spoločníkov. Vodca neváhal a zastrelil ho, druhý zločinec len stál a prizeral sa. Nebol schopný odporovať, nevedel čo sa deje a ani nestíhal reagovať. Ešte telo prvého nedopadlo na podlahu a zaznel ďalší výstrel. Netrafil však postavu stojacu bez pohnutia. Žltý sa prebral k životu, otočil sa a snažil sa dobehnúť k dverám. Tlmené bolestné pišťanie ľudí v kruhu ho posmeľovalo v boji o záchranu. Ďalší výstrel do chrbta ho však rýchlo ukončil. Ticho. Žiadne zhrozené výkriky. Žiadne stony strachu. Len ticho značiace očakávanie nasledujúceho. „Tak sme tu sami deti.“ Vodca sa usmieval a škeril na všetkých členov až im chýbala tá jeho maska. „Ty,“ ukázal na pána v saku, „zapáľ to všetko!“ trasúcou sa rukou, ktorou sa teatrálne snažil vyviesť muža z rovnováhy, mu podal zapaľovač. Ten vstal, chvíľu dramaticky počkal, aj pri pomyslení na ich životy mu tent rituál mrhania cennosťami pripadal naozaj neškodný, a škrtol. Stačilo letmé priloženie ku kope peňazí a cenností a tá sa vznietila okamžite do neveľkého plameňa. „Je Vám jasné, že šperky aj tak nezhoria, tie mi môžete vrátiť.“ Skúšala vyjednávať matka. „Hej, máš pravdu, vodca si na znak premýšľania škrabkal bradu, aj keď bol už dávno rozhodnutý. „Chce to väčšiu obetu naším bohom,“ schmatol ju pod pazuchu a hodlal ju hodiť do ohňa, chlapec sa mu hodil okolo nohy v snahe zhodiť ho. Plameň sa hrozivo zväčšil akoby tušil jeho zámer. Pán v obleku sa pokúsil matku vytrhnúť z rúk šialeného vodcu zločineckej skupiny. Po vyvraždení ostaných členov už to ani nebola žiadna skupina. Kto bol vlastne v zajatí. Naťahovaním sa prišiel vodca o možnosť použiť zbraň. Keď to odišlo aj ostatným, doteraz prizerajúcim sa, a všetci svorne obrali vodcu o zbraň a zmocnili sa ho. Ten hurónsky vrešťal, aby skupinu posilnil v jedinej možnom riešení situácie. Hodili ho ohňa. Ten sa chvíľu javil ako obrovská vatra, ale len čo plamene pohltili celé telo jeho bytosti, zmenšili sa na veľkosť prirodzenú doháraniu kôpky bankoviek. Vodca sa v plameňoch akoby zázrakom vyparil. Neostalo po ňom nič. Skupina sa chvíľu bez slova prizerala. „To predsa nemohol byť človek, alebo ...?“ poznamenala pani s igelitkami, ktorú si doteraz nik nevšimol. „To je jedno, hlavne, že...“, pán v saku preberal sebaisto rolu akejsi bezpečnosti. Ľudia sa začali zbierať na odchod. Vôbec nie rýchlo, nikto neutekal. Naopak pôsobili akoby len mali za sebou deň plný povinností. Pracovníčky pošty prehľadávali spálenú kôpku a rozdávali šperky a mobily, z ktorých mnohé ešte mohli fungovať. Pošta sa za chvíľu z väčšej časti vyprázdnila. Matka ostala sedieť a nevedela sa pohnúť. Potom sa začala rozhliadať po okolí. Syn. Uvedomila si,  že nemôže nájsť synčeka a začala zúfalo pobehovať po miestnosti. Pán v saku bol takmer na odchode.  Vrátil  sa. Rozhodol sa jej pomôcť, aj keď odkiaľsi vedel, že je to márne. Dnes však ostane s ňou. Bude niekoho potrebovať. Zvonka začali po daždi do miestnosti  presvitať slnečné lúče. Dvere ostali doširoka  otvorené.

 

 

Zhora vyzeral hlúčik ľudí ako skupinka mravcov motajúcich sa okolo zápalkovej škatuľky. Chaoticky sa pohybovali sem a tam, nenachádzajúc cieľ svojho konania stále v kruhu, presnejšie v obdĺžniku, keďže centrom bolo policajné auto stojace napoly v prechode pre chodcov. Auto stálo šikmo vykrútené prudkým brzdením. Z boku z pod neho vytŕčali malé detské nohy. Aj zhora bolo zaiste počuť strašný krik chlapcovej matky.

 

„Tam!“ kričala pani s igelitkami na prechode a ukazovala do stredu cesty. Celá sa triasla. Matka sa otočila snažila sa ju objať. „Upokojte sa,“ hladila ju po chrbte zjavne sama vydesenejšia než kričiaca pani. Nevšimla si, že sa jej neposlušný chlapec vytrhol z rúk a vybehol na cestu. Aj keď už naskočila zelená do cesty sa vrútilo ešte jedno policajné auto. Chlapec zaskočený ľakom len ostal stáť a sledoval ako sa auto rýchlo približuje ...

 

 

---