Prestúpenie

Prestúpenie 

 

Okraj lesa osvetľoval žiar plameňov a postave stojacej obďaleč  vykresľoval mihotavým tieňom  siluety rôznych veľkostí a tvarov, chvíľami opisovali postavu  fyziologicky úplne presne a chvíľami tvorili na vetvách stromov kresbu niečoho oveľa väčšieho, niečoho čo obrysom určite nepripomínalo ľudskú bytosť...

Démon si užíval pocit moci, to ľudské vo vnútri však trpelo, tak neskutočne trpelo hlboko zakríknuté vo telesnej schránke postavy. Utrpenie nespôsobil ten oheň pohlcujúci chatu plnú umierajúcich detí, ani ten strašný rev a volanie o pomoc, ba ani zápach miešajúci fyzickú bolesť  upálenia s beznádejou na záchranu. Utrpenie spôsobila trápila tá najnepochopiteľnejšia ľudská potreba, smieť tak tam uhorieť s nimi ...

 

 

 

Auto išlo relatívne pomaly, ale aj tak svojím pohybom neskrývalo istú naliehavosť. Jeho posádka neprirodzene mlčala. Pohľadmi však v aute prebiehal celý čas pocitmi bohato nabitý rozhovor. A nie práve pozitívnymi. Žena sediaca vpredu vedľa vodiča stíhala letmé dotyky na rameno svojho muža a striedavo stískala ruku eLLe, ktorá navonok nijak nereagovala, len sa zakaždým zadívala do okna, akoby  ešte viac rozhodnutá pohľad neopätovať. Príjazdová cesta k veľkému domu sa zdala nekonečnou. Auto konečne zastalo. Takmer pri schodoch veľkej starej a na pohľad zanedbanej budovy. Muž pohotovo vystúpil a svižne vytiahol jediný kufor. Žena sa nezmohla na slovo a eLLe silno objala trasúcimi rukami. So  slzami v očiach, bez očného kontaktu sa prudko otočila a sadla si do auta vzlykajúc tak, aby to bolo zaručene počuť aj vonku. Muž, naoko ranený jej vzlykaním, objal dievča oveľa povrchnejšie, krátko, takmer bez dotyku. Formálne, len tak mimochodom, povedal „prepáč“ a otočil sa k autu. Dievča ostalo stáť otočené smerom k domu. Buchnutie dverí auta, štart motora a čmud z výfuku. Nechali ju tam stáť samú a auto odišlo ešte naliehavejšiím pohybom ako sem prišlo.

 

eLLe nik neprišiel naproti, aj keď samozrejme museli vedieť, že ju nová rodina (opäť raz) privezie. V jej prípade to bolo už štvrtý krát. Nič nečakané sa neudialo. Vstúpila dnu a opatrovateľka BeTe  ju pohotovo vybehla objať akoby sa naozaj tešila, že je späť. „Tvoja posteľ je stále voľná,“ poznamenala rozveseľujúco ignorujúc, že to asi nie je veta, ktorú by chcela v jej situácii počuť. eLLe neďakovala, nehovorila nič, len sa zvalila na posteľ, bez záujmu o kufor, ktorý vychovávateľka postavila k posteli, a všetkým sa otočila chrbtom. Nik sa jej neopýtal čo sa stalo, ani či niečo nepotrebuje. Deti sa správali akoby tam nebola. Nik sa neprihováral jej ani sa o nej nebavili v jej neprítomnosti. Len na malú nepatrnú chvíľu celý detský domov stíchol, kým sa rozbehol opäť svojím štandardným hukotom. Nikto to nepovedal nahlas, ale deti sa jej báli, niektoré, najmä tie mladšie, ani nevedeli prečo. Deti nepotrebujú vedieť všetko zdôvodniť, občas veci proste cítia. Jediný sa jej prišiel prihovoriť mladší S., „chceš cigu?  Viem vybaviť,“ sľuboval, „ale najskôr v noci.“ Nereagovala, neotočila sa. Pritom jasne vedel, že nespí. Urobil pár krokov smerom k posteli, ale už nevedel čo chcel povedať. Zamrmlal niečo nezrozumiteľné, čím chcel povedať, niečo v zmysle: som ak tu by ma bolo treba, a chystal sa odísť. „Je...?“ otočila hlavu, „je ešte stále tu?“ Odpoveďou jej bolo len nepatrné pokývanie hlavou. Sklopila zrak, zaborila tvár do vankúša a prestala reagovať. S. potichu odišiel a ešte tichšie privrel dvere. Potom naozaj tvrdo zaspala.

 

V noci eLLe zobudil pohyb v izbe. Prudko sa posadila na posteli. Pozrela vľavo. Spolubývajúco ticho dýchala a snívala zjavne o niečom príjemnom. Ticho. Pozrela vpravo. V rohu miestnosti stála v tieni postava. Je to on! Najprv ju trhlo a zmeravela. Potom zvíťazila zvedavosť. Reflexívne sa nadvihla na rukách v napätí, ale len kým postava neprišla bližšie. Hneď ako identifikovala M. uvoľnene klesla opäť na posteľ a stočila do klbka. „čo ...?“ spýtala sa s hraným nezáujmom.  „čau diablica, zafajčíme?“ spýtal sa núkavo.  „máš cigy?“ ani sa neotočila. „vybavím, poď a nehraj to na mňa,“ zahlásil direktívne a vyšiel z miestnosti.  Vstala a potichu vyšla za ním na chodbu. Nočnú službu mala BeTe. Deti ju mali radi, občas neadekvátne ziapala, ale rada spala počas nočných a veľa fajčila, čo bolo ešte väčšie plus. Malý blonďavý chlapec sa šikovne vkradol cez pootvorené dvere a neváhal vytiahnuť rovno dve cigarety. Vycúval ešte tichšie a dvere vrátil do pôvodnej polohy, aby zločin doviedol k dokonalosti.  S úsmevom spokojnosti doniesol cigarety M., ale keď zbadal eLLe, zvážnel. „dik!“ M. povýšenecky vzal obe a vodcovsky začal vysvetľovať, že niekto musí dávať pozor či sa BeTe nezobudí. Doteraz to síce nebolo treba Ale S. zaskočený prítomnosťou eLLe nedokázal  protestovať. Ostal teda  dávať pozor a oni dvaja vyšli z budovy do dvora.

 

Jasná  hviezdnatá noc a všade ticho ako na konci sveta. Zvuky neďalekého lesa dotvárali atmosféru pokoja a obrovský žltý mesiac   osvetľoval  okolie.  M. sa zhlboka nadýchol „hmm ...ničovaté nič, ...nič, presne to nás tu furt čaká, nuda ako v ...“ počkal si či eLLe nedokončí vetu. Ale keď nereagovala, len sa rozhliadala po okolí, prudko vytasil cigarety.  Pokúsil sa usmiať s akousi nebezpečnou zvodnosťou v očiach.  Ona len zhlboka dýchala, akoby sa snažila sústrediť na niečo, čo jej telo nedokáže bez nutného podielu duševnej prítomnosti.  M. nevedel čo tak náhle zmenilo atmosféru, ale nepáčilo sa mu to. Pocit chladu násobil opar rozliehajúci sa akoby zo všetkých strán naraz.  Noc sa stala tmavou a mesiac odrazu nebolo vidieť. To si však M. už nevšimol, pretože bol pohltený akýmsi nepomenovateľným strachom, ktorý sa snažil nešikovne zakryť frajerskou pózou. Cigareta, ktorú si zapálil bola naozaj silná a odporná, ale aspoň vedel čo s rukami a pomohla mu začať konverzáciu. Podal eLLe druhú, pripálil, opýtal sa: „čo ešte podpálime?“ a dal si záležať nech to znie strašidelne. Usmiala sa poťahujúc, „niečo živé dúfam“ a vykročila k zadnej časti dvora kde si deti chovali zopár menších zvieratiek. Predbehol ju, ale len tak nenápadne, aby nevyzeral že beží,  a rozmarne prešiel rukou po pletive klietky so zajacmi. Krásne snehobiele zajačiky si poskakovali netušiac čo ich čaká. eLLe prišla ku klietke, bez záujmu si ich prezrela a pátrala ďalej po okolí. Prišli ku akémusi provizórnemu skladu tvorenému len plachtou na kope farieb, handier a vriec s hmotou na prípravu betónu. Víťazoslávne plachtu zhodila a M. vytiahol z kopy fľašu acetónového riedidla. Súhlasne sa na seba usmiali a rozhliadli sa po okolí. V klietke, zjavne najďalej od budovy, bol strážny pes. Neštekal na nich, bol na deti zvyknutý. Hravo poskakoval a sledoval, ako M. odkrúca vrchnák fľaše a smiešne pritom priviera oči, ako ho dym z cigarety  nepríjemne dráždi. Celé dejstvo prebiehalo bez slov, len komunikáciou založenou na intenzite poťahovania si z cigariet a súhlasného pokyvovania hlavami.  

S. medzitým stihol ukradnúť ďalšiu cigaretu, veď ich tam bolo habadej,   a dobehol za nimi. Chcel sa pochváliť úlovkom, ale keď pochopil čo to tam vyvádzajú ostal stáť obďaleč vo viere že nimi nie je spozorovaný.  On si všimol že mesiac, ktorý ešte pred chvíľou videl zrazu zmizol v divnom opare. On strach vedel aj konkretizovať. Presnejšie videl ho. Bola obrovská postava tvorená akoby tieňom, v mieste kde stále eLLe. Zo vzdialenosti kde S. stál sa javilo že bytosť má výšku ako dom a svojou existenciou pohlcovala celú jej bytosť. Bál sa o ňu. Chcel zakričať nech utečie, nech sa zachráni. 

Tá si zjavne nič neuvedomovala a keď M. začal psa polievať acetónom usmiala sa ako pubertálne dievčatko sledujúce s rodičmi film, ktorý by jej v detskom veku rozhodne ešte nemali dovoliť. Potom sa nahlas rozosmiala akoby dosiahla niečo načo čakala strašne dlho. Keď sa psík páchnuci po riedidle priblížil dostatočne blízko, škrtla zapaľovačom iskru cez pletivo a v sekunde ho objali plamene. Trvalo niekoľko nepríjemných chvíľ kým úbohé zviera pochopilo čo sa vlastne deje a začalo zavíjať v prosbe o život. Začal skákať a hrýzť hrozivo do pletiva. Deti odskočili ďalej. M. sa už naozaj bál a nadšenie, ktoré pozoroval eLLe v očiach ho desilo ešte viac. „pozri ho!“ smiala sa. Pes vyskočil na štvrtý, alebo piaty raz naozaj vysoko a nečakane plot preskočil.  Kňučiac vbehol do lesa v nádeji že ho tam niečo zbaví utrpenia.  „kurva, to som nečakal,“ uľavil strachu M. A vstal k návratu do domu. S. sa vrátil tiež, tak aby ho nevideli. Hlavne tak aby ho nevidela tá neľudská bytosť, po ktorej od úteku psa nebolo zrazu ani stopy. 

 

Príjemné jesenné slnko vyhnalo vylákalo väčšinu osadenstva z domova na dvor a deti vytvorili malé skupinky, v ktorých sa hrali. eLLe bola ako vždy sama mimo spoločnosti a meditovala nad otvorenou knihou. Ofúkol ju vánok a tak si natiahla sveter, vtedy si všimla že S. kráča k nej. „Prečo nejdeš k nám?“ núkavo ukázal na skupinu detí zahĺbených do vymieňania akýchsi kartičiek. Odpovedala len pohľadom na verandu domu kde stál vysoký čiernovlasý vychovávateľ. „Sme tu predsa my,“ snažil sa pôsobiť hrdinsky, „nič Ti tu predsa nemôže...“ Sklonila zrak nad knihu a pomaly vrtela hlavou „ to nepochopíš.“ Spravil gesto v zmysle: ako chceš, ale bolo mu to ľúto viac než dokázal zakryť a odišiel sa hrať ku skupinke. Stále ju však sporadicky skontroloval pohľadom.  M. medzitým opäť raz ukradol cigaretu a sám sa vkradol do blízkeho lesíka. Obzrel sa čo ho niekto nepozoruje a zapálil. Zhlboka potiahol a zaklonil hlavu pri výdychu, aby si šluk čo najviac užil. Začul slabé zašuchotanie lístia. Ľaknutím ho striaslo. O chvíľu hlasnejšie a bližšie. Spozornel. Chcel sa priblížiť miestu odkiaľ vychádzal zvuk a tak vykročil tým smerom. Vtedy sa ozvalo vrčanie. M. dostal hrozný strach a otočil sa k návratu. Keď však jasne počul kroky a dych bytosti stojacej neďaleko za ním zmeravel. Nevládal spraviť ani krok, ale neodvážil sa obzrieť. Vrčanie sa už neozvalo, len fučanie, ktoré mohlo znamenať časovo nepredvídateľný útok. M. trochu pootočil hlavu, aby periférnym zrakom zazrel aspoň obrys tvora stojaceho za ním. Aj keď to nebolo počuť, vedel, že sa tichými krôčikmi pomaly približuje. Bol to určite on. Bol to ten pes. Obhorená srsť a zaschnutá krvavá pokožka to jasne nasvedčovali. Prišiel sa mu pomstiť. Chlapec, v tejto chvíli sa M. cítil malým chlapcom viac ako kedykoľvek predtým, sa napriek konsternácii strachom odhodlal obzrieť úplne. Hlavu nechal otočenú nabok a ramenami krútil celé telo až stál napokon tvorovi zoči-voči. Bol to určite on. Teraz si už bol istý. Napriek zohavenému telu ho najviac desili jeho oči. Oči, v ktorých nebolo celkom nič. Nič živého. Akoby psa držalo pri živote niečo nadprirodzené  čo s fyziológiou tela nijak nesúviselo. Niečo do do M. videlo. Čo mu videlo až do mysle. Niečo čo cítilo jeho strach a uvedomovalo si úplnú moc nad celou situáciou. Pes vyskočil so strašným zavrčaním a M. si stihol len zakryť tvár rukou na obranu. Pod očakávaním náporu psieho tela padol dozadu na chrbát a zakričal v očakávaní strašnej bolesti. Žiadna neprišla. Ticho. Odtiahol ruku z tváre a po krátkej chvíli sa odvážil aj zodvihnúť hlavu a poobzerať po okolí. Nikde nič. Neďaleko ležala v lístí stále horiaca cigareta, ktorá  svedčila, že prešlo len niekoľko krátkych sekúnd. M. presvedčil sám seba, že šlo len o prelud a cigaretu, stále sa obzerajúc po okolí, zodvihol a náhlivo odišiel.

 

 

 O niekoľko mesiacov, keď už v domove nikto neriešil nepochopiteľný útek strážneho psa dostalo osem starších detí možnosť výletu. Ten znamenal okrem dennej turistiky na kopec neďaleko detského domova aj nočný pobyt v chate, ktorá bola situovaná tiež  pomerne blízko. Jediný vychovávateľ, vysoký čiernovlasý,  ktorý ich ma na starosť, odbil večerný program pustením filmu a šiel si naliať svojej izby. Deti vycítili voľnosť a začali sa postupne vytrácať. M. vyšiel z chaty kde už čakal zadýchaný S. opäť raz s poriadnym úlovkom, tentoraz fľašou vína. „to odkiaľ?“ začudoval sa M. a hneď mu ju ťahal z rúk. „od môjho...“ nepokúšal sa S. ani pokračovať, keďže M. čítal v tvári nezáujem o odpoveď na svoju otázku. „nemal by si tu byť, nepatríš medzi starších, budeš mať problém ak ťa tu nájdu,“ snažil sa ho M. odrazu zbaviť. „hej, idem,“ S. vôbec neprotestoval a vybehol do tmy. M. skryl víno pod bundu a vrátil sa späť. Deti sa veselo bavili. Prebehol spoločnosť očami, ani eLLe ani vychovávateľ medzi nimi neboli. Vedel, že sú spolu. Nenápadne, tak aby si to nik z prítomných nevšimol, vybehol na horné poschodie chaty a zastal pred privretými dverami izby. Počul len slová: „nechápem načo Ti to bolo dobré, komu si tým chcela čo... “ hlas patril vychovávateľovi a aj keď bol stíšený zjavným sebaovládaním znel veľmi rozčúlene. Potom sa dvere  rozleteli a M. sa prudko otočil akože sleduje dianie na dolnom poschodí. Keď vychovávateľ odišiel vstúpil do izby.  eLLe sedela na posteli a pôsobila oveľa pokojnejšie ako čakal. Vlastne spokojne. Otvoril  fľašu a hrdinsky sa napil. „Čo to Ty s tým chujom?“ ponúkol jej víno. „Nič usmiala sa, celé som si to od začiatku vymyslela, len tak“ stále sa sebaisto usmievala, aj keď obaja vedeli, že to nebolo len tak. Vychovávateľ sa jej páčil a celé to bolo o jej urazenej hrdosti. Tak už to chodí. Mal sa chovať ako chlap. M. sa na ňu škeril. Vôbec ju nepočúval. Páčila sa mu, ale nie tak ... Čakal čo bude. Už tak dlho sa nič nestalo. Nevedel pomenovať čo hľadá, ale aj keď mal prvý krát neprekonateľný strach vedel presne na čo čaká. Čakal ten pocit,  tú zmenu, to niečo v nej čo bolo silou a desom zároveň, ale...nič. Nestalo sa. eLLe sa ani nenapila, fľašu len odtisla z jeho rukou na stranu, druhou mu stisla voľnú dlaň. „mám ťa rada Ty magor,“ povedala mu a zaborila hlavu do jeho ramena. Chvíľu sedeli v polovičnom objatí bez slova, ktoré prerušil výkrikom: „a ja mám víno od sopliaka“ a zodvihol fľašu nad hlavu až trochu rozlial po izbe aj po sebe. „Mám chuť niečo zapáliť“ zakričal naoko do okolia, ale len tak aby to tí dolu nepočuli. Potom odišli z izby. Potichu. V izbe nechali svietiť. V strede miestnosti sa odnikadiaľ začal vynárať tieň. Najprv bez formy. Potom rástol už rovno dohora pripomínajúc obrovskú siluetu človeka  s rohami a obrovskými krídlami.  Otvorili sa dvere skrine. Vyšiel z nich S. a vstúpil do stredu miestnosti. Vtom sa tieň stratil a sním aj to posledné z chlapcovej ľudskosti.

 

Keď vyšiel z izby dolu pod schodmi už sedelo opäť všetkých osem detí aj s vychovávateľom a aj keď on bol zjavne jediný čo sa tváril že sleduje film, celá spoločnosť sa príjemne bavila. Len S. nie. On k nim nepatrí. On pre nich nie je dosť dobrý, je len poskok na donášku chľastu a cigariet. Je sopliak, o ktorého by niekto ako eLLe nikdy nezakopla a pritom on jediný videl čím ona vlastne je, teda bola, teda...prestal premýšľať a vrátil sa do izby. Oknom vyliezol von na strom a tak ako sem vyšplhal predtým sa teraz vrátil dolu. Potichu podoprel kľučky dverí zvonka  masívnou stoličkou. Chvíľu počúval cez dvere. Nič. Nikto si nič nevšimol. Taktiež si Tí zúfalci nevšimli ani precízne pooblievanie stien chaty benzínom z auta vychovávateľa. Keď škrtol zápalkou už išlo všetko strašne rýchlo. Vtedy v ňom precitla ľudská stránka a vidiac chatu v plameňoch začal kričať nezmyselné pokyny adresované  eLLe.  Kričal niečo v zmysle, že má utiecť cez okno hornej izby a potom na strom a vôbec si neuvedomoval, že dievčina ho v zápale paniky a kriku ostatných detí nemala šancu počuť.  Stíchol. Chvíľu nechal bytosť v sebe sledovať svoje dielo a potom sa vrátil do detského domova, aby nik nespozoroval, že ten večer vôbec chýbal.

 

Krásny jesenný deň. Slniečko ešte hrialo, ale vietor už rozfúkaval listy na všetky strany a robil okrem chladu aj neporiadok. Auto sa naliehavo, priam radostne rútilo po  príjazdovej ceste k domu. Nádejní novopečený rodičia veselo vyskočili z auta a objali chlapca svorne okolo ramien. Nový otec mu pomohol s batožinou a nová mama ho už nepustila a držiac ho smeroval usadiť do auta. S. ešte zakýval vychovávateľke a viac sa smerom k domu neobzrel. 

---