Uistenia. (Dokonalý plán)

Uistenia. (Dokonalý plán)

 

...veľké okná kuchyne prepúšťajú práve dosť svetla mesiaca, aby sa dala rozoznať silueta muža čupiaceho v strede miestnosti. Čo sa v tej tme už nedá tak ľahko rozpoznať je hmota na podlahe. Javí sa čiernou, ale pri dostatku svetla by bola iste tmavo červená. Nedajú sa pohľadom rozpoznať žiadne živočíšne ostatky. Okolie však páchne krvou a smrťou, čo jasné svedčí o tom, že niekedy išlo o ľudskú bytosť. Muž pozerá do kruhu a zviera v pästi  drobný kruhový predmet.

 

Deti pobehujúce okolo domu robili akurát taký rámus, aby ich otec stihol pozorovať popri kosení trávnika. Vôňa trávy zmiešaná z benzínom s kosačky tvorili nezameniteľnú atmosféru soboty. „Dobrý deň,“ pozdravil chlapec od susedov. Chvíľu stál pred hranicou trávnika, akoby sa niečo chcel opýtať. Keď však  Muž vypol kosačku, aby sa opýtal čo si želá, odbehol preč. Zapol opäť motor a otočil sa v kruhu smerom k domu. Vtedy si všimol Ženu stojacu vo dverách. „Chcel niečo?“ opýtala sa keď sa dostal bližšie k nej. Opäť vypol motor. „Čo? A čo ja viem, len tak pozeral. Deti. Prečo?“ Usmiala sa. „Iba tak,“ starostlivo ho pohladila po tvári. „Som rada, že si tentokrát ostal doma.“

 

Krásne hviezdnatá noc. Chladná a výnimočne jasná. Okolie začne zaplavovať neprehľadný opar. Uprostred ulice stojí na hlavnej ceste Muž. Pozerá hore a dolu. Čaká. Chvíľami sleduje nebo.  Chvíľami skloní hlavu, aby pozrel na hodinky. Jedna trinásť. Ulicu zaplaví záblesk svetla. Je neprehliadnuteľne jasný, ale taký krátky, že ho zaiste nik okrem neho nepostrehol. Trvá menej ako sekundu a keď sa stratí ulica vyzerá presne ako predtým. Muž stojí na rovnakom mieste. Už nepozerá hore, pozerá rovno pred seba. Nemá ušpinené, ba ani pokrčené šaty. Na tele žiadne zranenie. Nič na ňou nesvedčí o nejakej zmene. Nič okrem neprítomného pohľadu v jeho očiach. Precitne.  Pozrie na hodiny, ktoré ukazujú tri sedemnásť a pokojne odkráča k domu....

 

Keď ráno prišiel do kuchyne rodina bola už v raňajkovom zhone. Deti sa prebiehali vo vymýšľaní v jedle a matka sa im snažila za každú cenu vyhovieť.  Nik si nevšimol, že zjavne nie je vo svojej koži. „Spal si miláčik...?“ Žena ho teatrálne pobozká tak, aby to aj deti videli. „Mal som divný sen,“ začne jej vysvetľovať, ale keď zbadá ako rýchlo sa vráti k peci a pospevuje si, nechá vysvetľovanie tak. Ak  má dobrú náladu nebude ju kaziť. Zlé sny nemal predsa prvý krát a nikdy nereagovala inak ako s argumentom proti pitiu pred spraním. Ale on začal piť práve pre tie sny a nie naopak.

 

Dlhá chodba. Dlhá a bez konca. Neosvetlená. Všetko okolo mu príde také neznáme. Strach a neschopnosť si spomenúť ako sa sem dostal ho úplne paralyzujú. Začuje z diaľky hlas volajúci jeho meno. Hlas je stále bližšie a hlasnejší. Neznie strašidelne, práve naopak úplne priateľsky. Strhne sa. Zdvihne hlavu z pracovného stola a zbadá svojho kolegu. Prekvapene si pretiera oči, „ asi som zaspal, prepáč.“ Kolega sa priateľsky usmeje, „ to mne nevysvetľuj, ja niesom šéfka, ktorá Ti dýcha na krk, chcel som len pár papierov kopírovať a mne nejde, veď vieš...Jasné, jasné, „ pritaká a berie kopu do ruky. „Ja Ti mám posledné obdobie také divné sny.“ Kolega, ktorý je teraz  aj priateľom si sadne na stoličku oproti. „ A čo? Stres z toho školenia? Prehajdákané peniaze? Či rodinné problémy?“ muž všetko zamietne pohybom ruky.  „Kašli na to, to by si asi nepochopil,“ chcel ukončiť debatu. „Veď sme najlepší priatelia,“ kolega nešetril úsmevom. Muž sa len zahľadel prekvapene do diaľky... „keď myslíš,“ povedal, ale len pre seba.

 

Auto stálo na konci ulice. Z jednej strany skryté stromami okolo hlavnej cesty z druhej s dokonalým výhľadom na šesticu nových domov novej ulice. Bola polnoc. Svietili už len dva domy aj to len v jednej izbe. „Budeme musieť chvíľu počkať,“ ozval sa šepot v aute. „Prečo veď u nich je tma,“ namietal druhý hlas. „Budeme musieť počkať,“ opakoval razantne, „mám presný plán.“ ...

 

Cestou domov premýšľal o divokom sne. Alebo o divokej skutočnosti? O sebe. O nich. Pracovné nasadenie má v poslednom čase dvojnásobné. Tie „užitočné“ školenia mu pridávajú, síce starosti, ale aj badateľne viac peňazí. Žena je taká šťastná v poslednej dobe. Deti majú toľko možností. Spomalil. Pred jeho domom stál susedov chlapec. Smutne hľadel do zeme a zjavne na niečo čakal. Muž zabočil k príjazdovej ceste a cez okienko kýval na chlapca. Bolo mu ho ľúto. Nikoho nemal. Ich otec odvtedy pil so športovou pravidelnosťou a... a vystúpil, zakýval mu a vstúpil do domu. Kľúče položil pomaly aj keď zvyčajne ich hodil, aby všetci počuli, že je doma. Vošiel do kuchyne. Žena ukladala riad a potichu si spievala. Dotkol sa jej krku a prešiel až po chrbát. Strhla sa a zabránila mu tak možnosť objať ju. Ostal s nastavenými rukami.  „Ahoj,“ pozdravila a dala mu tým povel na zloženie rúk a odstúpenie. Cítil sa akoby sa ho bála. „Nebol tu nikto?“ sadol si za stôl a sledoval ju ako proti hráča pri hazardnej hre. „Samozrejme že nie,“ pokračovala v riadoch. „Ani sused? Chlapec ho tu zjavne čakal...“ Zastala a herecky sa zamyslela „ No hej, chcel poradiť ohľadom prania, veril by si?“ usmiala sa. Ak by také niečo vôbec bolo vo v živote vzťahu možné, cítil by, že jej prvý krát neverí.

 

Pohár drahého alkoholu ťukne o drahý stôl v obývačke. Muž sedí po tme tak, aby cez otvorený prechod do kuchyne videl až von na cestu. Kuchyňa má veľké okná cez, ktoré  vidieť veľkú časť ulice. Pozerá na hodinky stále častejšie. Jedna sedem. Ticho ako v hrobe. Deti spia. Žena spí. Oči sa mu začnú zatvárať. Príjemný pokoj, alebo len nástup účinkov alkoholu ho začne uspávať. Preberie ho úplne nepatrné pípnutie z kuchyne. Iba jedno. Pozrie na hodinky. Jedna pätnásť. Všimne si slabé svetlo blikajúce v pravidelných intervaloch jemne osvetľujúce kuchyňu. Najprv si nie je istý, či nejde len o vidinu, ale napokon vstane a musí sa ísť presvedčiť...

 

... na stole okamžite zbadá zdroj svetla.  Dióda oznamujúca novú správu na mobile sa v tme zdala silnejšia ako obyčajne. Vzal mobil do ruky. Nepatril jemu a v rámci dôvery, by so ho nemal prezerať. Aj tak ide len o nejakú automaticky zaslanú reklamu. Koľko je hodín. Odblokoval telefón, aby naskočili hodiny. V hornej časti displeja boli úvodné slová správy, z ktorých bolo jasné, že nejde o reklamu.  Položil pomaly mobil na stôl a sadol si znechutene na stoličku. Palcom a ukazovákom si neveriacky pretieral oči. Vstal. Vzal opäť mobil do ruky a vymazal správu. Položil ho presne kde bol a šiel si ešte naliať. Dnes pôjde spať a zlé sny nebudú  to čo mu zamestnajú myseľ. 

 

            Po dlhej chvíli nerozhodného postávania sa rozhodne spraviť prvý krok. Nevidí koniec chodby, ale niekde v polovici je akési silové pole, ktoré ju jasne predeľuje. Za ním je akoby iný svet. Dokonca sa mu javí, že za ním vidí nejasné obrysy postáv. Bytosti ho niečím privolávajú. Slová prestáva rozoznávať a aj dojem, že ho volajú menom sa stratil. Teraz ho poháňa vpred len jeho zvedavosť. Zvedavosť býva silnejšia ako strach. Muž sa snaží presvedčiť, že ide len o sen a tak vykročí vpred.  Keď sa priblíži k silovému poľu začína sa cítiť fyzickú záťaž.  Skúsi cez pomyselnú stenu, za ktorou bolo akoby viac svetla, prestrčiť ruku. Neucíti bolesť, ale to čo stane ho strašne vydesí. Ruka sa rozpadáva pred jeho očami. Za poľom stratila hmota je tela súdržnosť.  Koža sa rozpadla  úplne a mäso sa začalo odlepovať od kosti. Okolo toho celého sa rozlieval oblak krvi na všetky strany. Vyzeralo to, že sa to deje pomaly ako v bezváhovom stave. Uvedomil sa, že pomyselná brána silového poľa sa presunula zaňho a proces začal s celým jeho telom. Oblak krvi sa zväčšil a rozpad začal aj na ostatku tela. Chcel kričať, ale svaly ho už nepočúvali. Bezmocne sa prizeral ako ho opúšťa všetko fyzické čo k nemu kedy patrilo....

 

„Áno, áno posielam Vám to okamžite... Určite vybavíme, dostavte sa osobne.... My máme papiere určite v poriadku,“ miešali sa hlasy hovoriace do slúchadiel. Muž prešiel chodbou akoby duchom neprítomne. Len sa zavrieť do kancelárie a nestretnúť Šéfku. Za tým účelom sa zjavne u neho o chvíľu zavrel aj kolega. Prstom naznačil, že dokončí telefonát, v ktorom riešil tiež niečo v zmysle, že on správu posielal. Keď však vstúpila Šéfka zložil a okamžite ho položil na kopec papierov, ktoré zrazu z jednej ruky držal svedomito v oboch akoby chcel zdôrazniť ich dôležitosť.  „Nemáte čo robiť,“ vybehla naňho a nedala mu ani šancu pozdraviť. Pozrela direktívne na Muža za stolom, ktorý sa zrazu javil prebratejší ako pred minútou a pracne presúval papiere na stole z jednej kopy na druhú. „Školenie o tri dni, nech máte cestovné papiere pripravené vopred a nemusíme ich vypisovať dodatočne, už ma nebaví to opakovať. Ináč Vám nič  nepreplatíme. Mali by ste si tie možnosti čo ponúkame vážiť a nie sabotovať...Ja predsa...“ skúsil  nenápadne oponovať, ale Šéfka na nič také nedávala priestor, otočila sa na odchod. „Vy čo sa usmievate? Spustila na kolegu stále stojaceho v kancelárii. „Vy tak skoro nikam nepôjdete, nezaslúžite si s Vaším prístupom,“ chcela ho postrašiť, ale už nevládala držať direktívnu pózu a cítila nevyhnutnosť úsmevu aj na sebe. Opustila teda kanceláriu. „Má pre mňa slabosť,“ zavtipkoval kolega a sebavedomo či skôr ľahostajne hodil papiere na Mužov stôl. „Zas vyzeráš akoby Ťa prešlo auto.“ Konštatoval a skúmal pohľadom Mužov výzor. „Myslím, že ma žena podvádza,“ vyhŕkol muž zo seba bez očného kontaktu. „Čo?“ kolega prehltol a oprel sa o operadlo stoličky. „Aaaa ...? Zo susedom!“ odpovedal Muž nepoloženú otázku. „Je rozvedený a žije sám zo synom. Stále má zámienku prísť s nejakými starosťami k nám keď nie som doma. A to ako sa žena zmenila poslednú dobu. Myslím, teda som si istý,“ zdôraznil pritlačením dlaní na stôl, „že  on, kto iný.“ Kolega zjavne nevedel reagovať. Začal si zbierať papiere  a chystal sa na odchod. „Niečo vymyslíme kamarát nenecháme to tak.“ Dodal predtým než za sebou zavrel dvere.  Muž zaboril tvár do dlaní a skúsil si sa trochu naladiť myšlienkami na prácu.

 

            Reštaurácia bola plná ako býva len cez obedy. Zmiešané hlasy riešili hlavne prácu. Dva páni pri trochu bokom však nie. „Zabijem ho.“ Muž podal túto informáciu medzi sústami jedla akoby o nič vážne nešlo. „Ako ?“ opýtal sa kolega aj keď to nebral celkom vážne. „Myslel som že máš zbraň, teda viem, sám si chválil, či nie?“ neprestával jesť a nedvíhal zrak od taniera.  Keď neprichádzalo odpoveď, prestal, pozrel kolegovi do očí: „Si priateľ či nie?“ pár sekúnd ticha a zase sa venovali jedlu. „Jasné, vlastne mám aj jednu neregistrovanú. Kedy by si to chcel....?“ môžem ju aj zajtra priniesť. „To by bolo skvelé, hneď po školení to spravíme....Spravíme?“ namietal kolega tónom hlasu. „Necháš ma v tom samého?“ opäť na chvíľu očami kontaktoval oproti sediaceho. „Nie, nikdy, aj o polnoci volaj.“ Týmto sa debata ukončila a zvyšok obeda páni venovali jedlu bez slov.

 

            „Prosím,“ ozval sa šepotom hlas v mobile. „Kde si? Potrebujem Ťa, dnes idem na... Počkaj, počkaj Ty nie si na tom školení? Nechápal kolega. „Nie, ako rýchlo môžeš sem prísť, teda na našu ulicu, ja tam budem o pár minút. No tiež som do desiatich minút tam. Trvalo mu to osem. Pristavil auto na kraj cesty a presadol s k Mužovi. „Si rýchly,“ skonštatoval, „bol som v bare neďaleko.“ Muž neotočil hlavu a sledoval ulicu. „A preto si šepkal, že si bol v bare?“ kolega trochu zneistel, „Myslel som si, že volá niekto iný, nechcel som sa prezradiť, veď to chápeš predsa. Máš tu tú zbraň? Ako to chceš vlastne spraviť?“ Kolega začínal byť trocha vystrašený. „Nechcem ho zastreliť, zbraň mám len aby som ho vylákal z domu a natrepeme h odo kufra. Odvezieme sa mesto a tam ho zarežem ako prasa.“ Kolega nedokázal skrývať napätie, „načo tak brutálne zbraň nie je registrovaná tým so si istý, načo toľko krvi, veď ho len zastreľ a hodíme ho do mora.“ 

 

            Keď sa telo rozpadlo celé a vyzeralo ako krvavé mračno Muž si uvedomil, že situáciu vníma z vonkajšieho podhľadu. Bol ten čo pozoruje aj tým čo pozoruje. Necítil nič. Nebál sa. Chcel nadviazať kontakt s bytosťami okolo ale nedokázal im rozumieť. Chcel komunikovať rukami, ale žiadne nemal. V myšlienkach cítil ako sa mu bytosti vzďaľujú stále viac. Brána silového poľa ním prešla a stratila sa v diaľke chodby. Vtedy pocítil strašnú bolesť, ktorá ho vrátila do tela. Kosti sa opäť zložili do ľudskej štruktúry. Svaly , cievy a orgánové tkanivá sa začínali lepiť na tie správne miesta. Telo nasakovalo krvou.  Každý moment strašne bolel a zdalo sa, že trvá večnosť. V tejto chvíli by ho naozaj nič nepresvedčilo, že sa jedná  o sen a nie tak krutú skutočnosť. Keď sa na telo začala naťahovať opäť koža pálilo a bolelo to asi najviac. Muž vystieral prsty na rukách aj nohách. Všetky údy krútil zvíjaním sa, kým tento nevydržateľný proces dôjde k záveru. Tak strašne túžil prebudiť sa...

 

            Muž stále sledoval hodinky. „Už tu trčíme viac ako hodinu,  v oboch domoch je tma. Načo čakáme? Na správny moment,“ Muž pôsobil stále sebaistejšie. Pozrel na hodinky. „Pod!“ zavelil a vystúpil z auta. Spravil pár krokov a otočil sa na kolegu. „Tu chvíľu stoj!“ Čakal a pozeral na hodinky. „Na strede cesty?“ nechápal a chystal sa spraviť krok. Strnul však  keď si všimol, že Muž naňho mieri jeho vlastnou zbraňou. „Čo robíš prosím Ťa? Nechápavo sa pýtal s postupným poklesom v hlase. „20 sekúnd,“ odpovedal. „Ide o tú smsku však? O jedinú blbú smsku v nevhodnom čase a zle pochopenú. 10 sekúnd. Načo ti je ...? Svetlo.

 

 

            O necelé dve hodiny je stále okolo veľa svetiel. Tentokrát sa striedajú známe farby policajných áut. Menší zhluk ľudí sa motá v kruhu ohraničenom policajnými autami na strede cesty. Muž sedí v deke trochu bokom a pohľadom je mimo toho celého. Hodnú chvíľu mlčaním odoláva opakovanému „Čo sa tu stalo?“ Vyšetrovateľa. Ten napokon zúfalo vstane a prihovorí sa Doktorovi, ktorý konečne vstal od červeného fľaku na ceste. Doktor osloví Vyšetrovateľa krstným menom, aby bolo jasné, že to čo hovorí myslí vážne. „Neviem, naozaj netuším aký nástroj sa na takéto niečo musí použiť. Je isté, že ide o ostatky ľudského tela, ale momentálne ani neviem odhadnúť čo sa s ním stalo. Už si sa niekedy s ničím podobným stretol?“ zúfal si Doktor. „Robíš si srandu? Samozrejme, že nie. Ale ten chlap nemlčí len tak, nikdy nikto nemlčí len tak. Nemal pri sebe žiadnu zbraň.  Vyzerá akoby ani nevnímal, že je celý od krvi. Čo s ním spravil? Pomlel ho? Vieme vôbec zistiť kto to je? Teraz myslím tie ...“ ukázal pohľadom na ľudské ostatky na ceste.  „Zistíme.“ Vyšetrovateľ si sám odpovedal.  „A ten nepríčetný človek strávi pár dní u nás.

 

            Muž neprehovoril celý deň. Ani s Vyšetrovateľom, ani s  Doktorom, Právnikom, ani so Ženou. Na ďalší deň bol pozvaný Psychiater, aby zvážil jeho stav vzhľadom k vyšetrovaniu. Len čo prišiel Vyšetrovateľ mu oznámil, že sa obťažoval zbytočne. Pacient mu totiž niečo po polnoci nevysvetliteľne zmizol z cely.

 

            Krásna hviezdnatá noc. Žena stojí uprostred ulice a netrpezlivo pozerá na hodinky...

 

 

 

 

           

 

 

 

 

 

 

 

---