Očakávania II. (Šéf)

 

Je hlboká tmavá noc. Všade krásne a pokojné ticho. Také pokojné až sa človek ma chuť opýtať čo strašného sa muselo stať. Sedím na kraji postele, na pol zadku pripravený niekam vybehnúť. Cítim sa tak strašne osamotený. A pritom sa tak strašne snažím. Čo som to vlastne? Kto som? Som génius o akých sa píše v ťažkých psychologických rozboroch, ktorého spoločnosť nikdy presne nepochopí. Nenávidený, odsudzovaný, ale pritom obdivovaný pre svoje sebaovládanie, pre svoj chlad zachovať sa vždy tak ako treba. Dokonalý psychopat, ktorý pred niekoľkými dňami zavraždil svoju manželku a dokáže to chvíľami tajiť dokonca aj sám pred sebou. Hovno dokonalý, hovno tajiť...Som iba sprostý vrah, ktorý sa vždy nakoniec nechá uniesť afektom a zatiaľ sa mu darí zakrývať následky pred ostatnými – načas aj sám pred sebou. Ale  na ako dlho? Čo bude potom, keď to celé praskne?  Čo bude s mojou Dáliou? Moje chúďatko, čo si bezo mňa počne? Čo bude s nami? Prestaň! Nemysli na hlúposti, nestrácajme čas, rob čo je najdôležitejšie. Cítim ako sa mi pomaly vracia chuť do života a hlavne jeho zmysel. Zmysel je predsa rodina, normálne zdravo fungovať. JA, Ona a naše nadchádzajúce mimino. Nič nám to nevezme. Nič a nikto. Ani ten magor čo sa musel za každú cenu hrať na rodinného priateľa a trepať sa Ti do izby, aj keď som mu vravel, že oddychuješ. Prečo nám všetci nedajú proste pokoj. Potrebujem...prepáč Dal, potrebujeme sa zbaviť jeho tela, a tak trochu zaopatriť to Tvoje miláčik, vieš aby Ti bolo pohodlne. A potom... potom sa ocko poriadne napije, aby si konečne oddýchol a zajtra môže byť deň ako každý ďalší v našom dokonalom živote.

 

Dvíham hlavu na kontrolu okolia. Dúfam, že nevidno aký som rozbitý. Oblečenie mám bezchybné, som čistý a upravený. Tvárim sa maximálne zaujatý prácou. Včera mi z tej vodky zaplo nejako nečakane rýchlo, zaspal som skôr ako som si premyslel pár vecí. A čo všetko  vlastne? Zrovnávam štós papierov, aby som si uvoľnil myseľ pre rozmýšľanie. Nič ma nenapadá. To je jedno, skontrolujem mobil či Dal nevolala. Nič, asi ešte spí, potrebuje teraz veľa oddychu. Dokončím pár papierov a na poobede šéf opäť vymyslí niečo s čím zaiste nepočítam. Zazvoní telefón. „áno?“ nesmelo, je to on, akoby vedel že naňho myslím, mám sa okamžite dostaviť, dokonca ma oslovil krstným menom, alebo sa mi to len zdalo? Toto bude ešte dnes veľmi zaujímavý deň.

 

Po práci som si musel ešte skočiť do obchodu po pár vecí. Čo mi vlastne treba? Nejaké igelitové vrecká, veľa igelitových vriec, také tie pevné čierne, presne ako vo filmoch na mŕtvoly. Potom nejaký ľad, budem potrebovať udržať chlad, musím Dálii predsa spraviť kúpeľ, aby jej telo prestalo tak páchnuť, aspoň že už nekrváca. Čo ešte? Nervózne prešľapujem v supermarkete na mieste. Čo ešte potrebujeme miláčik? Nesleduje ma niekto? Obhliadam sa, ale stále nepôsobím nervózne. Nesmiem tak pôsobiť. Všimnem si, že ma nejaký vandrácky oblečený mladík pozoruje. O čo mu asi ide? Snažím sa to ovládnuť, ale čumím rovno naňho. Vie kto som? Chvíľku si ho sústredene prezerám kým mi to príde trápne a vytiahnem rýchlo mobil a vážne ho začnem študovať. Jasné, že nevie kto som, dôjde mi rýchlo, čo Ti úplne hrabe? – nadávam si v duchu. Nemá predsa odkiaľ vedieť....pocity viny predsa nevidno navonok Ty debil. Asi je zfetovaný, pozri aké má oči, ani nevie sám kde je. Prečo by ho zaujímal  chlapík v obleku. Rozhodne som si prehrabol krátke k dokonalosti nagélované vlasy a intelektuálne posunul okuliare hlbšie do čela.  Vzal som ešte zopár vakov na smeti a začal si mrlmať o nekonečnosti prerábaní záhrady. Všetci sa predsa sťažujú na prácu, to musí byť znakom normálnosti. Ľad si kúpim radšej v inom obchode, tu sa prestávam cítim bezpečne.

 

„Áno?“ vstúpil som s otázkou, ktorá mala prekryť moju   neistotu. Šéf mi len neverbálne naznačil, že sa mám posadiť a neprestával telefonovať. Niekoľko krát sústredene zahmkal do slúchadla a so spokojným úsmevom, ktorý zaiste len hral a zložil. „Tak ako sa má Dália?“ opýtal sa naliehavo a ja som nedokázal skryť svoje prekvapenie z tejto otázky, alebo to mala byť len zdvorilostná fráza? Vtedy som si spomenul ako mi nedávno manželka priniesla obed do práce, ostalo priveľa rezňov a bolo nutné ich čím skôr dojesť kým sa nepokazia, vtedy si ju odchytil a zavolal k sebe do kancelárie. Dlho spolu hovorili. Keď som sa jej potom opýtal čo tam spolu riešili zažartovala len, že mi vybavovala zvýšenie platu.  Zjavne sa však už poznali skôr, asi aj mi vravela odkiaľ, len si spomenúť. „Šušká sa tu niečo o tom, že by ste mali mať prírastok do rodinky, či to nie je pravda?“ viditeľne som si oddýchol a nenápadne sklonil hlavu, aby som si utrel pot z čela. „Áno?“ chválenkársky som sa osmelil a napriamil na stoličke. Uškrnul sa, zrazu som mal pocit, že mi neverí. Potom sa to akoby snažil zakryť. Chvíľku sme neisto obaja mlčali a vyhýbali sa navzájom očnému kontaktu. On sa prudko na kresle s kolieskami otočil a priblížil sa mi teda pravým bokom bližšie. „Idem konečne na poriadnu dovolenku, preto, bude tu treba v istých veciach udržať krok, ak viete čo tým myslím.“ Netuším o čom melieš, pomyslel som si, ale  chápavo som pokýval hlavou. „S rodinku a tak, chápem“ pritakal som: „Hehe, zasmial sa, a s opovrhnutím pozrel na fotku jeho manželky na stole, „tak nejako“, neprestával sa uškŕňať až som začínal mať chuť mu jednu ...  zas som len uznanlivo pokyvoval hlavou a obkukoval som kanceláriu, veď som tu napokon takmer vôbec nebýval. Zas sa priblížil ešte viac bokom, mal som dojem, že zužuje priestor čím predo mnou skrýva polovicu kancelárie. Chvíľka ticha. V očiach mi nenašiel odpoveď, ktorú čakal. „Sociálna pracovníčka má pre Vás inštrukcie,“ zatváril  sa prísne a rukou mi povýšenecky bez venovania zdvorilostného pohľadu naznačil odchod z kancelárie. 

 

Cestou z práce ešte kúpim nejaký puding, miláčik bude mať radosť, nakoniec očakávam od nej maškrtnosť. A sebe dáku tú vodku, večer bude dlhý a mám toho veľa na premýšľanie. Stojím medzi skupinkou ľudí čakajúcich na autobus. V ruke držím igelitku, veľkým logom identifikujúcu daný hypermaket, s neveľkým nákupom. Kto vie ako sa javím ľudom okolo. Nenápadne, ale podrobne si obzerám osadenstvo autobusovej búdky, dvaja nedospelí milenci si ma ani nevšimli, mali oči len jeden pre druhého, teta v čiernom pôsobila ako puritánka chorobne sa desiaca nejakého obťažovania, tvárila sa ustarostene a ohrozene. Dva výrastkovia  sa naťahovali o počet šlukov, keďže mali len jednu cigaretu a podozrivo sa bez príčiny občas zasmiali. A ešte jeden pánko, v saku s kufríkom, každú chvíľu pozeral na mobil, ten bol myšlienkami aj tak celý deň inde, uistil som sa o svojej naprostej bezpečnosti. Kto by už mňa z niečoho podozrieval, začal som sa potmehúdsky usmievať. Zhrniem si čo treba spraviť, vyhodiť tie čierne  vrecia z kúpeľne, dosypať ľadu miláčikovi do vane, a ešte niekoľko krát poumývať podlahu, a ...spomenul som si na šéfa, zrazu mi prišlo ako sa ku mne nakláňal také podozrivé, celkovo bol podozrivý, skrýval niečo? Niečo v kancelárii v pravo za sebou, človek vždy upozorní na to čo chce skrývať. Prečo sa uškŕňal z tehotenstva mojej...a kurva! Autobus zastavil a mne došlo, že všetci už nastúpili a čaká sa len na mňa, „Pane!“ naliehal šofér, ale aj keď som to registroval nebol som schopný pohnúť sa, do boha, veď on chcel ísť na tú dovolenku s ňou! Autobus odišiel. A mňa čaká dlhá cesta pešo do bytu. To ma však trápilo najmenej. Ak chce ísť šéf na dovolenku s dáliou asi sa už teraz diví prečo sa mu neozýva a o to tam teda išlo. Kto vie čo si  myslí.  Budeme sa ho musieť zbaviť láska moja, vieš prečo, vieš že nikomu nedovolím ublížiť našej rodine. Napadlo ma milión výčitiek, ktoré by som na Dáliu mohol spustiť, ale kde je láska, tam je aj dôvera, a ja viem, že si len moja. O toho hajzla sa postarám, neboj sa. Cestu k bytu som sa rozhodol skrátiť cez lesopark, v noci bol nebezpečný a plný individuí, ktoré slušný človek nechce stretávať, ale ja som kráčal sebaisto ako nikdy v živote. Ten psychopat som predsa ja, čo ma môže stretnúť horšie? Smial som sa v duchu a trochu asi aj navonok tejto myšlienke. Kým ešte nedávno by som tu kráčal posratý od strachu čo sa mi môže stať, tak dnes...ďakoval som opäť mojej Dálii, to vďaka nej som teraz taký aký som. Smelý a sám sebou. Vtedy ma rukáv drzo potiahol nejaký feťák „Kámo však máš cigo?“ povedal akože priateľsky, ale dosť rázne na vystrašenie. Iste mu žiaden, slušne oblečený človek radšej neodolal a utekal rýchlo ďalej. Ale ja nie. Ja dnes nie. „Mám, asi si hneď zapálim, prečo?“ drzo som sa mu postavil, „A mohol by si?“ nedal som mu však dopovedať, „Nemohol!“ pozeral som mu od očí a nemohol prehliadnuť zvláštne naliehavé očakávanie v mojich očiach, veď sprav niečo, daj mi tú zámienku, neviem sa dočkať, nakrájam ťa ako nanukovú tortu. Začal sa báť. Cítil som to. A on zase cítil že to neskryje. „V pohodeee,“ zaspieval zmierene a prudko odišiel. A ja som kráčal ďalej akoby mi tento lesopark patril. Šiel som predsa domov k Tebe.

 

            Hlboká noc. Všade ticho. Teraz je správny čas. Niektoré vrecia ešte duplikujem, aby som prekryl ten zápach ich obsahu, a zjemnil ten odporný pocit keď sa ich dotknem. Každý dotyk prezrádzal ich mäkký obsah, naporciovaný “rodinný priateľ,“ plných 6 vriec, a každé ťažké samo o sebe. Našťastie som aspoň už všetko poumýval od tej hnusnej krvi. Mať tak auto, odveziem to niekam za mesto, ale takto. Taxík si vziať nemôžem, zasmial som sa sám sebe. Vidíš láska moja, čo všetko musíme absolvovať, prihovoril som sa Ti ležiacej vo vani, chlad zakrýval všetky vône a Ty vyzeráš tak pokojne. Vrecia som po dvoch vyniesol pred  bytovku a skryl ich za popolnice. Čo teraz?

 

Ráno som mal na stole v robote opäť raz viac papierov ako som mohol stihnúť, nie je dnes piatok? Je. Oh to sú... nechcem negatívny od rána viem, že to nemá rada. Je piatok? A kurva, šéf ide na tú dovolenku, dnes alebo...zniem tak filmovo. Takže začneme otvorením pokynov od sociálnej pracovníčky, zazvoní mi mobil, neznáme číslo, isteže, len si zvoň, dnes nemám vôbec čas ...

 

 

Už hodinu sa motám po ulici. Sekla by cigareta, spomenul som si na feťáka z parku. Môžem predsa niekoho popýtať, hrabe mi? Načo na seba upozorňovať? Zrazu si uvedomím, že stojím oproti stavenisku rozširujúcim naše  sídlisko do megalomanských rozmerov. A nie je tak ďaleko, pobehnem, s troma vrecami na dvakrát. O  15 minút som mal vrecia na stavbe v časti základov najnovších prírastkov. Proste musí stačiť ak ich hodím do čerstvo naliateho betónu na dno jamy. Nestačilo. Betón bol naozaj hustý a vrecia sa neponorili až tak aby ich nebolo vidieť, ale ostali na povrchu. Veľkou dlhou doskou som ich ponoril pod hladinu. Ešte tri. Začínam byť unavený tempom práce, ktoré táto stavba v pracovnej dobe určite nepoznala. Posledné a najmenšie vrece sa mi roztrhne, samozrejme hlava. Odseknutý krk mi prejde rukami a pošpiní ich niečím, čo by som krvou až asi nenazval. Capne na hladinu betónu a mierne sa ponorí. Otvorené oči na mňa zízajú a ja v nich vidím kadečo len nie výčitku. Určite nie nenávisť. Možno prekvapenie, možno trochu strach. Nič som proti nemu nemal. Veď ani Ty miláčik, ale nijak extra sme nezbožňovali, len jeho žena ...M..MM nejako na M už ani neviem, bola Tvoja kamarátka zo školy, či ako, pár spoločných opijášov, nič extra. Bol proste na zlom mieste v nesprávnej chvíli. Tak to uzavrieme a ideme sa sústrediť na to čo je teraz podstatné. Ponoril som doskou zvyšok jeho tváre do základu miesta, nad ktorým sa odohrá v budúcnosti veľa ľudských osudov, aká irónia.

 

Spojazdniť nejakú zbytočnú tlačiareň v zbytočnej bunke ktorú zrejme aj tak už dávno nikto nepoužíva, pre prípad vraj, ufff čom som tu nejaký technik, som predsa...srať na to, aj tak dávam dnes výpoveď. Áno miláčik dobre si počula, teda poviem jej to keď prídem, dnes odtiaľto padáme, alebo zajtra, dnes šéf. Dal som sociálnej výpoveď vyrátanú s dovolenkou na dnes. Ani sa nedivila. „Máte lepšie, samozrejme, želám Vám,“ pekne sa usmievala. Nič som nevysvetľoval a 3 ročnú prax som zahodil do krabice plnej zbytočných kancelárskych krámov. Žiaden sentiment, ten si nechávam pre Teba. Šéf sa ukázal až po 5tej poobede. Budova bola takmer prázdna, samozrejme veď je piatok. Potichu sledujem jeho kanceláriu, ale nič cez presklené dvere nevidím a z telefonátov, ktorým venoval vlastne väčšinu času, nič nerozumiem. Otočím sa na odchod a vtedy ticho pretne zvonenie môjho mobilu. Previnilo ho rýchlo stíšim, ale keď pochopím že normálne stojím na chodbe a normálne môžem telefonovať, upokojím sa. Chvíľu študujem to číslo, nič mi nehovorí. Zdvihnem. „Haló?“ ženský hlas, „Ta Patrícia, Ahoj, rada Ťa počujem...“, kto to je? Aká Patrícia? „Vieš, moj manžel spomínal, že Ťa stretol minule v meste, vraj je Dália tehotná, gratulujem, vravel, že sa chce ešte zastaviť...Hej,hej,“ začal som pritakať, jasné Patrícia, žena nášho rodinného priateľa, tak nie M, ale P. „Hej, hej, teda vlastne ne, teda stretol som ho, ale potom sa už neukázal.“ Klamal som akosi automaticky. „Aha, zaznelo sklamane“ ...chvíľa ticha, asi aj vzlyk. „Vieš od včera sa neukázal doma, začínam sa naozaj“ prerušila slzami vysvetľovanie. „Aha, tak ja fakt netuším, prepáč, ale je piatok a mám toho veľa, neviem kde sa Ti fláka. Ahoj.“ Zložil som radikálne s rozhorčením akoby ma obťažovalo, že jej muž ju podvádza a ja mám vedieť o čo ide. To už som počul ako šéf  zamyká kanceláriu a vede, že sa musím poponáhľať, aby som ho predbehol a stihol ešte navštíviť komoru upratovačky.

 

 

„Ahoj som doma!“ volám nahlas, ale neobhliadam sa po odpovedi, zhodím do nitky premočené sako, položím škatuľu na stôl a otvorím chladničku, vytiahnem fľašu a otočím sa po pohár, vtedy Ťa vidím stáť pri sporáku v tej modrej zástere, pustím fľašu, ktorá sa ako v spomalenom zábere rozbije na podlahe, „Dal?“ hovorím dosť nahlas, aby som realitu definoval aspoň vlastným hlasom, ale ona len stojí a usmieva sa, tak veľmi si ma vtedy vydesila, usmieva, priblíži a pohladí po tvári tým jej jedinečným spôsobom, tým spôsobom hovoriacim si u mňa v bezpečí. Zatvoril som oči a opäť ich rýchlo otvoril zo strachu, že sa sen skončí. Ale Ty si tam stále bola. Nahodila si ten úsmev, ktorý znamenal pre mňa všetko a vzala si ma za ruku ...

 

Šéf vykračoval podzemím garáží najprv veľmi svižne, potom rázne spomalil, potom zastal. „Boha“ zaklial a otočil sa ako niekto kto sa chystá po niečo vrátiť. Ale to sa som už stál za ním a zrazu sme si stáli tvárou v tvár. Vydesil sa. Nespoznal ma. Nemohol. Videl totiž postavu  v maliarskom igelitovom plášti s maskou a okuliarmi na tvári, v ruke v gumenej rukavici držala nôž na koberce. Nepovedal ani slovo. Asi aj chcel, ale nestihol. Nemal kedy. Nemal som čas sa na žiadny doslov ani otázky. Smola, ešte toho dnes máme veľa pred sebou. Radikálnym a šmahol som mu spravil pozdĺž celého krku obrovský otvor. Padol na kolená a začal dáviť krv. Na všetkých štyroch chrchlal o pomoc. Krvavá mláka pod ním sa zväčšovala a ja som ho obchádzal dookola tak aby som do krvi nestúpil. Nechcelo sa mi čakať, nebolo mi ho ani na sekundu ľúto, otravoval ma, keď som ho už podrezal tak nech okamžite umrie. Stratil som trpezlivosť a odzadu som ho chytil za vlasy a ranu na krku niekoľko krát znásobil.  Začalo ma to baviť a keď padol bezvládne na podlahu ešte som ho chvíľu bodal do chrbta. Keď sa prestal hýbať, okamžite som prestal bodať. Rýchlo som ho prehľadal. Vytiahol kľúče, zapaľovač, cigarety, mobil a peňaženku. Vedel som, ktoré auto je jeho, predsa najdrahšie a vedel som, že má doma ešte drahšie. Premýšľam ako z toho vyťažiť, jedného sa zbavím spolu s telom a jedným Ťa preveziem do bezpečia Dália, praktické. Nebolo ťažké ho natrepať do veľkého kufra, tak ako ani vyčistenie garáže hadicou mi nezabralo dokopy viac ako  desať minút. Zbalil som svoj igelitový prevlek a ako zo škatuľky som si sadol za volant šéfovho auta. „Tak čo?“ krátil som si cesto hlasnou konverzáciou, „chcel si moju ženu?“ smial som sa „chcel si ju baliť?“ a teraz si zbalený v kufri, dokončil som, ale už bez slov, len v myšlienkach. K prístavu som došiel až za hlbokej tmy. Zastal som tesne pre zrázom do hlbokej vody. Teraz len pustiť auto dolu a včas vyskočiť. Ľahké. Vo filmoch sa to robí predsa bežne. Najprv som z auta vyložil škatuľu s mojimi vecami z kancelárie a šéfove osobné veci. Nechal som dvere pootvorené a naštartoval, netreba váhať, zbytočne riskujem svedkov. Zaradil som rýchlosť a šľapol na plno na plyn. Auto vyštartovalo prudšie ako som čakal až som musel stisnúť volant , aby som udržal rovný smer. Rýchlosť auta spôsobila zabuchnutie dverí a keď som sa naklonil, že vyskočím, ale len som odrazil späť na sedadlo. Nestíhal som ani zanadávať, len som nemo sledoval nebezpečné približovanie sa vodnej hladiny. Keďže som preventívne nechal otvorené zadné okná, auto sa začalo napĺňať vodou veľmi rýchlo. Najprv ma bleskovo napadlo, že sa pretiahnem cez okienko, ale dvere predsa nie sú zamknuté, len pribuchnuté. Auto bolo rýchle plné vody, poslepiačky som nahmatal  kľučku a niekoľkým nešikovnými pokusmi  otvoril dvere. Auto narazilo na dno a ja som od neho odrazil a vyplával na hladinu. Doplával k brehu a chvíľu som spoly ponorený do studenej vody oddychoval. Keď som pozbieral posledné sily a doplazil sa na breh došlo mi, že má čaká niekoľko kilometrová cesta domov v mokrých šatách.

 

...vzala ma za ruku a odviedla do spálne. Celú cestu sme sa bozkávali. Nedokázal som sa jej pustiť. Nemohol som sa ovládať v obsesívnom opakovaní  ako ju milujem, a že chcel som je hovoriť čím všetkým som pre ňu prešiel. Nedala mi však hovoriť, chcela sa milovať. Keď sme však prišli k dverám spálne, otočila sa zamierila do kúpeľne rovno do vane.  Ani na sekundu som nehodlal odolávať. Ani na sekundu som nechcel premýšľať o tom či to čo prežívam je realita, alebo fantázie mojej chorej mysle. Aký je v tom rozdiel? Naozaj sa milujem  s mŕtvym telom? Tak prečo necítim chlad? Cítim jej ozajstnú vôňu. Tú , ktorú tak strašne zbožňujem. Je to predsa ona.

 

Ráno sa preberiem v posteli a cítim sa akoby som prechlastal niekoľko nocí. Som nahý. A celá posteľ je mokrá. Prečo je mokrá? Aha, ten ľad. Spomeniem si na krásnu noc. Skontrolujem Dáliu vo vani. Je spokojná, iste má byť prečo. Vstúpim do kuchyne a chcem si naliať  ...črepiny mojich raňajok ležia na podlahe, čo som to vlastne chcel dnes stihnúť.. Píp. Čo to bolo? Jasne som začul pípnutie. Pozrel som sa na svoj mobil. Nič. Skontrolujem mobil mojej drahej, sms od jej matky, odpisujem formálne frázy, o tom že je Dália je v poriadku a podpisujem sa jej menom. Víťazoslávne a trochu znechutene odhodím mobil do dresu. Všetko pekne zariadim. Zase len ja.  „Kedy nám dajú všetci pokoj?“ prihovorím sa nahlas smerom ku kúpeľni. Zrak mi padne na škatuľu na stole. Nazriem. Na šéfovom mobile bliká signálna dióda. 4 správy prijaté. Prečítam si ich. Och obsah ma utvrdí, že som spravil strašnú chybu a, že skutočné problémy nás ešte len čakajú miláčik...

 

---