Kzblázneniu

Behal z jednej strany izby na druhú, šialene, akoby nemal pokoja na duši, v pravej ruke zvieral fľašu vína, v ľavej akýsi náhrdelník. Miestnosť mohla mať 3x3 metre, bola zahalená tmou a kúskami prenikajúceho mesačného svitu skrz diery v drevenom okne. Vyzeralo to záhadne, možno desivo, sedel som tam pred ním v zaprášenom starom kresle a on akoby ho ťažil najvtipnejší vtip v hrdle hovorí: "Brácho už mám toho proste DOSŤ, cháápeš!!!", nemohol sa však zasmiať, jeho oči plakali, telo bezdôvodne hýbalo a prijímalo obsah fľaše, čoraz rýchlejšie. "GLOG,GLOG... Čo sme to urobili?" Pozrel na mňa skrz ofinu, ktorá mu padala cez oči až k jeho krvavo červeným perám. Mesačný svit osvietil jeho bledo modré oko, v ktorom sa kde tu mihla zelená krištáľová perleť.
"AAAAAAAAAAAAAAAAAAAAA", okej nemal pár predných zubov, to mu ale neuberalo na ničom.
"Ja neviem, čo keby si sa ukľudnil, musíme to nejako predýchať"
"Čo!?!?!", pozrel na mňa, tento raz, mesiac osvietil celú jeho tvár.
"Ti hovorím, kľud človeče, nemáš sa čoho báť, logni si vínčiska, spomínal si že v bunde vo vrecku máš ešte nejaké LSD, daj to do seba a hoď sa do kľudu..."
"Hej, asi máš pravdu ty skurvený hajzel, nie si ty náhodou vyrovnaný pán Budha prejebný Džízus fakin Mohamed?"
"To teda som, dúfam, že máš niečo v tom vrecku aj pre mňa..." Pomaly si sadol oproti mne a začal šmátrať vo vrecku, čosi našiel a načiahol sa aby mi to podal.
ŠUP s tým obaja pod jazýček. 
"poviem ti ale bráško, zabiť ju OKEJ, okej buďme normálni a povedzme si, že zabiť OKEJ, ale prečo, prečo ...." nedokázal si to ani len predstaviť, aby vyslovil to čo som doplnil: "prečo sme jej odrezali hlavu?"
"Ty skurvený bastard bastard bastard!!!", začal sa fackať po hlave, driapať si vlasy, chcel aby plakal, no nemohol , nevedel ako nato, bol vyschnutý ako studňa, ako Budha.
Do jeho sĺz pravým: "Ja viem, ja viem, nerob si z toho nič, nebolo to nič veď vieš predsa, že všetko je vo svojej podstate ničím"
"Ale prečo práve ona? Nebolo nám s ňou dobre? No neoblo nám s tou kurvou krásne? Dala nám celý život, a mi jej urobíme toto? Čo si pomyslí moja mama keď sa to dozvie?"
Ironicky som poznamenal "Neviem podľa mňa to celý život chcela urobiť aj ona"
"HEHE, asi máš pravdu, asi hej, ale prečo ma to potom takto zožiera?", pozrel som sa naňho a on na mňa, vážne vyzeral byť celkom v prdeli, ako keby mu začala písať, nejaká psychadelická droga, presne tak vyzeral, v očiach mal nádej, no v tvári ničotu, ako keď hladíte spotený v lete na tie úžasné oblaky, ktoré nezapršia a nezapršia. 
" je čas sa s tým zmieriť"
Zažnem lampičku čo mám položenú vedľa toho prašivého kresla. Moje ruky sú celé od krvi, ako náhle si to uvedomím cítim vo vzduchu zápach železa, aj v ústach, snáď som tú krv nepil. Moje žili ešte stále jemne krvácajú. Cítim, že moje telo slabne, pozriem sa na neho no už tam nebol, namiesto neho tam stálo obrovské zrkadlo, na ktorom bolo mojou krvou napísané "ODREZAL SOM TEJ KURVE REALITE HLAVU", a takto si teda žijem, sám so sebou a neriešim svet, iba ho vytváram z krvi mojich žíl, ktoré tvoria potoky k ZBLÁZNENIU tomu ja hovorím LÁSKA....