Očakávania IV. (Lesopark)

Očakávania IV. (Lesopark) 

 

            Plamene osvetľujú žiarom ľudskú postavu vychádzajúcu z lesoparku. Vystúpim z ohňa s krvavou hlavou a bez nohavíc. Zahadzujem kanister s benzínom a vyťahujem z vrecka saka kľúče od auta, rukou pretriem krv na ich povrchu čím ju len zbytočne rozmažem ešte viac. Je mi strašne horúco. Sám pred sebou chcem pôsobiť ležérne a uvoľnene, je predsa po všetkom, ale v skutočnosti sa ponáhľam a ruky sa mi pri odomykaní nervózne trasú. Popálenými prstami nemotorne otváram dvere a s nadávkou sa vraciam ešte po kanister, nenechávam predsa zbytočné dôkazy. Hádžem ho do kufra spolu s feťákovým nožom. Nasadnem a pred naštartovaním auta sa ešte chvíľu kochám pohľadom na tú spúšť. Hlava ma už tak nebolí. Cítim sa otupený. Už mi ani nebude zle tak ako minule. Zazvoní mobil. Viem kto volá a viem čo chce. Chvíľu naň hľadím a premýšľam. Drž pózu. „Samozrejme,“ oslovím volajúceho s ľadovým pokojom v hlase „Nie, toto sa Vás netýkalo, len sa vyskytli drobné komplikácie.“  Nepotreboval som počuť spätnú väzbu druhej strany slovami. Moje dielo a teda prezentácia mojej nepríčetnosti boli zjavné. Užíval som si pocit moci a držal formálny tón ako tá najsebaistejšia filmová postava. „Áno, stále platí, pošlem sms, kedy a kde upresním, všetko bude detičky.“ Radikálne zaklapnem mobil a položím ho na prístrojovú dosku. Ešte chvíľu obdivujem nekompromisného ohnivého žrúta. Okolie zaplaví dymová vlna. Zacloní mi výhľad a objíme celé auto. Zhlboka sa nadýchnem, vôňa  spáleného dreva a niekoľkých ľudských tiel mi príde ako omamné fajčivo. Mám zo seba skvelý pocit, aj keď účel výletu som nesplnil. Najmenej tretina parku bola už ohňom nezvratne zničená a  stále sa šíril ďalej. Z mesta sa ozvali sirény požiarnických áut, zneli oveľa bližšie než mi bolo milé a tak som rýchlo otočil kľúčom a vyrazil.

 

 

       Muž menšinovej rasy sa prebudil na strašnú bolesť hlavy. Chvíľu klipkal očami, akoby to mohlo pomôcť. Pred posteľou stojí jeho žena. Je už oblečená, aj keď je ešte skoro ráno. Stojí akoby čakajúc na jeho prebudenie. Ked si ju všimne, len sa znechutene otočí na druhý bok a predstiera spánok. „Zase odchádzaš,“ zahlási akoby mimochodom, ale neotvorí pritom oči. „Toto tu fakt ešte nebolo.“ Ona sa však nenecháva sa vtiahnuť do hádky. „Opúšťam Ťa, dnes už naozaj, toto mi nemôžeš robiť,“ podotkne. Muž  zodvihne nechápavo hlavu, „a čo som Ti akože spravil tentokrát?“ Žena sa trpko usmeje, čakala túto otázku. „Budeme chvíľu hrať, že si nepamätáš. Potom sa budeš vyhovárať na to koľko toho máš. Na alkohol. Si proste chorý! Možno vnútri nie si násilník, ale tá  Tvoja práca to veľmi....“ Hovorí  akoby čítala položky na chystaný nákup. Nechá ho ležať a opustí spálňu. Muž nereaguje. Je si sebou taký istý, že nepochybuje o jej návrate. Vždy to tak predsa bolo. Nedokáže už znovu zaspať. Zo desať minút sa ešte prehadzuje na posteli a napokon vstane. Sú len dve možnosti, tabletka, alebo sa znova naliať, treba ísť okamžite do práce takže víťazí tabletka.

 

       Zastavím auto ďalej od Lesoparku, ale tak aby som videl na požiar a jeho hasenie.  Zhluk ľudí pobehuje okolo a občas vietor priveje aj zlomky pokrikov. Odtiaľto pôsobia organizovane.  Dorazí sanitka a nakoniec aj polícia. Ako inak posledná. Nemajú šancu nič nájsť, oheň je dokonalý čistiť dôkazov. A koho by to napokon aj trápilo, pár feťákov  bez domova umlátených a upálených vo feťáckom parku. Zbytočný ľudia bez rodiny. Načo je niekto o koho nestojí rodina? Zamyslel som sa sám nad sebou. Čo som vlastne ja? Prišlo mi neskutočne nevoľno a vrátila sa bolesť rozbitej hlavy. Otvoril som dvere a zvracal intenzívne ako keď som sa prvý krát tak strašne opil v štrnástich. Vypadol som z auta a na štyroch, trasúc sa, zo seba dostával alkohol a zvyšky toho mála čo za deň zjem. Kde je teraz ten opojný pocit moci z vraždenia? Kde je tá sebaisto predstieraná v mobile? Keď vidím následky svojho konania zase som pre sebou len odporný vrah. Potrebujem, aby to malo opäť zmysel. Potrebujem Ťa znova zažiť.  Musím sa sústrediť na Teba láska moja. Robím to predsa pre nás. Pre naše dieťa. Ja nie som žiaden psychopat. Som len dôsledný v tomto skurvenom svete, ktorý mi Vás chcel vziať. Stratil som vedomie.

 

 

       Stojím v rohu chabo osvetlenej miestnosti. Viem presne kde som. Pivnica u starej mamy. Nedávno tu ešte sama ležala pod plachtou. Plachta teraz leží pohodená na podlahe. V rohu je však teraz niečo iné. Niekto iný. Ženské telo bez zvukov prosí  pohybmi o slobodu. Nevidím žiadne putá, ani laná, ale pôsobí akoby sa odtiaľ snažila vymaniť a nedá sa. Skúmam nejasné detaily, ktoré sa žmúrením do tmy ešte znejasňujú. To predsa nie si Ty Dália. Prečo by  Teba takto niekto držal... prečo by niekto niekoho vôbec niekto takto...určite teda nie ja, podídem o čosi bližšie. Žena sa javí nahou, ale nie som si v tej tme istý. „Je tu svetlo?“ pýtam sa nahlas, aby som počul svoj hlas. „Prosím,“ ozve sa zrazu na celú miestnosť „ja naozaj neviem o čo Vám ide, chcela som len pomôcť, prisahám Vám, nič ...nič zlé...prosím (osloví ma menom) Prečo to hovorí? Ja jej predsa neubližujem. Alebo áno? Kto ju tu dovliekol? Pozriem si na ruky, sú celé od krvi až z nich kvapká na podlahu. Keď opäť zodvihnem hlavu je už celá miestnosť v plameňoch. Necítim však teplo. V momente horím aj ja. Nebolí to len mi začne strašne hučať v hlave. Za zvonenie mobilu som vďačnejší ako po prebudení zvyčajne bývam. V hlave treští. Pretriem zaschnutú krv z čela. Vstávam dvihnúť hovor, ale najprv si nalejem.

 

       Prítmie. Prievan. Ozvena každého slabšieho zvuku. Hlavný vyšetrovateľ stojí sám v komplexe garáží. Budova firmy je už prázdna. Úplne celý pozemok je ohraničený policajnou páskou. Keď zvonka počuje odchádzať auto s Nižším vyšetrovateľom, ktorého poslal domov s tým, že chce popremýšľať, uvoľní sa a drepne si. Vytiahne mobil a sklamaný neprítomnosťou neprijatého hovoru ho vloží späť. Už sa nepokúša ani volať, aj tak nedvihne, hodlá trucovať. Pretrie si ustarostene dlaňami tvár, ale keď si uvedomí, že je sám prestane hrať divadlo a emocionálnu chvíľku využije ako zámienku na siahnutie do vnútorného vrecka. Od piatka je to tu všetko vlastne prázdne. Riaditeľ firmy je nezvestný. Okrem Mafie, ktorá sa - pravdepodobne navzájom - vyvraždila tu nik nebol. Obzerá okolie.

 

       Nalievam si vodku do pohára, aby som natiahol situáciu kým mobil stále horlivo zvoní. Trpezlivý volajúci, uznanlivo pokyvujem pripíjajúc si. Zdvihnem. „Pán ... ?“ osloví ma celým menom otázka v telefóne, „Áno?“ znie moja odpoveď otázkou a rozpačitým hlasom, aj keď predsa na rozpaky nieto dôvodu. „Tu Hlavný Vyšetrovateľ miestnej polície, našli by ste si dnes čas zastaviť sa u nás na krátky rozhovor?“ teraz som už rozpaky zakrýval naozaj chabo „ja? Ale nechápem načo, alebo vlastne...“ zahapkal som.Hlas na opačnej strane ma upokojil, „len formalita, ste predsa zamestnancom spoločnosti ...(firma kde som ešte nedávno pracoval) a iste ste počuli aj o tragédii, ktorá sa tam odohrala.“ Chvíľka ticha, premýšľam ako to neposrať hlúpym prerieknutím. V podstate už nie som zamestnancom, dal som výpoveď teraz k piatkovému dátumu. Došlo mi, že výpoveď asi ešte nie je podpísaná vedením, keďže Šéf už nežije a ostatní majú aktuálne aj tak iné starosti. „Nie, neviem čo sa stalo, celý víkend som odcestovaný a nemám žiadne informácie o udalostiach v meste, ale samozrejme sa zastavím, ak tam budem. Teda určite prídem,“ uistil som. To mu zjavne aj stačilo. Po ceste si kúpim tie blbé noviny, aby som vedel čo vlastne smiem vedieť, polícia to tak robí bežne že sa chytá detailov, ktoré neboli zverejnené. Ešte že mám načítané detektívky. Kurva ja som chytrý tleskol som a ešte raz si plným dúškom pripil. S nástupom vodky do hlavy klesli pocity bolesti v nej.

 

       To bude teda perný deň. Predať drogy, tentokrát bez obetí a vypovedať na polícii, bez vzbudenia podozrenia. To chce veľa vodky. Dopijem a odchádzam z domu k skrytému mafiánskemu autu. Len nikoho cestou nestretávať. Neskoro. Ozve sa pozdrav. Dáma v modrom, ktorá sa starala o svokru. Nedá sa vyhnúť zdvorilostnému rozhovoru. Spomeniem si na našu intímnu chvíľu a uvedomím, že to asi pre ňu aj dosť znamenalo. A asi aj pre mňa. Vieš aké to mám teraz ťažké miláčik, niet sa čomu diviť. Stále je vo mne kus ľudskosti. V hlave preberám našu žiarlivostnú scénu a pritom sa zúčastnene usmievam. Je taká milá, chúďatko, ani len netuší... Rozhovor nečakane skončím pozretím na ruku, kde by mali byť hodinky a tým ako strašne sa ponáhľam (čo je aj pravda). Nakoniec ju pozvem k sebe na večer. Sám neviem prečo. Len som sa jej chcel zbaviť. Čoby si si pomyslela Dália počuť to tak. Počas jazdy zreteľne začujem Tvoj hlas, že vraj ja ju miestami normálne balím. „Blázniš  Dália?“ vytočím sa. Uvedomím si, že sa bavím nahlas sám so sebou. Chvíľu si cestou trieskam hlavu o volant, aby som bol v realite a nehavaroval. Musím sa sústrediť na to čo treba vyriešiť teraz. Na nič iné.

 

       Auto “požičané“ od mafie odstavím obďaleč a vykročím k mostu. Pod ním okolie vyplní hukot rieky. Pomaly sa stmieva a nerozoznávam jasne postavy, ale kráčam celkom sebaisto. Keď už som zvládol výsluch na polícii, toto je maličkosť. Okolo zrazu prejde starší pán v klobúku, pôsobiaci naozaj seriózne, taký niekto si kupuje drogy? Zvláštne.  Stretnú sa nám oči. Usmeje sa akoby sa zdravil starému priateľovi. Ja to isté na odzdrav. Zídem nižšie a spoznávam známych z Lesoparku. Moja prítomnosť ich vydesí. Prekvapí ma to veď sme sa predsa dohodli na mieste i čase.  Silnejší mladík, ktorého som minule oslovil prvého, príde bližšie a iniciatívne, aj keď neisto,  sa zhostí role priekupníka. Ruky sa mu trasú a zjavne nie je šéfom bandy, ale bol ním rolou poverený. Obzerá sa za seba na uistenie. „Dobrý večer,“ jeho formálny pozdrav a vystrašený hlas ma udivujú, sú to predsa priekupníci drog. Je mi jasné čím v ich očiach musím byť keď videli požiar a možno aj horšie detaily môjho vyčíňania, ale predsa. „Len žiadne obavy,“ otcovsky upokojujem a spomeniem si ako som ho v telefóne oslovil.  „Je to len kšeft a môj šéf je tiež nedočkavý.“ Zavádzam, aby bolo parte za ním jasné, že tu nie som celkom sám. „Peniaze!“ zahlásim rozhodne bez otáznika na konci, aj keď by tam mal byť a podávam mu balíček. „Kvalita, žiaden podvod.“ Pocit moci na drogovou mafiou (aj keď sú to len mladí chlapci čo majú práve dosť peňazí) ma zase začal opíjať a krátke vety s cielene zdrsneným hlasom mi tak prišli prirodzené. Poobhliadal sa akoby nemal tašku s peniazmi v ruke a nervózne mi ju podal. Do tašky som sa nepozrel ani nečakal kým oni skontrolujú obsah balíčka. Jasné, že budú spokojní. Pri odchode som sa ešte suverénne otočil. „Keby ešte niečo...stačí sms,“ hľadel som na človeka, ktorému podali balíček a teda som ho považoval za šéfa.  Vzal som slabé pokývnutie hlavou ako odpoveď a odišiel som. Vracajúc sa k autu som zahodil drsnú pózu a stal sa opäť sám sebou. V duchu som si predstavoval s akou radosťou by som Ti inkasované peniaze podal a okomentoval, že to je na našu spoločnú budúcnosť. S peniazmi sa zdá všetko také ľahké. Chlapčenská mafia ma vôbec netrápila, svojou pozíciou som si bol teraz istý. Polícia nemá šajnu kto, teda čo vlastne som. Všetko sa zdá na poriadku. Spomenul som si na chlapíka v klobúku. Viem, že sa ešte stretneme.

 

       Zastavujem auto pred miestnou políciou. Balík prosto zavriem do priehradky, akoby neskrýval nič výnimočné. Týmto záležitostiam sa budem venovať neskôr. Skontrolujem sa v zrkadle. Dokonale upravený, krátke vlasy nagélované tak, aby ani jeden nevytŕčal kam nemá, okuliare s tenkým kovovým rámom vyleštené, dokonalý oblek (ktorého pôvod by som fakt nechcel vysvetľovať) a žuvačka napravujúca dych výrazne ovplyvnený mojimi raňajkami.  Cítim sa, že by som prešiel aj detektorom lži. A že to teda nebude veľmi nepodobné. Ešte vezmem do ruky kopu novín. Len sa neprerieknuť. Je tam miesto, počet obetí, ten oheň (ktorého nesmiem vedieť pôvod) a hlavne nespomínať prevedenie vrážd. Klásť veľa otázok, nech pôsobím vystrašene (čo aj som) a emócie, ľudia predsa mávajú emócie v takých situáciách. Nesmú mať ani najmenšie podozrenie. Najmenšie. Každý pohľad do nášho bytu s tými ich prístrojmi by nás stál všetko. Iste majú kopec stôp z mítingu s mafiou, ale nesmú ma spojiť so Šéfom. Odišiel som pretože tehotná manželka... má byť tehotná, nebudú si to overovať? Mám proste lepšiu pracovnú príležitosť a dom na dedine po starej mame, ktorú treba dochovať. To znie fajn. Žena je tehotná, ale ešte to vieme len my dvaja a toto je krok čo sme chceli už skôr. Dojímam sa nad svojím tak dokonale vymysleným svetom.

 

       Kráčal som ako človek, ktorý je na polícii zjavne prvý krát. Obhliadal sa a čítal každé dvere. Hľadal som na nich Hlavný vyšetrovateľ. Viem čo sa vraví o policajtoch, ale veril, že to bude milý pán, ktorý len chce založiť ďalší papier do zložky. Opak bol pravdou. Starší pán, ktorý je, ako som teda neskôr zistil, Nižší vyšetrovateľ ma zaviedol do vypočúvacej miestnosti. Tam sedel muž v stredných rokoch a pôsobil, akoby ma naozaj išiel biť ak hodlám čo i len vetou strácať jeho čas. Zakoktal som sa hneď v predstavení. Pokus o podanie ruky gestom odmietol a nechal Nižšieho vyšetrovateľa prečítať pár informácii o mne a mojej funkcii vo firme. „Aký ste mali vzťah k pánu riaditeľovi?“ zaskočil ma. Nevedia, že som dal žiadosť o odchod? Možno zhorela. „Vzťah?“ tvárim sa debilne. „Tykali ste si?“ spýtal sa skúsene. „Nie, vlastne som s ním nikdy nehovoril, úlohy mi dával vedúci oddelenia, len som ho formálne zdravil. Občas.“ Uľavilo sa mi, žiadne hovoril som s ním naposledy pri podávaní žiadosti, tak ako som mal prichystané. Pozrel na kolegu. V očiach mu bolo vidno akým neužitočným ma vníma.  „Kedy ste bol naposledy vo firme?“ divil som sa, že si nič nepíše. „V piatok, tak ako som zapísaný v knihe dochádzky. Čo ak bol ešte niekto vo firme? Nevideli ma predsa prejsť prednými dverami, šiel som Šéfovým autom. Ale to on predsa nemôže tušiť. „Dokonca som sa zdržal trochu dlhšie, umyl som si v garáži auto, a šiel bránou.“ Pokyvkával som si hlavou na súhlas. Polopravdy sa vždy hovoria ľahšie ako priame lži. „Čo bude teraz s firmou? Máte aspoň tušenie, kto boli tí muži?“ začal som so stratégiou vypytovania sa. Hlavný vyšetrovateľ sa začal potiť a zatínal zuby akoby ho strašne rozbolela hlava. To sa mi páčilo. Asi po štvrtý raz zodvihol mobil a položil ho znova na stôl. „Nevzďaľujte sa z mesta.“ Povedal akoby mi vynadal a pozbieral si papiere bez toho aby mi venoval pohľad. Ostal som sedieť a hlúpo hľadieť na Nižšieho vyšetrovateľa. V očiach s otázkou, prečo on je šéf keď Ty si starší. Neviem či ju pochopil, ale formálne a slušne ma vyprevadil von. Otázkou či mám niečo k výsluchu podpisovať ho ani nezaskočila, len sucho konštatoval, že to nebol výsluch aj bežný rozhovor za účelom objasňovania informácii.

 

       Odchádzam sám zo sebou veľmi spokojný. Sadám do auta a prvé čo nahmatám je malá ploská fľaštička so železnou zásobu alkoholu. „Amatéri.“ Usmievam sa. Ešte za mladými, štartujem.

 

       Konečne ten mobil zazvoní. Ozve sa silná ozvena celými garážami. Muž menšinovej pleti sa poteší. Nevydržala teda trucovať dlho. Počúva však len slová o istých formalitách čo treba doriešiť. Ruka sa mu zatrasie v  silnej túžbe hodiť telefón o zem. O betón by sa určite roztrieskal. Odoláva jej. Chvíľu mobil ešte kŕčovito zviera a keď ho už slabnúci zvuk slov z reproduktoru omrzí. Stisne červený gombík zrušenia hovoru. So zvesenou hlavou postáva a uvoľňuje tlak ruky na telefón. Napokon mu vypadne z dlane úplne. Ozve sa ťuknutie a slabučké šplechnutie. Zodvihne ho a otrie omočenú časť. Neunúva sa už ani nadávať. Malá mláčka sa vody sa tiahne sa od zle zastavenej vody. Zo starostlivo zmotanej hadice stále trošičku tečie. Prúd vody ani nebolo chvíľami vidieť, ale časom sa nazbieralo na podlahe. Hlavný vyšetrovateľ sa porozhliada, najväčší flek garáže, najbližšie k vchodu. Auta nikde. Inštinktívne ide bližšie k mriežke malého kanála a obkreslí ho kriedou. Je rád, že mobil netresol o zem, vyťuká číslo na Nižšieho vyšetrovateľa.

 

      Sedím na lavičke s čakám na západ slnka. Už mu chýba iba trošku. Keď sa tak stane výrazne sa ochladí. Sedím tak, aby som bezpečne videl na krovisko oproti, do ktorého som skryl balíček. Priatelia stále nikde. Ale dohodli sme sa jasne, že až za tmy. Keď konečne príde, zmení sa aj druh ľudí motajúci sa po parku. Zmení sa im oblečenie, rýchlosť chôdze a reč. Akoby park prešiel do inej temnejšej úrovne, do takej kde slušnosť nemá miesto. Zrazu ide okolo feťák čo ma pred pár dňami pýtal cigaretu. Od vtedy sa veľa zmenilo, ale iste nie môj dešpekt k nemu a jemu podobným. Nevenujem mu ani pohľad. Zastaví sa však. Skúša to na mňa znova, zase ten arogantný tón, zase pokus o zastrašenie. Netuší s kým má dočinenia. Nezaujíma ma. Odbijem ho neprítomným  pohľadom a hláškou,  že mám niečo dôležitejšie na práci ako jeho. Ako znechutene odchádza sledujem okolie. Čo však nesledujem je svoj chrbát. Neucítim žiadnu bolesť, neupočujem ani žiaden zvuk.  Len silný záblesk svetla čo ma prenesie do sna k Tebe. Sme spolu v parku, ako vtedy čo sme šli  z koncertu a Tebe bola taká zima. Dal som Ti sako, a keď si ma zvalila do trávy, aby sme pomilovali bola už strašná zima aj mne. Nijako som to dúfam nedával najavo. Okrem vône Teba si však pamätám hlavne tú studenú, nočnou rosou pokrytú trávu, ako mi olizuje prepotený krk. Chlad a vlhko ma prebrali zo snenia. Dostavila sa adekvátna bolesť hlavy, ktorá ma prinútila zmeniť pár krát polohu tela  a skúsiť z nej tak uľaviť. Nedarilo sa. Uľavil z nej adrenalín, keď mi došlo, čo sa vlastne stalo. Okradli ma o všetko. Bol som v košeli v ponožkách s rozbitou hlavou. Ešte aj na nohavice sa niekto ulakomil. Netuším vlastne kto.

        Zorientoval som sa celkom rýchlo. Som stále v Lesoparku. Asi nie ďaleko od lavičiek. V kríkoch je balík s veľmi drahým obsahom, ktorý musím dostať nazad. Vlastne ho nemôžem takto predať, keby ma videli priekupníci  takto, vezmú mi ho bez opýtania. Pošmátram po zemi a nahmatám hrubší konár. To mi stačí. Prebehnem okolie lavičiek. Krovisko. Balík je stále tu. Hlupáci. Počujem smiech. V dolinke nižšie stoja okolo suda dvaja bezdomovci a ten feťák. Jeden bezdomovec má moje sako a feťák si veselo ťuká do môjho mobilu. Riešili čo s peniazmi čo som mal v saku. Feťák má už jasnú predstavu a hovorí o nejakom kamarátovi čo zaiste prinesie nejakú dobrotu. Chvíľou odleje z kanistra trochu benzínu a sud osvetlí okolie malým plameňom. Jeden bezdomovec už skoro opitosťou leží a ten druhý sa nestabilne kolíše. Zmôže sa len na prekvapený výraz, keď feťáka ovalím a  už jedinou ranou ide k zemi. Konár sa úderom zlomí  a v ruke mi ostane len malý kúsok. Vezmem kanister a začnem ním ležiaceho mlátiť po hlave až sa ozýva kovové dunenie. Triezvejší bezdomovec sa dá na útek. Vyvrátim sud čím ovalím toho druhého a okolie zaleje horiaca kvapalina. V  rýchlosti prehľadávam feťákovi vrecká, vezmem si mobil, a nájdem u neho ešte pomerne veľký nôž. Kde sú kľúče od auta? V saku, ktoré ma ten čo utiekol. Rozbehnem sa za ním. Skryje sa v tme. Je však opitý, starý a slabý. Pri prvej zastávke vyčerpaním ho dobehnem a priložím mi nôž ku krku. Zaujímavé ako človek s jeho podmienkami bytia zrazu túži po živote. Šepkaním do ucha mu vysvetľujem, že chcem len to čo je moje a vediem ho pomaly späť k ohnisku, ktoré sa pekne rozrástlo. Poslušne kráčajúc si vyzlieka sako  a ja nachádzam kľúče. Už ho nepotrebujem. Ale nenechám predsa živého svedka. Keď zbadá horiace telá svojich priateľov zblízka, začne prosiť a chce sa náhle otočiť tvárou ku mne. Reflexívne ho bodnem nožom do hrude. Žiadne agresívne zapichnutie. Len úplne nehlučné vsunutie čepele medzi rebrá, nastokol sa vlastne sám, ja som len nôž dotlačil až do pľúc. Keď som ním zatočil začal sa pomaly sunúť k zemi a z úst mu vytekala krv. Ešte jeden spoločný krok a otlačenie nohou na miesto kde ho už zaručene pohltia plamene. 

 

       Auto odstavím opäť raz bezpečne mimo pohľadov. Vstúpim do domu. „Ahoj miláčik, pozdravíš ma veselo a ďalej si miešaš niečo v hrnci na sporáku. Spomalím v pohybe a sako zrazu položím cez kreslo oveľa pomalšie. Usmievaš sa na mňa. „Deje sa? Vyzeráš vydesený.“ Tvoj pokojný hlas ma metie. „Vieš predsa, že robím na večeru to čo máš rád. Nalej si sám prosím, nechcem to pripáliť.“ Tváriš sa naozaj zodpovedne a miešaš teraz ešte rýchlejšie. „Dália?“ skúsim,  „áno láska?“ otočíš sa. Nič nepoviem a objímem Ťa s Tvojím rastúcim bruškom. Je mi na chvíľu tak dobre akoby to bola realita. Nechcem precitnúť, aby som o Teba neprišiel. Pozriem na stolík kde doteraz stála a zistím, že fľaša s Tvojím popolom je preč. „Skočím sa opláchnuť,“ vysvetlím, dúfajúc že keď sa vrátim budem opäť pri zmysloch aj keď Ty bohužiaľ preč. Vždy to tak predsa fungovalo. Vždy sa mi zjavila len na milovanie, vždy len po mojej psychotickej atake spojenej s vraždením a to malo byť predsa včera. Umývam si tvár na niekoľko krát a stále počujem Tvoje pospevovanie z kuchyne. Toto predsa nemôže byť pravda. Ako dlho vlastne už nerozoznávam realitu od sna? Dám si facku, naozaj silnú. Nič. Vrátim sa. Tvoj úsmev ma desí. Si naozaj tu. Nie ako doteraz. Si hmotná a nevysvetliteľne živá. Ozve sa jemné zaklopanie na dvere, ale ja sa preľaknem,  viem totiž  veľmi dobre  kto to je...

 

 

 

---